Nevidím dôvod, aby sa súčasťou dejín slovenskej kinematografie stal komentár k filmu Vlny Jiřího Mádla. Napriek tomu, že získal národnú cenu Slnko v sieti. Aj keď sa tvrdí, že je predsa o „našej spoločnej histórii“ a je zákonne legitímne označovať ho za slovenský film.

Nemožno zazlievať producentom, ktorí ovládli anketu Filmsk.sk o minoritách, že všemožne obhajovali užitočnosť investícií do koprodukcií. Určite majú pravdu – predsa kontakt našich profesionálov so zahraničnými štábmi je jednou zo záruk, podobne ako filmové festivaly, že ani naše väčšinové produkcie nebudú zaostávať za dianím vo svete. Vždy tomu tak bolo. Už keď Nástup prijal Paľa Bielika a ostatných „prvolezcov“ v roku 1941 do zamestnania, tak ich vyslal na „učňovku“ do nemeckých štúdií UFA. A bez povojnových „koprodukcií“ s Barrandovom by sme možno nedobehli svet za dvadsať, ale možno za štyridsať rokov. O potrebe a užitočnosti minoritných koprodukcií niet pochýb.

Váha koprodukcií v celku filmovej kultúry

Problém začína v okamihu, keď sa od interpretácie ako „laboratória“ dostávame k otázke ich váhy v celku filmovej kultúry – teda nakoľko sú periférnym a nakoľko centrálnym javom. Či sú len individuálnym prínosom pre participujúcich profesionálov a producentov, alebo ich treba skúmať nad rámec faktografickej zmienky. Tak, ako to výstižne zhrnula Viera Langerová, keď o nich hovorí ako o „koprodukciách so slovenskou účasťou“ a nie o „slovenských filmoch“.

Účastníci diskusie reprezentovali tri varianty riešenia.

Podľa prvého z nich, ekonomického, sú to slovenské filmy, pretože súčasťou ich spolufinancovania sú peniaze od slovenského daňového poplatníka (od výšky 10 % účasti na výrobe filmu). Takže jeden film potom patrí v prípade mnohonárodných koprodukcií viacerým kultúram. Minimálne dvom, ale je možné, že aj piatim či šiestim. (V diskusii zaznelo pripomenutie, že inštitúcia Európske audiovizuálne observatórium, aby sa predišlo „potemkinovským dedinám“, správne označuje za národný film len dielo, v ktorom má tá-ktorá krajina majoritu, zvyšok sú minoritné koprodukcie národných filmov iných krajín.)

Pri takomto prístupe ostáva otázne, prečo nepovažovať za slovenský film napríklad Banger (r. Adam Sedlák, 2022), ktorý nakrúcal slovenský kameraman Dušan Husár. Azda len preto, že honorár nebol platený z grantu AVF, ale že si na neho našiel zdroje český producent? Predsa prínos pre umelca bol rovnaký bez ohľadu na to, kto zaplatil jeho mzdu.

„Účtovnícky“ prístup sa nedá akceptovať pre písanie dejín

Toto ekonomické chápanie s daným limitom je predsa len o stupeň lepšie ako pred dvadsiatimi rokmi. Podľa definície slovenského filmu z prvého návrhu audiovizuálneho zákona okolo roku 2005 sa za slovenský film považoval ten, ktorého jeden z koproducentov býval na Slovensku a prispel na výrobu diela aj minimálnou sumou. Podľa tejto bezlimitnej definície film Cez kosti mŕtvych (r. Agnieszka Holland, 2017) – poľsko-nemecko-česko-švédsko-slovenská koprodukcia – je slovenský film, pretože jeho slovenský koproducent prispel na dielo sumou vo výške 2,51% z celkových nákladov.

Takýto „účtovnícky“ prístup sa určite nedá pre písanie dejín akceptovať.

Druhý variant reprezentuje stanovisko, že hľadať obsah pojmu „národný rozmer“ je hlúposť, pretože máme na Slovensku, ale aj v iných krajinách, množstvo rôznych národností. Stačí si však pripomenúť, že vďaka koncepcii politického občianskeho národa, ktorú presadilo v 19. storočí Francúzsko, je možné, aby Španiel Picasso alebo Čech Kundera boli súčasťou francúzskej národnej kultúry.

Občianstvo je základ národa, nie etnický pôvod. Netreba sa pýtať, či kameraman je Rusín, Maďar alebo Slovák, ale aké má občianstvo. A vtedy prispieva k slovenskej národnej kultúre. Podobne ako kameraman Igor Luther prispel k nemeckej národnej kultúre, lebo bol občan nemeckého štátu, aj keď bol Slovák.

Odmietanie pojmu národný

Od tohto vyvolávania neistoty, čo sa skrýva pod pojmom národný, je krok k tretiemu prístupu – odmietaniu tohto pojmu. Ak Štefan Uher pred nakrúcaním Organu (1964) povedal, že chce, aby to bol film aj slovenský, aj európsky, tak vo Filmsk.sk už sa pre niektorých tvorcov stáva prvý termín nepotrebný. Chcú byť len „súčasťou európskeho filmu“.

Pritom sa nevenujú otázke, čo znamená „európsky“? Ide o geografický pojem? O zdieľanie podobnej histórie? Producentských stratégií? O prevládajúce politické zriadenie?

Jeden zásadný kľúč k obhajobe funkčnosti pojmu pripomenula Viera Langerová. Uvádza, že filmy sú silným nástrojom procesu spojeného s budovaním „brandingu“. Odpovedajú na otázku, kým teda vlastne sme, slúžia k identifikácii národnej kultúry pri pohľade zvonka. (O tom, že sme v inej situácii už voči českej kultúre, svedčí aj fakt, že v Prahe nakrútia film o Janovi Masarykovi, údajne tiež slovenský film a u nás stále chýba film o Tisovi.)

Neexistuje monolitné „európske“ publikum

Zabúda sa na to, že ak dielo má mať svoje oprávnenie, tak musí byť niekomu určené a neexistuje monolitné „európske“ publikum. Naša história so šesťdesiatimi rokmi diktatúry – aj fašistickej, aj komunistickej – je cudzia divákovi vo Švédsku či Veľkej Británii. Skúmanie vplyvu reklamy na hodnoty hrdinov v krajinách, kde funguje sto rokov oproti nám, kde je dôležitá tridsať rokov, bude mať iné dimenzie u nás než na „západe“. Ak sa podarí, že dielo popri všetkej odlišnosti dejín či kultúry obnaží aj spoločné prvky so situáciou v iných kultúrach, tak je to zásadné plus. V prvom rade sa však musí prihovárať domácemu publiku (ktoré si ho nakoniec aj cez dane zaplatilo).

Napríklad film Služobníci (2020) Ivana Ostrochovského sa ohlasom u zahraničného publika dokázal prihovoriť nielen tým, ktorí čosi podobné spoznali na vlastnej koži na Slovensku, ale aj divákovi, ktorý nikdy nezažil „špicľovanie“ či prenasledovanie kvôli viere.

Rezignácia na „národný“ rozmer mi pripomína eufóriu 90. rokov, keď sme si mysleli, že o niekoľko desaťročí všetci v Európe budú hovoriť po anglicky. Nestalo sa tak.

Pobavila ma v diskusii uvedená úvaha, že keď je čosi „slovenské“, tak niekto bude pod týmto pojmom očakávať záber na bryndzové halušky či Spišský hrad. (Prirodzene, tento komentár sa objavil v duchu pseudodialógu, keď svojho oponenta, obhajcu termínu, musím odsúdiť na rolu hlupáka). Takto sa o národnej kultúre neuvažuje od moderny v 20. rokoch minulého storočia. Nikto nespochybňuje, že slovenské sú apokalypticky rozkmásané baconovské figúry Jozefa Jankoviča či abstraktný hudobný minimalizmus Vladimíra Godára. Termín „národný“ dokáže obsiahnuť nielen dokonalé, priepastne prenikavé diela ako Organ (1964), ale aj strhujúce „oddychové“ žánrové tituly ako Zlo (r. Peter Bebjak, 2012), patrí do neho nielen ohmatávanie našej historickej traumy v Chodníku cez Dunaj (r. Miloslav Luther, 1989), ale aj „národne nešpecifická“ rodinná tragédia Otca (r. Tereza Nvotová, 2025).

Príklad Slnka v sieti 2016

Diskusii by prospelo, keby sa jej účastníci pred odpoveďami prečítali analýzu Michala Michaloviča