Očný zub. Záber z filmu Očný zub. Foto: ASFK

návraty Očný zub

Skúšali ste si predstaviť svet bez rodiny?

Roberta Tóthová

Písmo: A- | A+

Nikto nám v živote pravdepodobne neublíži viac ako naša rodina. Potvrdili to už biblické príbehy a antické mýty, ale aj tvorba gréckeho podivína Yorgosa Lanthimosa. Scenárista a režisér nakrútil pre novú grécku vlnu zásadnú snímku Očný zub pred šestnástimi rokmi. Momentálne sa dá opäť vidieť na veľkom plátne v našich kinách. Lanthimos sa vo formálne vycibrenej a interpretačne bohatej tragikomédii pokúsil predstaviť si, čo sú schopní urobiť rodičia troch dospelých súrodencov pre zachovanie rodiny.

V dobrom aj v zlom

Filmár začal uvažovať o budúcnosti rodín, keď sa v jeho okolí mnoho priateľov sobášilo a on ich motivácii úplne nerozumel. „Premýšľal som, či by mali byť rodiny také, aké sú, alebo či v budúcnosti zaniknú. Možno už nebudú potrebné.“ Keď si túto tému najprv overoval s priateľmi, nahnevalo ich, že o význame rodiny pochybuje. „Uvedomil som si, ako sa niekto, koho poznám a od koho by som nikdy nečakal, že bude takto reagovať, vystraší, keď sa mu zahrávate s rodinou. A tak som mal prvotnú predstavu o tomto mužovi, ktorý by zašiel do extrémov, aby ochránil svoju rodinu a snažil sa ju udržať navždy pohromade tým, že by svoje deti držal mimo akéhokoľvek vplyvu vonkajšieho sveta, pričom by bol pevne presvedčený, že je to najlepší spôsob, ako ich vychovať.“ Myslel tým postavu otca, ktorý pred trojicou dospelých detí izolovaných v rodnom dome popiera existenciu sveta takého, ako ho poznáme.

Predstaviť si zánik rodiny je ešte ťažšie, ako si predstaviť zánik kapitalizmu. Nukleárna rodina je totiž oslavovaná ako kultúrny ideál a jej postavenie je upevňované súborom politík a právnych opatrení. Národné štáty, najmä s pravicovými vládami, ju doslova vynucujú, hoci je v klasickom patriarchálnom modeli často vykorisťujúcim a nespravodlivým priestorom s nerovnomerným rozdelením práv a povinností. Prečo na nej spoločenskému systému tak veľmi záleží? Odpoveď majú Nick Srnicek a Helen Hester v knihe Až skončí práce.Nukleárna rodina je prostriedok riadenia sociálnej reprodukcie v kapitalizme. Rodina nie je prirodzenou alebo nemennou formou, je reakciou, spôsobom, akým sa adaptujeme na ekonomický systém, v ktorom sa nachádzame.“ V Očnom zube odráža absurdná realita rodiny zdeformovaný svet, ktorý dávno horí, ale nikto si to nechce priznať.

Je to nočná mora, ale robíme to z lásky

Svet sa v roku 2008 otriasol v základoch a dal nám vedieť, že





Záber z filmu Očný zub. Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Leto v Lumièri za 3 eurá Záber z filmu Trojuholník smútku. Foto: ASFK

Výnimočné filmy za zvýhodnenú cenu

Počas letných mesiacov Kino Lumière tradične uvádza kvalitné filmy za dostupnú cenu. Cyklus pod názvom Leto v Lumièri za 3 eurá sa vráti k dielam z posledných rokov, ktoré získali ocenenia na prestížnych festivaloch alebo zaujali divácky. Od 15. júna do konca augusta sa denne premietne minimálne jeden film európskej alebo slovenskej proveniencie. Cyklus otvorí komediálna dráma Najhorší človek na svete (2021) Joachima Triera. Cyklus Leto v Lumièri za 3 eurá chce vrátiť do kín výnimočné oceňované filmy i obľúbené divácky navštevované diela. Ide o snímky vyrobené v posledných rokoch a ocenia ich nielen diváci, ktorí ich nestihli vidieť v kinách v čase ich distribučnej premiéry. „V priebehu leta uvedieme viac než tridsať európskych filmov za zvýhodnenú cenu. V programe nebudú chýbať filmy pre deti a mládež i filmy sprístupnené pre ľudí so sluchovým či zrakovým znevýhodnením,“ hovorí manažérka Kina Lumière Zita Hosszúová. „Program je zostavený prevažne z filmov populárneho projektu Asociácie slovenských filmových klubov €urópske filmy za 3 €čka, tento rok bude zároveň doplnený ďalšími atraktívnymi titulmi, ktoré dlhodobo patria v našom kine k veľmi populárnym, ako i oceňovanými slovenskými filmami.“ Dramaturgia filmov v projekte Leto v Lumièri za 3 eurá rešpektuje bohaté žánrové zastúpenie, výber titulov prináša rozmanité témy. Zároveň ide o filmy rôznych krajín s dôrazom na európsku i slovenskú kinematografiu. Spoločným...
klasika art film 2026 Darina Rolincová vo filme F.T. na cestách. Foto: archív SFÚ

Slovenská filmová klasika na Art Filme 2026

Medzinárodný filmový festival Art Film Košice (19. – 25. júna 2026) uvedie v sekcii Rodinné filmové striebro desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Takmer všetky sú digitálne zreštaurované. Chronologický prierez naprieč štyrmi desaťročiami – od bezprostredne povojnových dokumentov a obžalôb z rokov 1945 a 1946 cez novovlnnú éru až po neskorý socializmus – ponúkne mix hraných filmov, dokumentárnych snímok aj propagandistických aktualít, mnohé z nich od kľúčových osobností slovenskej kinematografie. Sekcia Rodinné filmové striebro je tradičnou súčasťou programu MFF Art Film pod garanciou Slovenského filmového ústavu. Tohtoročný výber zostavili filmoví historici a teoretici – Martin Palúch (umelecký riaditeľ festivalu), Martin Kaňuch (zostavovateľ Medzinárodnej súťaže krátkych filmov) a Marián Hausner (riaditeľ Filmového archívu SFÚ). Povojnové dokumenty a obžaloby (1945 – 1948) Hneď štyri snímky výberu zachytávajú filmovú odpoveď na druhú svetovú vojnu, Slovenské národné povstanie a obdobie tesne po vojne, keď sa pripravovali povojnové súdne procesy s predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Snímka jedného zo zakladateľov slovenskej kinematografie Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) sa skladá najmä z autentického materiálu nakrúteného počas Slovenského národného povstania. Bielik sa povstania zúčastnil ako propagandistický pracovník a film sa stal kľúčovým archívnym zdrojom pre neskoršie dokumenty o SNP. Premietať sa budú aj dva montážne dokumenty...
Anton Trón Herec Anton Trón na civilnej fotografii. Foto: archív SFÚ

Anton Trón

Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia. Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom. Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984. Ružové sny aj Nevera...
Zobraziť všetky články