Hrdina filmu Martina Hollého tuší, že nad novým poriadkom nemožno zvíťaziť, len mu odmietnuť podať ruku. A sloboda sa stane priestupkom.
Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Martina Hollého Noční jazdci (1981).
Niektoré filmy starnú. Zostávajú uzamknuté vo vlastnej dobe ako hmyz v jantári, fascinujúci najmä pre historikov. Noční jazdci Martina Hollého však medzi ne nepatria. Nie je to film, v ktorom by sa dejiny ukazovali ako veľkolepé dátumy v učebnici. Skôr ako prázdny tanier na stole, zima v kostiach a hranica, ktorá sa jedného dňa objaví tam, kde predtým viedla obyčajná cesta.
Hollý nerozpráva iba o pašovaní koní na slovensko-poľskom pohraničí po prvej svetovej vojne. Rozpráva o svete, v ktorom sa človek môže stať vinným len preto, že sa snaží prežiť.
Medzi dvoma pravdami
Hlavnou témou filmu je hranica. Nie ako geografický údaj, ale ako absurdný výmysel moci. Čiara nakreslená na mape niekde pri okrúhlom stole, ďaleko od dedín, polí, kopcov a ľudí, ktorým zrazu rozdelí život. To, čo bolo včera prirodzené, sa dnes mení na priestupok. Sused prestáva byť susedom, cesta do vedľajšej oblasti sa stáva nebezpečnou výpravou a obyčajná snaha uživiť rodinu nadobúda podobu zločinu. V tomto je film najpresnejší aj najbolestivejší. Ukazuje, že dejiny neprichádzajú k obyčajným ľuďom ako veľké idey, ale ako zákaz, hlad a strach.
Marek Orban (Michal Dočolomanský) nie je romantický hrdina bez chyby. Práve naopak. Je tvrdý, tvrdohlavý, miestami nepríjemne neústupný. No jeho konanie nevychádza z túžby po dobrodružstve. Pašovanie nie je póza ani frajerina horského rebela. Je to spôsob, ako zabezpečiť vlastných ľudí v čase, keď novovzniknutý štát ešte nedokáže garantovať istotu práce ani plný žalúdok. Zákon je tu možno jasný, ale život je komplikovanejší. A práve medzi týmito dvoma pravdami vzniká napätie celého filmu.
Majestát na okraji
Proti Orbanovi stojí Edo Halva v podaní Radoslava Brzobohatého. Nie ako jednoduchý zloduch, skôr ako tvár nového poriadku. Halva verí pravidlám, službe a štátu. Lenže pravidlá pôsobia veľmi vznešene najmä vtedy, keď človek nemusí rozmýšľať, čo dá večer deťom na stôl. Konflikt medzi pašerákmi a financmi preto nie je len súbojom zákona a bezprávia. Je to stret abstraktnej moci s konkrétnou biedou. A abstraktná moc, ako vieme, má jednu veľkú výhodu: nikdy jej nie je zima.
Film má v sebe čosi z goralského westernu. Namiesto prérií zasnežené kopce, namiesto kovbojov pašeráci, namiesto salónov krčmy, dedinské cesty a tmavé prechody cez hranicu. Lenže Hollého western nemá romantický nádych amerického mýtu. Nie je to príbeh o budovaní civilizácie, ale o jej chladnom príchode do priestoru, kde ľudia dovtedy prežívali podľa vlastných nepísaných pravidiel. Civilizácia tu neprináša slobodu. Prináša kontrolu, povolenia, uniformy a pušky.
Práve preto zamrzí, že tvorcovia nevyužili krásu Tatier výraznejšie. Dej sa síce odohráva v horskom prostredí, no majestát krajiny zostáva skôr na okraji. Tatry mohli byť plnohodnotnou postavou filmu, nemým svedkom ľudskej biedy aj vzdoru. Namiesto toho sa objavujú len v náznakoch. Je to škoda, pretože drsná horská príroda by ešte viac zvýraznila osamelosť postáv aj pocit, že žijú na okraji sveta, kam dejiny prichádzajú neskoro, ale o to tvrdšie.
Trpký humor
Podobne možno cítiť, že filmu by prospela o niečo dlhšia stopáž. Dej má rýchly spád, čo mu dodáva energiu, no zároveň oberá vedľajšie postavy o väčší priestor. Niektoré osudy sa len mihnú a zmiznú v hmle skôr, než sa stihnú naplno rozvinúť. Práve pri filme s takou silnou atmosférou by pomalšie tempo nemuselo byť slabinou. Naopak, mohlo by ešte viac prehĺbiť pocit komunity, v ktorej každý mlčí trochu inak a každý má na prežitie vlastný malý trik.
Chýba aj o čosi výraznejšie napätie medzi pašerákmi a financmi. Nie v zmysle lacnej akčnosti, ale ako dôslednejšie vystavaný tlak. Prestrelky tu nemusia byť atrakciou, skôr obrazom absurdity: ľudia umierajú na hranici pre pravidlá, ktoré nevymysleli, v krajine, ktorú im niekto rozdelil bez toho, aby sa ich pýtal. Záver potom pôsobí až karikatúrne smutne. Strieľa sa za pašovanie z jedného chudobného sveta do druhého. Ak existuje lepší obraz stredoeurópskej tragikomédie, sem s ním.
Silnou stránkou filmu je však práve trpký humor. Pašovaná pálenka v soche Panny Márie, poznámky o slovenskej vynaliezavosti či nevydarená hygienická osveta vytvárajú momenty, pri ktorých sa človek pousmeje, hoci veľmi dobre vie, že by možno nemal. Slovenská nátura tu nie je vykreslená lichotivo, skôr realisticky. Hollý nebuduje národný mýtus o čistých a vznešených horaloch. Ukazuje ľudí, ktorí klamú, vymýšľajú, prispôsobujú sa a prežívajú. Nie vždy dôstojne, no často pochopiteľne.
Charizma bez ústupu
Atmosféru filmu výrazne podporuje hudba Svetozára Stračinu. Je ťaživá, zemitá, spätá s regiónom, no nikdy nepôsobí ako folklórna dekorácia. Skôr ako ozvena krajiny, kde sa radosť aj smútok nesú rovnakým údolím. Spolu s výpravou vytvára svet drsný, chudobný a presvedčivý. Svet, v ktorom sa veľké politické rozhodnutia menia na malé každodenné poníženia.
Najväčšou oporou filmu zostáva Michal Dočolomanský. Jeho Marek Orban má v sebe charizmu človeka, ktorý sa nenaučil ustupovať. Nie je svätý, nie je uhladený a miestami nie je ani celkom sympatický. Práve preto funguje. Dočolomanský ho hrá s vnútorným napätím, akoby jeho postava už od začiatku tušila, že nad novým poriadkom nemožno zvíťaziť, len mu možno na chvíľu odmietnuť podať ruku.
Noční jazdci nie sú dokonalý film. Mohli byť pomalší, širší, krajinársky veľkolepejší a dramaticky rozvinutejší. Napriek tomu majú zvláštnu silu. Nie silu veľkého historického eposu, ale silu studenej hmly, ktorá sa drží pri zemi ešte dlho po skončení príbehu. Film dokáže uchvátiť povojnovou atmosférou, obrazom chudoby a otázkou, čo vlastne znamená zákon v spoločnosti, kde sa človek najprv potrebuje najesť.
A možno práve v tom spočíva jeho trvalá hodnota. Hollý nakrútil film o hranici, na ktorej nezmyselne umierajú ľudia, ale zároveň aj film o svete, kde sloboda nie je veľké slovo z prejavu. Je to každodenné riziko. Niekedy pašovaný kôň, inokedy fľaša pálenky ukrytá v posvätnej soche. A občas len tiché rozhodnutie človeka, že sa nenechá úplne zlomiť.
