Očný zub. Záber z filmu Očný zub. Foto: ASFK

návraty Očný zub

Skúšali ste si predstaviť svet bez rodiny?

Roberta Tóthová

Písmo: A- | A+

Nikto nám v živote pravdepodobne neublíži viac ako naša rodina. Potvrdili to už biblické príbehy a antické mýty, ale aj tvorba gréckeho podivína Yorgosa Lanthimosa. Scenárista a režisér nakrútil pre novú grécku vlnu zásadnú snímku Očný zub pred šestnástimi rokmi. Momentálne sa dá opäť vidieť na veľkom plátne v našich kinách. Lanthimos sa vo formálne vycibrenej a interpretačne bohatej tragikomédii pokúsil predstaviť si, čo sú schopní urobiť rodičia troch dospelých súrodencov pre zachovanie rodiny.

V dobrom aj v zlom

Filmár začal uvažovať o budúcnosti rodín, keď sa v jeho okolí mnoho priateľov sobášilo a on ich motivácii úplne nerozumel. „Premýšľal som, či by mali byť rodiny také, aké sú, alebo či v budúcnosti zaniknú. Možno už nebudú potrebné.“ Keď si túto tému najprv overoval s priateľmi, nahnevalo ich, že o význame rodiny pochybuje. „Uvedomil som si, ako sa niekto, koho poznám a od koho by som nikdy nečakal, že bude takto reagovať, vystraší, keď sa mu zahrávate s rodinou. A tak som mal prvotnú predstavu o tomto mužovi, ktorý by zašiel do extrémov, aby ochránil svoju rodinu a snažil sa ju udržať navždy pohromade tým, že by svoje deti držal mimo akéhokoľvek vplyvu vonkajšieho sveta, pričom by bol pevne presvedčený, že je to najlepší spôsob, ako ich vychovať.“ Myslel tým postavu otca, ktorý pred trojicou dospelých detí izolovaných v rodnom dome popiera existenciu sveta takého, ako ho poznáme.

Predstaviť si zánik rodiny je ešte ťažšie, ako si predstaviť zánik kapitalizmu. Nukleárna rodina je totiž oslavovaná ako kultúrny ideál a jej postavenie je upevňované súborom politík a právnych opatrení. Národné štáty, najmä s pravicovými vládami, ju doslova vynucujú, hoci je v klasickom patriarchálnom modeli často vykorisťujúcim a nespravodlivým priestorom s nerovnomerným rozdelením práv a povinností. Prečo na nej spoločenskému systému tak veľmi záleží? Odpoveď majú Nick Srnicek a Helen Hester v knihe Až skončí práce.Nukleárna rodina je prostriedok riadenia sociálnej reprodukcie v kapitalizme. Rodina nie je prirodzenou alebo nemennou formou, je reakciou, spôsobom, akým sa adaptujeme na ekonomický systém, v ktorom sa nachádzame.“ V Očnom zube odráža absurdná realita rodiny zdeformovaný svet, ktorý dávno horí, ale nikto si to nechce priznať.

Je to nočná mora, ale robíme to z lásky

Svet sa v roku 2008 otriasol v základoch a dal nám vedieť, že





Záber z filmu Očný zub. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ružové sny Febiofest Tvorcovia filmu Ružové sny na premietaní pri príležitosti 50. výročia vzniku snímky. Foto: Miro Nôta

ohlasy Dobrý človek ešte žije. V Ružových snoch

Ružové sny oslavovali. Odhalili Jolanku, zazvonil bicykel a prišiel aj kúzelník Hanák. Zdalo by sa, že po uši zaľúbený poštár Jakub a krásna Jolanka z osady sú dnes už len dojímavou vyblednutou spomienkou na časy, keď ľudí rozdeľovali rasové predsudky a homofóbia sa pestovala ako obľúbený folklór. Dobre však vieme, že sú tu zas. Vlastne nikam nezmizli, akurát ich na istý čas utlmili predstavy o tom, ako sa naša spoločnosť posúva k lepšiemu. Režisér Dušan Hanák ich vo filme Ružové sny sprítomnil s gráciou westernového hrdinu aj romantického džentlmena cez večný motív nešťastnej lásky Rómea a Júlie. A tak rozdielne komunity Rómov a gadžov tancujú podľa tohto scenára dodnes. Je až neuveriteľné, že od vzniku poetickej tragikomédie z roku 1976 o radostiach a starostiach dvoch mladých ľudí uprostred výsmechu spoločnosti ubehlo celých päťdesiat rokov. Pri tejto príležitosti ju práve prebiehajúci MFF Febiofest Bratislava 2026 zaradil do programu. Na premietanie v bratislavskom Kine Lumière pozval aj tvorcov a protagonistov. Stretnutie to bolo priam dojímavé, predsa však plné nežnej energie, ktorá potvrdila, že klenoty nestarnú a téma je stále aktuálna. Pravý prvý džob „Dušan Hanák šiel do veľkého rizika, keď si ma vzal za scenáristu bez skúseností,“ povedal na stretnutí scenárista filmu Dušan Dušek. Dodnes je presvedčený, že práve vďaka ich spolupráci na Ružových snoch a neskoršej...
Poberta Záber z filmu Poberta. Foto: Bontonfilm

Poberta píše ľúbostný list zlodejským komédiám

Čierny humor, satiru aj krimi sľubuje nová česko-slovenská zlodejská komédia Poberta. Nakrútil ju režisér Ondřej Hudeček a po premiére na Febiofeste, ktorý uzavrie, vstúpi od 19. marca do slovenských kín. „Zlodejské komédie typu Loganovci alebo Dannyho parťáci sa u nás prakticky nenakrúcajú. Bolo preto potrebné nájsť spôsob, ako tento rýdzo americký žáner preniesť do českého prostredia tak, aby pôsobil uveriteľne a zároveň nestratil nadsádzku. Hollywoodske zlodejské komédie mám veľmi rád. Pri Pobertovi som sa nimi síce inšpiroval, film som však zámerne zasadil do nám dôverne známych reálií, než aby som na ne za každú cenu vrúbľoval typicky americké žánrové prvky,“ povedal režisér Ondřej Hudeček. Poberta je český expresívny výraz pre zlodeja, darebáka či gaunera. Film sa odohráva v prostredí juhomoravského mesta Strážnice a postavy hovoria slováckym dialektom. Hrdinom Hudečkovho filmu je zlodejíček Lupyn. V priebehu pandémie, počas ktorej scenár vznikal, sa vracia z väzenia do rodného mesta. Situácia, ktorú priniesol covid, ho inšpiruje k naplánovaniu ďalšieho kšeftu. Z pandémie chce spolu s kumpánmi – úžerníkom Asasínom a skorumpovaným policajtom vyťažiť čo najviac, aby mohol začať nový život so svojou láskou Tamarou.   „Páči sa mi, ako hovorí režisér Ondřej Hudeček, že Poberta je ľúbostný list gangsterským zlodejským komédiám. Môžeme to označiť aj za veľmi dynamický slovácky western, ktorého nezanedbateľnou...
Oscar 2026 krátky film Záber z krátkeho hraného filmu Dvaja ľudia, ktorí si vymieňajú sliny. Foto: Misia Films

Oscar 2026 – aké sú najlepšie nominované krátke filmy?

Aj na 98. ročníku cien americkej filmovej akadémie Oscar 2026 udelia tri sošky tvorcom krátkych filmov. Víťazov spoznáme 16. marca, slávnostný ceremoniál sa začne o jednej v noci stredoeurópskeho času. O filmy nominované na Oscara v kategóriách krátkometrážnych filmov sa nezaujímam iba preto, že som strihal americký krátky hraný film Most (r. Bobby Garabedian, 2003), natočený v Prahe s českými hercami, ktorý bol pred rokmi nominovaný na Oscara. Môj záujem o krátkometrážne filmy sa totiž zrodil už počas štúdia dokumentárnej tvorby na VŠMU. Nielen z „prinútenia“ pretože to bol cieľ môjho štúdia, alebo ako z núdze cnosť, pretože krátky film urobíte ľahšie a lacnejšie ako film celovečerný. Vždy som obdivoval poviedku ako literárnu formu oproti rozsiahlemu románu a vo filme sa tento fenomén v mojich očiach prejavil práve ako krátky film. Je úctyhodné, že Americká filmová akadémia si stále považuje za dôležité udeľovať ceny aj v krátkej metráži, čo je v ich prípade do 40 minút. Navyše plejáda filmových festivalov, ktoré práve krátku formu preferujú, je obrovská a pokrýva nielen základné rody filmu ako je dokument, animovaný film, hraný film, ale aj art- a arsfilmy, teda umelecké filmy, filmy o umení (čo nie je to isté), o vede, experimentálne, avantgardné, tematicky zamerané na šport, prírodné krásy, horolezectvo, poľnohospodárstvo, ekológiu, cestopisné filmy, populárno-vedecké filmy, nevraviac o hudobných...
Zobraziť všetky články