Dá sa o filme populárnom už viac ako päťdesiat rokov povedať ešte niečo nové? Podstatné je, že stále rezonuje a nezapadol do zabudnutia ako mnohé iné diela jeho éry.
Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme Medenou vežou (réžia: Martin Hollý, 1970).
Monument odolný zubu času
Horský film Martina Hollého ml. Medená veža (1970) je priam notoricky známym čriepkom slovenskej kinematografie sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hollý, debutujúci snímkou z „veľkej trojky roku 1962“ Havrania cesta, už vtedy ukázal, že v jeho záujme nie je držať sa schém skupinového hrdinstva ani vytvárať nevýrazné, plocho napísané postavy.
Zaujali ho autentické ľudské charaktery – komplexné bytosti vymykajúce sa tradičným budovateľským ideálom. Občas pijú alkohol, bijú sa, nelegálne prekračujú štátne hranice, kradnú… A napriek tomu ich v žiadnom prípade nemožno nazvať antagonistami. Hollého pohľad na príbehy postáv je empatický a ľudský.
Prečítajte si archívny rozhovor so Štefanom Kvietikom
Bez agitácie
Vznik režisérových snímok zo začiatku sedemdesiatych rokov, teda „tatranské filmy“ Medená veža a Orlie pierko (1971), motivovala dobová potreba preorientovať slovenskú tvorbu z inovatívnych pokusov novej vlny späť k jednoduchšie uchopiteľnej narácii a zábave. Divák sa chce zabávať. Hollý tento dopyt naplnil –
