Dá sa o filme populárnom už viac ako päťdesiat rokov povedať ešte niečo nové? Podstatné je, že stále rezonuje a nezapadol do zabudnutia ako mnohé iné diela jeho éry.
Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme Medenou vežou (réžia: Martin Hollý, 1970).
Monument odolný zubu času
Horský film Martina Hollého ml. Medená veža (1970) je priam notoricky známym čriepkom slovenskej kinematografie sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hollý, debutujúci snímkou z „veľkej trojky roku 1962“ Havrania cesta, už vtedy ukázal, že v jeho záujme nie je držať sa schém skupinového hrdinstva ani vytvárať nevýrazné, plocho napísané postavy.
Zaujali ho autentické ľudské charaktery – komplexné bytosti vymykajúce sa tradičným budovateľským ideálom. Občas pijú alkohol, bijú sa, nelegálne prekračujú štátne hranice, kradnú… A napriek tomu ich v žiadnom prípade nemožno nazvať antagonistami. Hollého pohľad na príbehy postáv je empatický a ľudský.
Prečítajte si archívny rozhovor so Štefanom Kvietikom
Bez agitácie
Vznik režisérových snímok zo začiatku sedemdesiatych rokov, teda „tatranské filmy“ Medená veža a Orlie pierko (1971), motivovala dobová potreba preorientovať slovenskú tvorbu z inovatívnych pokusov novej vlny späť k jednoduchšie uchopiteľnej narácii a zábave. Divák sa chce zabávať. Hollý tento dopyt naplnil – avšak svojsky.
Príťažlivosť filmu pre široké publikum, samozrejme, nepramení iba z toho, že ide o zrozumiteľnú dobrodružno-romantickú drámu, ale aj z osobitosti spracovania. Hviezdne herecké obsadenie (Emília Vášáryová, Štefan Kvietik, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak, Michal Dočolomanský, Vlado Müller), malebné prostredie majestátnych Vysokých Tatier a absencia ideologickej agitácie rovnako prispeli k vysokej návštevnosti v kinách.
Pod nadčasový charakter filmu sa podpísal autor scenára Ivan Bukovčan, ktorý sa tatranskej tematike venoval aj v neskoršej tvorbe. Subtílne dialógy, často so skrytým vtipom a iróniou, pôsobia sviežim dojmom bez prehnanej normatívnej pachute. Zaujímavý prvok predstavuje motív mlčania.
Nekonvenčná žena
Tvorcovia Medenej veže pristupujú k divákovi rafinovaným spôsobom i vizuálne, kamerou Vincenta Rosinca, ktorý sa sústredil na jemné gestá postáv, detailné zábery a náznakovosť.
Snímka stavia na „nedopovedanom“, necháva voľný priestor diváckym interpretáciám bez jasných odpovedí, najmä čo sa týka Sašky. Hlavná ženská postava v podaní Emílie Vášáryovej je definovaná viacvrstvovo, svojou živočíšnosťou a nezávislosťou sa vymyká z konvenčného zobrazovania ženských postáv v období normalizácie.
Intímny náhľad do spolužitia troch horolezeckých priateľov a jednej ženy na vysokohorskej chate je v kontraste so zábermi surovej majestátnosti slovenských veľhôr. Veľké celky tatranských vrcholov nefungujú len ako kulisa, ale stávajú sa nehybnou postavou vplyvne formujúcou dianie, čo sa v horských filmoch vlastne považuje za bežný prvok.
S atmosférou nostalgie
Univerzálna krása prírody nepozná časové hranice, Hollý však prírodnú symboliku využíva naozaj šikovným spôsobom. Zasadenie deja do hôr predstavuje úľavu od „budovateľských“ motívov, pomyselný únik pred normalizáciou. Spolu s potrebou úniku sa vo filme prirodzene objavuje téma neslobody, ktorá je zároveň prepletená túžbou po transcendencii.
Medená veža je príkladom diela s atmosférou nostalgie. Tento pocit nie je viazaný len na historický či kultúrny kontext doby jeho vzniku. Naopak, dokáže oslovovať aj mladšie generácie, prirodzene vnímajúce film súčasným okom.
Aj napriek komplikovanosti tvorby horských filmov, ktoré vyžadujú dokonalú symbiózu medzi prírodnými podmienkami, technickou náročnosťou a umeleckým zámerom, je nepochybne pozitívne, že podobné dielo mohlo vzniknúť v krajine bez výraznej tradície horských žánrov. Film prepojil umelecký zámer s komerčnou atraktivitou, čím je prístupný širokému publiku.
