Očný zub. Záber z filmu Očný zub. Foto: ASFK

návraty Očný zub

Skúšali ste si predstaviť svet bez rodiny?

Roberta Tóthová

Písmo: A- | A+

Nikto nám v živote pravdepodobne neublíži viac ako naša rodina. Potvrdili to už biblické príbehy a antické mýty, ale aj tvorba gréckeho podivína Yorgosa Lanthimosa. Scenárista a režisér nakrútil pre novú grécku vlnu zásadnú snímku Očný zub pred šestnástimi rokmi. Momentálne sa dá opäť vidieť na veľkom plátne v našich kinách. Lanthimos sa vo formálne vycibrenej a interpretačne bohatej tragikomédii pokúsil predstaviť si, čo sú schopní urobiť rodičia troch dospelých súrodencov pre zachovanie rodiny.

V dobrom aj v zlom

Filmár začal uvažovať o budúcnosti rodín, keď sa v jeho okolí mnoho priateľov sobášilo a on ich motivácii úplne nerozumel. „Premýšľal som, či by mali byť rodiny také, aké sú, alebo či v budúcnosti zaniknú. Možno už nebudú potrebné.“ Keď si túto tému najprv overoval s priateľmi, nahnevalo ich, že o význame rodiny pochybuje. „Uvedomil som si, ako sa niekto, koho poznám a od koho by som nikdy nečakal, že bude takto reagovať, vystraší, keď sa mu zahrávate s rodinou. A tak som mal prvotnú predstavu o tomto mužovi, ktorý by zašiel do extrémov, aby ochránil svoju rodinu a snažil sa ju udržať navždy pohromade tým, že by svoje deti držal mimo akéhokoľvek vplyvu vonkajšieho sveta, pričom by bol pevne presvedčený, že je to najlepší spôsob, ako ich vychovať.“ Myslel tým postavu otca, ktorý pred trojicou dospelých detí izolovaných v rodnom dome popiera existenciu sveta takého, ako ho poznáme.

Predstaviť si zánik rodiny je ešte ťažšie, ako si predstaviť zánik kapitalizmu. Nukleárna rodina je totiž oslavovaná ako kultúrny ideál a jej postavenie je upevňované súborom politík a právnych opatrení. Národné štáty, najmä s pravicovými vládami, ju doslova vynucujú, hoci je v klasickom patriarchálnom modeli často vykorisťujúcim a nespravodlivým priestorom s nerovnomerným rozdelením práv a povinností. Prečo na nej spoločenskému systému tak veľmi záleží? Odpoveď majú Nick Srnicek a Helen Hester v knihe Až skončí práce. „Nukleárna rodina je prostriedok riadenia sociálnej reprodukcie v kapitalizme. Rodina nie je prirodzenou alebo nemennou formou, je reakciou, spôsobom, akým sa adaptujeme na ekonomický systém, v ktorom sa nachádzame.“ V Očnom zube odráža absurdná realita rodiny zdeformovaný svet, ktorý dávno horí, ale nikto si to nechce priznať.

Je to nočná mora, ale robíme to z lásky

Svet sa v roku 2008 otriasol v základoch a dal nám vedieť, že





Záber z filmu Očný zub. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články