Visegrad Film Forum 2025 Foto: VFF/Robert Tappert

Obklopiť sa ľuďmi, od ktorých sa môžete naučiť viac

Visegrad Film Forum 2025

Daniel Hevier ml.

Písmo: A- | A+

Už po dvanásty raz sa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU uskutočnilo networkingové a vzdelávacie podujatie Visegrad Film Forum. Platforma, kde sa stretávajú odborníci z filmového priemyslu, rešpektované osobnosti, začínajúci filmári aj laická verejnosť, poskytla koncom marca množstvo zaujímavých projekcií a atraktívnych masterclassov.

Práve možnosť stretnúť ľudí, ktorí sa podpísali pod prelomové diela, pracovali na projektoch s hviezdnymi režisérmi a získali rešpektované miesto vo svojom odbore, patrila medzi najcennejšie aspekty podujatia. Ide o niečo, čo by sa malo podporovať aj do budúcnosti. Pretože ak sa niekto rozhoduje pre cestu filmára alebo filmárky, nie je nič motivujúcejšie než počuť osobné príbehy, ktoré vyvracajú naivné predstavy začiatočníkov, zároveň ich však povzbudzujú k tomu, aby sa nebáli ísť za svojím snom a pracovať aj metódou pokus-omyl.

Hudobný skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead a producent Jakub Viktorín na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Hudobný skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead a producent Jakub Viktorín na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Organizátori sa snažili predstaviť viacero zložiek, ktoré sa podieľajú na takom komplexnom druhu umenia, akým je film. Jedným z nich bola aj hudobná zložka, ktorú netvorí len skomponovaná alebo vybraná hudba, ale aj nahrávky zvukov vŕzgajúcich schodov, veľkolepých výbuchov, úderov z bitiek, ako aj zvuky každodenných a obyčajných chvíľ. Práve tieto prvky vytvárajú to, čo nazývame atmosféra a realistickosť. Túto neoddeliteľnú stránku filmu prišiel predstaviť britský filmový skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead, ktorý získal Oscara za prácu na filme Gravitácia (r. Alfonso Cuarón, 2013). Rozprával o svojich skúsenostiach a vysvetľoval, prečo je také dôležité spojiť aj zdanlivo nespojiteľné tak, aby sa divák nestratil v záplave zvukov, ale rozpoznal to podstatné.

Ďalšie dve osobnosti z oblasti filmového strihu priniesli pohľady a skúsenosti z inej perspektívy. Kým Američan Jay Rabinowitz získal vzdelanie v prestížnom odbore Cinema Studies na New York University (NYU), Francúzka Juliette Welfling počas svojej prednášky spomenula, že neabsolvovala žiadnu filmovú školu. Obaja sa však zhodli, že je veľmi dôležité počúvať svoju intuíciu, obklopiť sa ľuďmi, od ktorých sa môžete učiť, a zároveň musíte byť pripravení využiť svoju šancu.

Strihačka Juliette Welfling na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Strihačka Juliette Welfling na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Kľúčovým momentom v kariére oboch strihačov bolo, že si našli svojho „dvorného“ režiséra. V prípade Juliette Welfling to bol Jacques Audiard, s ktorým naposledy spolupracovala na snímke Emilia Pérez. Jej festivalovú projekciu aj osobne navštívila (rovnako aj projekciu filmu Skafander a motýľ, r. Julian Schnabel, 2007). Práca na oscarovej muzikálovej snímke Emilia Pérez bola pre ňu náročná v tom, že bola v oveľa väčšej miere viazaná rytmom než pri rozprávaní „normálneho“ príbehu. Ale aj v tom spočívajú čaro i náročnosť tejto profesie, keď sa potrebujete naladiť nielen na režisérove očakávania, ale aj na variabilitu rôznych žánrov. Táto diverzita nedovoľuje pracovať podľa šablóny, a tak sa každým projektom posúvate ďalej.

Svoje o tom vie aj Jay Rabinowitz, ktorý spolupracoval s režisérmi ako Darren Aronofsky (Fontána, 2006), Curtis Hanson (8. míľa, 2002), no najmä s tvorcom, ktorého režisérske metódy sa vyznačujú veľmi nekonvenčným rozprávačským štýlom – Jimom Jarmuschom. Práve o ňom sa zmienil v rozhovore, ktorý exkluzívne poskytol pre Film.sk: „Pracoval som na skvelých filmoch a mám vynikajúce skúsenosti aj s inými režisérmi, ale nič sa naozaj nevyrovná tomu času, ktorý som strávil s Jimom, a filmom, ktoré sme spolu vytvorili.“ Festivaloví diváci si z ich spolupráce mohli pozrieť film Noc na Zemi (1991).

Strihač Jay Rabinowitz na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Strihač Jay Rabinowitz na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Visegrad Film Forum ponúka priestor nielen na networking, ale aj na konfrontáciu a výmenu skúseností medzi partnerskými školami, ktoré na podujatí prezentujú svoje krátke filmy. Tentoraz sa predstavila pätica zahraničných škôl. Katolícku univerzitu Károlya Eszterházyho z Maďarska zastupovali tri filmy:intímny pohľad na anorexiu Moje telo (r. Katica Kozma) a snímky Adam sa bojí (r. Mátyás Kovács) a Hodvábnik (r. Süle Lilla Bonita), v ktorých sa riešil medzigeneračný konflikt a stret liberálnejšieho mesta s konzervatívnym vidiekom. Nádejní českí filmári z Filmovej akadémie Miloslava Ondříčka z Písku zaujali emocionálne nabitým filmom Láskou (r. Marina Malysh)a krimi komédiou Jen sympaťáci (r. Jakub Krajský).

Najviac filmov zo všetkých škôl, až päť, predstavila poľská Filmová škola Krzysztofa Kieślowského. Boli medzi nimi napríklad tituly Chlad (r. Daniel Le Hai) s napínavým príbehom staršieho muža napadnutého krajne pravicovými extrémistami, Chatka (r. Bartosz Toboła) s tajuplnou až snovou cestou jednej dvojice na horskú chatu či No to pa! (r. Bartosz Gaczyński) v štýle novej vlny o láske na prvý pohľad. Predstavili sa aj Filmová akadémia Viedeň, Baltská filmová, mediálna a umelecká škola z Tallinnu a, samozrejme, domáca Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení.

Spolu dvadsaťjeden študentských filmov predstavilo nádejné filmárske talenty, ktoré možno jedného dňa budú viesť aj masterclassy pre ďalších záujemcov o túto nádhernú, no náročnú profesiu.

Visegrad Film Forum 2025 Foto: VFF/Robert Tappert

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Peter Balgha (vľavo) a Martin Hollý (vpravo). Foto: archív SFÚ

Peter Balgha

Dvadsiateho siedmeho mája pred deväťdesiatimi rokmi sa narodil slovenský dramaturg, scenárista, prozaik a pedagóg Peter Balgha. Ako dramaturg sa podpísal pod najúspešnejšie snímky z dielne Televíznej filmovej tvorby zo 60. rokov ako Krotká (r. Stanislav Barabáš, 1967), Balada o siedmich obesených (r. Martin Hollý, 1968) či Sladké hry minulého leta (r. Juraj Herz, 1969). „Balghova obrovská energia sa sústredila, rozplynula a zúročila v práci pre druhých. Originálne autorské nápady odovzdával zadarmo v prospech hmlistého ,verejnoprospešnéhoʻ cieľa. Dnešná spoločnosť by ho asi vnímala ako málo asertívneho exota, ktorý sa nedokázal presadiť ako svojbytný spisovateľ,“ povedala filmová a literárna historička Jelena Paštéková v texte v denníku Sme. „Balgha bol typom moderného manažéra, akých dodnes potrebujeme aj v umení, mal neomylný zmysel pre ľudí, a preto vedel kvôli nim aj riskovať. Urobil si tým meno a súčasne aj meno bratislavskému televíznemu štúdiu,“ napísal filmový encyklopedista Richard Blech v denníku Práca v roku 1990. Vtedy sa o Balghovi už opäť mohlo hovoriť. Normalizátori ho totiž nielenže pripravili o prácu, ale aj vystrihli z titulkov diel, na ktorých sa podieľal. Takisto ho vylúčili z profesijných zväzov. Normalizácia a výsluchy na ŠtB pre jeho politické postoje a odmietnutie okupácie sa podpísali aj na jeho podlomenom zdraví. Zomrel ako invalidný dôchodca vo veku nedožitých 37 rokov. Vedel objavovať a inšpirovať Peter Balgha sa...
Zobraziť všetky články