Očný zub. Záber z filmu Očný zub. Foto: ASFK

návraty Očný zub

Skúšali ste si predstaviť svet bez rodiny?

Roberta Tóthová

Písmo: A- | A+

Nikto nám v živote pravdepodobne neublíži viac ako naša rodina. Potvrdili to už biblické príbehy a antické mýty, ale aj tvorba gréckeho podivína Yorgosa Lanthimosa. Scenárista a režisér nakrútil pre novú grécku vlnu zásadnú snímku Očný zub pred šestnástimi rokmi. Momentálne sa dá opäť vidieť na veľkom plátne v našich kinách. Lanthimos sa vo formálne vycibrenej a interpretačne bohatej tragikomédii pokúsil predstaviť si, čo sú schopní urobiť rodičia troch dospelých súrodencov pre zachovanie rodiny.

V dobrom aj v zlom

Filmár začal uvažovať o budúcnosti rodín, keď sa v jeho okolí mnoho priateľov sobášilo a on ich motivácii úplne nerozumel. „Premýšľal som, či by mali byť rodiny také, aké sú, alebo či v budúcnosti zaniknú. Možno už nebudú potrebné.“ Keď si túto tému najprv overoval s priateľmi, nahnevalo ich, že o význame rodiny pochybuje. „Uvedomil som si, ako sa niekto, koho poznám a od koho by som nikdy nečakal, že bude takto reagovať, vystraší, keď sa mu zahrávate s rodinou. A tak som mal prvotnú predstavu o tomto mužovi, ktorý by zašiel do extrémov, aby ochránil svoju rodinu a snažil sa ju udržať navždy pohromade tým, že by svoje deti držal mimo akéhokoľvek vplyvu vonkajšieho sveta, pričom by bol pevne presvedčený, že je to najlepší spôsob, ako ich vychovať.“ Myslel tým postavu otca, ktorý pred trojicou dospelých detí izolovaných v rodnom dome popiera existenciu sveta takého, ako ho poznáme.

Predstaviť si zánik rodiny je ešte ťažšie, ako si predstaviť zánik kapitalizmu. Nukleárna rodina je totiž oslavovaná ako kultúrny ideál a jej postavenie je upevňované súborom politík a právnych opatrení. Národné štáty, najmä s pravicovými vládami, ju doslova vynucujú, hoci je v klasickom patriarchálnom modeli často vykorisťujúcim a nespravodlivým priestorom s nerovnomerným rozdelením práv a povinností. Prečo na nej spoločenskému systému tak veľmi záleží? Odpoveď majú Nick Srnicek a Helen Hester v knihe Až skončí práce. „Nukleárna rodina je prostriedok riadenia sociálnej reprodukcie v kapitalizme. Rodina nie je prirodzenou alebo nemennou formou, je reakciou, spôsobom, akým sa adaptujeme na ekonomický systém, v ktorom sa nachádzame.“ V Očnom zube odráža absurdná realita rodiny zdeformovaný svet, ktorý dávno horí, ale nikto si to nechce priznať.

Je to nočná mora, ale robíme to z lásky

Svet sa v roku 2008 otriasol v základoch a dal nám vedieť, že





Záber z filmu Očný zub. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články