Posledná bosorka je usmievavý pokus o rekreáciu Trnavy v ateliérovom prostredí. Zároveň je príkladom formy, ktorá maskuje ideologický obsah a toleruje obraz mizogýnie.
Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Posledná bosorka (1957) režiséra Vladimíra Bahnu.
Historická Trnava so svojimi zachovanými architektonickými dominantami a atmosférou starobylého mesta sa mení na kulisu prenesenú do ateliérového prostredia. Rekonštrukcia hlavného námestia v štúdiu, doplnená početným komparzom, vytvára dojem akej-takej historickej autenticity. Gýčovitá farebnosť a rozprávková estetika pritom dodávajú filmu špecifický vizuálny ráz.
Ide však o titul, s ktorým som sa v detstve nestretla. Nepatrí totiž do klišé televízneho repertoáru, kde počas sviatkov prevládajú najmä slovensko-nemecké koprodukcie 80. rokov, pevne zakorenené v kolektívnej pamäti ako „tradičné“ rozprávky. Neviem preto odhadnúť, aký by bol môj detský pohľad na toto dielo.