V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie. Sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Dušana Rapoša Bola som pri tom vyšiel pod hlavičkou spravodajského magazínu Sonda v roku 1983. Je jedným z mála profesijných portrétov žien pôsobiacich v dominantne mužskom prostredí, ktoré v slovenskej dokumentárnej tvorbe vznikli pred rokom 1989.
Fotografka v elektrárni
Mária Ďurišová od polovice 60. rokov minulého storočia pracovala ako podniková fotografka jadrových elektrární v Jaslovských Bohuniciach. Dokumentovala stavbu atómovej elektrárne od prípravných prác cez tie stavebné, až po spúšťanie dvoch jadrových reaktorov. V Jaslovských Bohuniciach začínala ako čerstvá absolventka strednej školy, doslova na zelenej lúke. Svojím objektívom zachytila jednak elektráreň, vo všednej a neraz i monumentálnej podobe, jednak jej zamestnancov – pracujúcich, oddychujúcich, ale aj pózujúcich. Za desaťročia fotografovania si s nimi vytvorila priateľský vzťah postavený na vzájomnom rešpekte. Jednoduché to však ako mladá žena s jemným, vysoko posadeným hlasom, aspoň na začiatku, v chlapskom prostredí nemala. Otvorene a sčasti pobavene o tom hovorí aj vo filme.
Režisér Dušan Rapoš, ktorý začiatkom 80. rokov pre spravodajský magazín Sonda nakrútil výstrednú, experimentálne ladenú a protivojnovo angažovanú esej Nezavesujte, ste v poradí… (1981) a potom ešte tri ďalšie krátke filmy, svoj piaty príspevok do tohto magazínu koncipoval až zázračne vecne, triezvo a najmä sympaticky civilne. Máriu Ďurišovú ukazuje nielen pri práci, ale aj doma s rodinou a – čo je v profesijných portrétoch pomerne vzácne – aj v okamihoch samoty a rozjímania. Práve cez tieto okamihy naplnené prácou aj oddychom, samotou aj vzťahmi s ľuďmi celkom jasne presvitá, kým je protagonistka filmu – celistvým človekom, osobou, ktorú práca spoluutvára, no nie je jej jediným definičným prvkom.
Premeny profesijných portrétov
Z obdobia budovateľských 50. rokov si ešte pamätáme portréty úderníčok, akými bola hoci tkáčka z Kežmarku Mária Justínová v rovnomennom filme z roku 1951, alebo civilnejšie portréty, akým je napríklad Učiteľka Štefana Uhra (1955). V týchto filmoch ešte nevidíme takmer nič z osobného života vzorných pracovníčok. Naopak, vo filme Úderník (1950) máme možnosť sledovať baníka Jána Ogurčáka v súkromí jeho bytu: ale tiež len preto, aby bolo jasné, že podnik zamestnancom zabezpečuje ubytovanie neďaleko bane, a tiež preto, aby sme pochopili, že úderník aj v čase pracovného voľna premýšľa nad zlepšovateľskými návrhmi, ktoré pomôžu zefektívniť ťažbu uhlia.
Až v 70. rokoch sa v profesijných portrétoch žien začína objavovať okrem línie práce aj priestor pre rodinu a súkromie. Kým Mária Justínová o súkromí žien hovorí len zvonka, Tkáčka (1976) Štefana Kamenického už ukazuje ženu pracujúcu v rovnakej továrni ako Justínová aj vo vnútri bytu, v kuchyni, keď pripravuje jedlo svojim dvom dorastajúcim synom. No Máriu Ďurišovú v Rapošovom filme Bola som pri tom vidíme nielen pri práci a s rodinou. Vidíme ju aj leňošiť, oddychovať a voľne pri tom premýšľať.
Kamera inšpirovaná fotografiami
V úvodnej sekvencii sníma kamera Ďurišovej siluetu z diaľky, v protisvetle zapadajúceho slnka. Drobná postavička kráča vo výške po betónovej alebo železnej ploche obrovskej stavby, s fotografickou brašnou na pleci. Vzápätí kamera objíme rozľahlý priestor areálu elektrárne s komplexom vysokých budov, s komínmi i s ôsmimi chladiacimi vežami. Následne už Ďurišová v červenom svetle vyvoláva a ustaľuje fotografie. A neskôr v kresle vo svojej obývačke na kameru rozpráva o svojich začiatkoch v „atómke“. Jej predstavovanie dopĺňa galéria čiernobielych fotografií zo stavby elektrárne. Obrovské celky z nadhľadu, pravouhlé a paralelné línie, masívne skelety, ľudské postavy zväčša v popredí, inokedy nenápadne vklinené medzi železobetónové a kovové štruktúry.
Kamera v Rapošovom filme má v jej fotkách jasný predobraz. Charakterizujú ich totiž rovnaké nadhľady, občas atypické uhly, výrazná práca so svetlom a tieňom a najmä začlenenie organického, ľudského elementu do monumentálneho anorganického celku.
Dušan Rapoš vo filme zachytáva aj to, ako Mária Ďurišová svojím slabým, skôr nežným hlasom (ktorý mi trošku pripomína hlas dokumentaristky Zuzany Piussi) presviedča, inštruuje a takmer režíruje zváračov v elektrárni, ktorí sa vzápätí zmenia na protagonistov jej fotografií. V hlučnom prostredí stavby s nimi komunikuje viac dotykom než slovom. Kladie im ruky na plecia, na chrbát či ruky, ukazuje, gestikuluje a vymieňa ochotu spolupracovať na zábere za fotku pre nich – „na pamiatku“. Ďurišová je však len sčasti mäkký element v „tvrdom“ prostredí elektrárne. Áno, vie využívať a ochotne využíva aj svoje mäkké zručnosti, no celkom očividne je v prvom rade pevná a vydrží veľa: lezie po lešeniach a rebríkoch, pohybuje sa s fotoaparátom vo výškach, z ktorých sa poľahky zakrúti hlava.
Na rozhodcovskej stoličke
Mária Ďurišová s atómovou elektrárňou v Jaslovských Bohuniciach spojila doslova celý svoj život. Stretla tu aj manžela, chemika. Režisérovi Rapošovi práve zmienka o manželovi umožňuje elegantne prepojiť pracovný a súkromný svet hlavnej protagonistky. Vidíme ich najskôr v areáli elektrárne, potom na tenisovom kurte, kde hrajú ich dvaja synovia. Manžel, v role trénera, sedí pri sieti na operadle lavičky, Mária je ešte o kúsok vyššie – na rozhodcovskej stoličke. Rapoš ich necháva viesť celkom obyčajný dialóg: mal by si opraviť práčku / som ti povedal, zavolaj si elektrikárov, máš ich v rodine dvoch / A známky si dnes už videl, Juraj má samé jednotky, ten sa pochlapil, ale Peter by sa mal zlepšiť…
Zľahka komický efekt rodovo stereotypného rozdelenia rolí, kde korpulentný manžel trénuje nielen synov, ale aj manželku, hoci tá rozhoduje, má však ešte jeden význam, a to ten, ktorý som už naznačila: Mária Ďurišová je vo forme, je silná a pružná a pri hľadaní fotografických kompozícií túto kondíciu aktívne využíva. Z tohto hľadiska je jej postava na žeriavoch a strechách stavieb zreteľnou ozvenou postavy kameramana Michaila Kaufmana, ktorý sa takisto pre dobré zábery driapal na strechy a rameno žeriavu vo Vertovovom Mužovi s kinoaparátom (1929).
Chopin a tóny reaktora
Vo filme Bola som pri tom sa však objavuje ešte jeden prvok, ktorý stojí za pozornosť. Je ním hudba. Film sa začína detailom na prenosku gramofónu, pod ktorou sa krúti vinylová platňa. Znie Chopinov Klavírny koncert č. 2 f mol. Monumentálnosť hudby sa vzápätí spojí s už spomenutým veľkolepým záberom stavby a drobnou postavou Ďurišovej v protisvetle. Hudobná virtuozita sa tak nenápadne prepletie s fotografickou virtuozitou Márie Ďurišovej. Chopinova hudba tu však nie je nevyhnutne extradiegetická. V sekvencii venovanej rodine a súkromiu fotografky sa totiž prenoska aj gramofón objavia znova. Mária Ďurišová prezrádza, že keď má večer chvíľu pre seba (muž je na bridži a chlapci už spia), relaxuje a premýšľa na koberci práve pri počúvaní Chopina. V záberoch sa dokonca objaví náznak pôžitkárstva: žena leží v obývačke na koberci v saténovom domácom oblečení, pri nej obal z platne, pohár bieleho, soletky.
No aby toho nebolo málo, Ďurišová napokon dodá, že Chopinova hudba jej pripomína „ten čistý tón a tok ako pri spúšťaní prvého a druhého bloku, keď počujeme prvé zvuky z reaktora…“ Potom už nie je nijaký problém uveriť ani jej slovám, že je s elektrárňou taká zrastená, že sa z nej už ani nemôže stratiť, ako keby bola súčasť inventára, „ako keby som mala na chrbte vyrazené DKP“. (Kto si už nepamätá, čo skratka DKP na podnikovom nábytku a zariadeniach znamená – sú to drobné a krátkodobé predmety.)
Rapošov portrét Márie Ďurišovej je teda vzácny nielen tým, že sa sústreďuje na ženu, profesionálku, ktorá má rodinu a ktorej dožičí voľný samotársky čas len pre ňu, ale aj tým, že sa koncepciou kamery – teda myšlienkovo i kompozične – ochotne napojil na Ďurišovej fotografie. V ich centre je vždy človek z mäsa a kostí, hoci je obklopený monumentálnym priemyselným komplexom.
