Režísér víťazného filmu Náhly záblesk hlbších vecí Mark Cousins s hlavnou cenou festivalu.

58. MFF Karlove Vary

Na ukážku z každého rožka troška

Emília Kincelová

Písmo: A- | A+

O osobnosti nebola tohto roku na 58. MFF Karlove Vary núdza. Cenu prezidenta MFF Karlove Vary si odniesli herci Viggo Mortensen, Daniel Brühl, Clive Owen a Ivan Trojan. Porote celovečerných hraných filmov predsedal austrálsky oscarový herec Geoffrey Rush.

Ako sme sa mohli presvedčiť, ani taký renomovaný tvorca nie je zárukou objektivity. Porota hlavnej súťaže totiž udelila Krištáľový glóbus dokumentu Náhly záblesk hlbších vecí (A Sudden Glimpse to Deeper Things). Pri všetkej úcte k britskému dokumentaristovi Marcovi Cousinsovi to nebolo najmúdrejšie rozhodnutie – esejistický portrét o maliarke Wilhelmine Barns-Graham, vraj najvýznamnejšej žene britského moderného umenia, nie je ani vo svojej kategórii najvydarenejšie dielo, skôr nudné, neprináša nič nové. Hlbšie veci sa ani náhodou nezableskli.

O to zaujímavejší bol favorit súťaže nórsky film Až na veky (Elskling) režisérky Lilje Ingolfsdottir. Odniesol si päť cien, z toho tri neštatutárne. Zo začiatku sa zdá, že ide o manželskú drámu, ktorá sa však nenápadne zvrtne iným smerom. Témou je totiž sebareflexia v celej svojej zložitosti afilm prináša psychologickú štúdiu ženy, ktorá najprv musí spoznať samu seba, aby vedela posúdiť situáciu, do ktorej sa aj vlastným pričinením dostala. Režisérka s nadhľadom analyzuje komplikované vzťahy na prípade manželov, ktorí majú obaja podiel viny na rozpade sľubne sa rozvíjajúceho vzťahu. Sústreďuje sa však najmä na ženu – tá musí dospieť k poznaniu, že veľa chybila a že aj manželské spolužitie prechádza určitým vývojom a zmenami, romantický prístup je prežitok. Musí si uvedomiť svoje možnosti, silu a podľa toho pristupovať k životu a novovzniknutej situácii. Hlavnú hrdinku Mariu vynikajúco stvárnila Helga Guren, ktorá získala Cenu za ženský herecký výkon a film si odniesol aj Zvláštnu cenu poroty. Snímka by si rozhodne zaslúžila vyššie ocenenie, ale odniesť si z festivalu až päť cien takisto nie je bežné.

Komplikovane k sebe hľadajú cestu aj hrdinovia holandsko-belgického filmu Hosť a ryba tretieho dňa (Drie dagen vis) Petra Hoogendoorna. Otec a syn sa počas bežnej krátkej návštevy pokúšajú pozliepať pretrhané väzby. Ide o dvoch dospelých ľudí, každý žije svoj život v inej krajine, majú úplne rozdielne názory, ale predsa ich čosi k sebe ťahá. Režisér i divák sa pýta: Bude toto stretnutie tentoraz iné? Možno áno. Našťastie, snímka nie je suchopárnym a nudným rozpletaním jedného komplikovaného vzťahu, ale je okorenená aj o svojský humor. Hlavní predstavitelia Ton Kas a Guido Pollemans si ex aequo odniesli Cenu za mužský herecký výkon.

Keďže humoru je pramálo, vedenie festivalu si dalo tú námahu, aby nechýbal. Postaral sa oň talentovaný debutant, český režisér Adam Martinec s česko-slovenským filmom Mord (Zvláštne uznanie). Sympatická komédia z prostredia zabíjačky je bravúrnou štúdiou českej povahy, do detailov prepracovanou drobnokresbou charakteristických čŕt českého národa. Adamovi Martincovi slúži ku cti, že o ľudských neduhoch hovorí s láskavým humorom, pritom nikoho neurazí, len sa snaží diváka popri vážnych problémoch aj pobaviť.

Pre úplnosť sa v súťaži ocitol aj problém migrácie. Snímka Xoftex (Zvláštne uznanie) vznikla v nemecko-francúzskej koprodukcii a nesie názov utečeneckého tábora niekde v Grécku. Režisér Noaz Deshe sa sústredil na sýrskych a palestínskych utečencov, ktorí si krátia čas nakrúcaním satirických skečov a zombie hororov. Cez ich vízie a skeče nahliadneme do zraneného sveta a boľavých zákutí ich duše, charakteristických pre ľudí, ktorí prišli o všetko a čakajú na zázrak.

Na výhernej listine nechýbal ani strhujúci triler o hľadaní pravdy. Cenu za réžiu si zaslúžene odniesla Nelicia Low za film Na kordy (Pierce). Hlavným hrdinom singapursko-taiwansko-poľskej koprodukcie je talentovaný šermiar, ktorý zabije súpera, ale tvrdí, že je nevinný. Po návrate z väzenia sa zblíži s mladším bratom, zdokonaľuje ho v šermiarskom umení, ale po istom čase ich vzťah začínajú nahlodávať pochybnosti o jeho nevine. Prekvapivé a kruté finále odkryje spletité vzťahy v rodine, ako aj zbytočnosť pitvania sa  v bahne nedorozumení vedúce len k tragédii.

Čo ešte dodať k tohtoročnej karlovarskej súťaži? Len toľko, že relatívne dobrý výber podstatne zatienili dva mimosúťažné filmy. Predovšetkým Vlny talentovaného režiséra i herca Jiřího Mádla. Film mapuje doposiaľ nie celkom známe osudy a prácu rozhlasových redaktorov v auguste 1968. O filme sa diskutovalo najviac a úplne zatienil súťaž – odniesol si aj divácku cenu. Na Slovensku bude mať premiéru 1. 8. Druhým bol Zahradníkov rok Jiřího Havelku v hlavnej úlohe s Oldřichom Kaiserom, ktorý vo filme neprehovorí ani slovo. Okrem bravúrneho Kaiserovho výkonu je to, žiaľ, skutočný príbeh o šikanovaní mierumilovného záhradníka bezohľadným reštituentom, rámcovaný múdrym textom známeho diela Karla Čapka.

V Karlových Varoch malo premiéru aj viacero slovenských koprodukčných filmov. Okrem už spomínaných Vĺn a Mordu (slovenská premiéra 8. 8.) to boli napríklad v hlavnej súťaži Ema a smrtihlav Ivety Grófovej (19. 9.), Lapilli Pauly Ďurinovej v súťažnej sekcii Proxima či dokument Janžurka Theodory Remundovej (3. 10.).

Slovenské projekty boli zastúpené aj v rámci industry platformy KVIFF Eastern Promises, kde projekt Milovník, nie bojovník (r. Martina Buchelová) získal ocenenie Works in Progress Sound Post-Production Award v hodnote 30 000 eur a jeho producentka Michaela Kaliská si odniesla cenu Marché du Film Producers Network Award.

Režísér víťazného filmu Náhly záblesk hlbších vecí Mark Cousins s hlavnou cenou festivalu. FOTO: Film Servis Festival Karlovy Vary.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Balkón plný plienok. Foto: archív SFÚ

Digitálne kino: Závan nehy

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Petra Solana Balkón plný plienok (1978) je jedným z mála slovenských dokumentárnych filmov spred roka 1989, v ktorom sa tematizuje život rodiny s dospelým postihnutým dieťaťom. Ako hovoríme o ľuďoch, ktorí sa pre postihnutie, telesné či duševné znevýhodnenie nemôžu alebo sa len ťažko vedia začleniť do bežného života? Ako ich zobrazujeme? Akými slovami ich (ešte aj) dnes označujeme, ako ich klasifikujeme napríklad v databázach knižníc či filmových archívov, aby sa vôbec dalo skúmať, ako sa ich reprezentácia v priebehu desaťročí vyvíja? V databáze SK Cinema v súvislosti s dokumentárnymi filmami nájdeme len zopár hesiel, ktoré viac či menej priamo pomenúvajú predmet alebo tému snímok, v ktorých vystupujú ľudia s postihnutím alebo tí (a najmä tie), čo sa o nich starajú. Zdravotne postihnutí (7). Telesne postihnutí (9). Mentálne postihnutí (3). Muskulárna dystrofia (1). Autizmus (1). Čísla v zátvorke označujú počet evidovaných dokumentárnych titulov. Nie je ich veľa, navyše viaceré heslá sa krížia. S prechodom do súčasnosti sa výskyt filmov, ktoré rozrôzňujú reprezentáciu osôb žijúcich s postihnutím a ich opatrovateliek či opatrovateľov, v databáze SK Cinema veľmi nezvyšuje. Je to bezpochyby aj tým,...
Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

Ako sa horolezecká vášeň mení na potrebu pomáhať?

V roku 1984 sa horolezkyňa Dina Štěrbová stala prvou ženou, ktorá zdolala himalájsku osemtisícovku Čho Oju (8021 m). Neskôr sa začala venovať humanitárnej pomoci a s kolegom Vítězslavom Dokoupilom v pakistanskom Baltistane vo výške 3500 metrov nad morom vybudovala nemocnicu nielen pre horolezcov, ale aj miestnych ľudí, ktorí dovtedy v jednej z najodľahlejších častí sveta nemali prístup k zdravotnej starostlivosti. Inšpiratívny príbeh tejto výnimočnej ženy rozpráva česko-slovenský dokumentárny film režisérky Hany Pinkavovej Za oponou veľhôr. Priekopníčka československého horolezectva Dina Štěrbová musela bojovať s predsudkami v horolezectve aj v spoločnosti. V čase, keď zdolávala najvyššie vrcholy, nebola prítomnosť žien v tomto športe vôbec bežná. Muži ich odmietali brať na expedície, pretože by vraj na ne nemuseli mať dostatok fyzických, ale ani psychických síl. „Stretla som sa s mnohými predsudkami, niekedy až brutálnymi a hlúpymi, pričom to ešte umocňovala doba normalizácie, keď som v socialistickom horolezeckom zväze rozhodne nepatrila medzi vyvolených. Ak však človek nedokáže takéto prekážky prekonať, môže to rovno zabaliť,“ povedala dnes 84-ročná Štěrbová v presskite k filmu. Rodáčka z Bratislavy vyštudovala matematiku, ktorú v rokoch 1964 – 1992 vyučovala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Je tiež autorkou viacerých kníh. „Mojím cieľom bolo zachytiť Dinu v rôznych životných etapách a umožniť divákovi nahliadnuť do jej vnútra. Film je mozaikou spomienok, archívnych materiálov a autentických momentov...
Štefan Kvietik vo filme Prípad pre obhajcu (1964). Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský

In memoriam Štefan Kvietik (10. 5. 1934 – 21. 3. 2025)

Na konte má desiatky divadelných postáv, stovky filmových a televíznych rolí a množstvu hrdinov prepožičal svoj hlas aj v rozhlase. Štefan Kvietik, ktorého život bol naplnený vášňou, disciplínou a kreativitou, vždy hľadal spôsob, ako obohatiť postavu o svoje vlastné charakteristické črty, patril k najvýraznejším osobnostiam slovenského herectva. Zomrel 21. marca vo veku 90 rokov. Aby divák nezabudol, že to hral Kvietik „Pri hľadaní a prijímaní vnútorných kvalít mojich divadelných, filmových či televíznych postáv, ktoré musí umelec divákovi ponúknuť, som sa riadil podvedomou snahou prepožičať zasa ja im v plnej miere sám seba. Mojím krédom bolo, aby divák nezabudol, že to hral Kvietik. Dúfam, že sa mi to darilo,“ povedal v roku 2001 pre denník Národná obroda. Teatrológ Karol Mišovic v Kvietikovom profile v časopise kød – konkrétne ø divadle v roku 2014 napísal: „Aj napriek mužnej fyziognómii sa jeho herectvo nestratilo v stereotype vyplývajúcom z tejto danosti. Vo výrazovom registri mu totiž boli vlastné aj polohy lyrickosti, nežnosti a zraniteľnosti. To z neho robilo herca flexibilného a prispôsobivého ako protichodným žánrovým polohám, tak aj protirečivým režijným poetikám.“ Štefan Kvietik sa narodil v Dolných Plachtinciach, odkiaľ pochádzal aj Ctibor Filčík (a z vedľajších dedín zase Milan Kňažko či Július Pántik, ktorý Kvietikovi pomohol na ceste k herectvu). Pôvodne túžil byť lekárom. „Tieto dve profesie majú určite veľa spoločného, obe totiž...
Zobraziť všetky články