V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky, len čosi vyše 6-minútový film Vlada Balca Quo vadis? je súčasne esejou, elégiou i anekdotou, ktorá nás pozýva na prechádzku po vývojových etapách druhu Homo sapiens.
Vlado Balco sa k filmovej tvorbe dostal praxou, keď ako technik na pľaci a neskôr asistent kamery spolupracoval na viacerých hraných filmoch. Až potom vyštudoval na bratislavskej VŠMU dokumentárnu tvorbu. Táto praktická skúsenosť sa prejavuje vo viacerých jeho krátkych filmoch. Vzácny talent rozprávať obrazom, bez použitia dialógov či komentára, predviedol bezprostredne po skončení štúdia v dvoch filmoch s tematikou devastácie životného prostredia. Oba, Quo vadis? aj Homo immunis vznikli v roku 1983.
Boom ekologických filmov
Motívy znečisťovania prírody, najmä vodných tokov, sa v slovenskom školskom, spravodajskom i dokumentárnom filme sporadicky objavovali už od štyridsiatych rokov 20. storočia. V rokoch 1973-74 dokumentaristi z Populárno-vedeckého filmu (Andreánsky, Barlík, Kamenický a Pogran) dokonca pre slovenskú televíziu nakrútili trinásťdielny dokumentárny seriál s príznačným názvom Životné prostredie. Environmentálnu problematiku tu uchopili z viacerých uhlov.
No až v osemdesiatych rokoch nastal skutočný boom filmov nakrútených s cieľom šíriť osvetu o tom, že ak nebudeme chrániť prostredie, v ktorom žijeme, ohrozíme tým seba i všetko živé okolo nás. V roku 1980 Ján Piroh nakrútil dokumentárnu reportáž Smetisko o nelegálnej skládke na okraji Bratislavy, kam štátne a mestské podniky vysýpali všetko možné – od stavebného odpadu cez staré drevené debny až po kal a bahno z kanalizácie. Environmentálnej téme sa Piroh, opäť viac-menej reportážne, venoval aj v Malebnej ceste po Váhu (1983). Populárno-vedecké filmy o ekológii a životnom prostredí naďalej nakrúcali Vojtech Andreánsky a Kazimír Barlík, sporadicky aj Milan Černák. Z mladšej generácie sa k nim pridal Ján Oparty. Environmentálne ladené filmy Vlada Balca sú však iné. Nemajú ani reportážny, ani vzdelávací charakter. K zaujatiu postoja vyzývajú publikum čisto obrazom.
Inšpirácia Kubrickom?
Úvod Quo vadis? môže v prvej chvíli pripomenúť iný vizuálne veľmi pôsobivý film, 2001: Vesmírna Odysea (1968) Stanleyho Kubricka, v ktorom sa objavuje najradikálnejšia elipsa v dejinách kinematografie: ľudoop vyhodí do vzduchu vybielenú kosť a strihom sa z nej stane vesmírny koráb majestátne plávajúci priestorom. Balco postupuje trochu inak, no základný obraz sedí. Najskôr sa objaví erupcia na Slnku, vzápätí (zrejme pozemská) sopka chrlí lávu – oba ohnivé zábery sú archívne, s červeným filtrom; až strih nás vovedie do púštnej krajiny s tlmenou okrovou farebnosťou, kde ležia vybielené lebky zvierat. Sme o vývojový stupeň ďalej než v Kubrickovom filme, pri tlejúcom ohnisku. Sopka a ovládnutie ohňa človekom sú síce menšou elipsou než tá, ktorá spojila ľudoopa s ďalekou budúcnosťou, ale v slovenskom filme je aj takáto výpustka pomerne novátorská.
Praveký muž do ohňa vhodí obhryzenú kosť a vydáva sa na púť vlastnou budúcnosťou. Vo väčšine filmu z neho vidíme len spodnú časť tela – zarastené nohy ho nesú z neolitu do stredoveku a potom do novoveku. Jednotlivé obdobia sú prítomné cez signifikantné znaky boja: cez šíp, kopiju, štít či brnenie. Balco historické bitky inscenuje, ale len v druhom pláne – v tom prvom sú stále nohy pravekého muža.
Čo nás čaká a čo po nás zostáva
Občas sa v záberoch mihne človek, rytieri v brnení, telá zabitých. Zbrane aj vedenie vojny sa vyvíjajú a poháňajú vývoj civilizácie. Prichádza parný stroj a priemyselná revolúcia. A s nimi potrubia, továrne, prvé masívne znečistenie vzduchu aj vody. A ešte voľačo: keď praveký muž vykročí z 19. storočia do toho dvadsiateho, keď okolo neho zúri vojna, ktorú sme nazvali prvá svetová, zbadáme v zábere filmára, ktorý krúti kľukou a túto vojnu natáča. V tej chvíli zobrazovaciu funkciu evolúcie preberie filmové médium. Quo vadis? sa na chvíľu zmení na archívny, doslova galerijný film. Na dlhej projekčnej ploche vedľa seba blikajú zábery z rôznych zdrojov – pochodujúci vojaci, preteky automobilov, mihne sa Mussolini, nacistické fakľové sprievody, rečniaci Hitler, výbuchy, vojenský cintorín, napokon nastáva spoločnosť spektáklu. Praveký muž prichádza na križovatku. Prechádza v Bratislave cez frekventovaný priechod pre chodcov. Doráňané bosé nohy kľučkujú medzi tými obutými.
Vstupujeme do súčasnosti.
Vizuálnu pointu filmu neprezradím, posolstvo áno. Balco nám naznačuje, že praveký človek, ktorý neúprosne mieri k vlastnej budúcnosti, no zostáva za ním smetisko a spúšť, je stále tu s nami. Máme ho v sebe. Sme ním my sami.
