Archeofilm Záber z filmu Lawrence z Moravie. Foto: Archeofilm

ohlasy 2. Archeofilm

Z Florencie do Bratislavy

Ladislav Volko

Písmo: A- | A+

Firenze, Florencia. Najúžasnejšie európske mesto plné umenia. Kde inde, ak nie tu, mohol vzniknúť nápad realizovať Medzinárodný filmový festival archeológia – umenie – prostredie. Bolo to v roku 2018 a tohoto roku v marci sa realizoval už jeho siedmy ročník. Jeho program bohato navštevujú diváci bez rozdielu veku. Majú jedno spoločné. Chcú poznať svoju, a nielen svoju, históriu, prácu nad jej odhaľovaním i osobnosti, ktoré za tým stoja, objavovať neznáme a nepoznané dejiny i nové a vyvíjajúce sa formy ich odhaľovania. Festival expandoval aj do ďalších talianskych miest i do zahraničia. V roku 2023 sa uskutočnil 1. Archeofilm Bratislava.

Archeológia nie je len vzdialená minulosť

Za jeho vznikom bolo stretnutie jedného z organizátorov florentského festivalu Piera Prunetiho a slovenskej archeologičky pôsobiacej v Taliansku, Ivany Kvetanovej. Vďaka jej nadšeniu, ktorým inšpirovala ďalších spolupracovníkov, v spolupráci s Mestským ústavom ochrany pamiatok v Bratislave na čele s riaditeľom Ivanom Štasselom a OZ Priatelia Bratislavy, sa v dňoch 27. – 29. 11. uskutočnil v kine Mladosť aj 2. Archeofilm Bratislava, archeológia – umenie – prostredie. „Archeofilm Bratislava spája film, vedu a verejnosť. Už druhýkrát sa usilujeme priniesť príbehy, ktoré ukazujú, že archeológia nie je len vzdialená minulosť, ale živá súčasť našej kultúry a poznania,“ povedala na otvorení festivalu Ivana Kvetanová. Kým Etruská Chiméra z Arezza je symbolom Archeofilmu Florencia, Archeofilm Bratislava si zvolil za svoje logo štylizovaného koňa z keltskej mince, objavenej na území bratislavského oppida z 1. storočia p. n. l. Ceny pre víťazov festivalu – sklenený obraz s motívom keltského koňa pripravil aj pre tento ročník významný umelecký sklár Palo Macho.

Festival uviedol 20 súťažných filmov v sekciách Firenze (mnohé ocenené zahraničné filmy) a Bratislava (slovenské a české filmy), v  dvoch kategóriách – krátkometrážna a dlhometrážna tvorba. Mimo súťaže na počesť Jiřího Bartošku premietol  hraný film Osada havranov (r. Jan Schmidt, 1977), príbeh z mladšej doby kamennej. Tento ročník ponúkol divákom i odbornej verejnosti zaujímavý a  rozmanitý program včítane sprievodných podujatí a stretnutí s tvorcami. Previedol nás naprieč rôznymi civilizáciami, obdobiami i témami. Od Egypta (pôsobenie slovenských archeológov, členov Nadácie Aigyptos) cez Metopotámiu, pôsobenie Vikingov a križiakov až po Napoleona. Ten v Bratislave podpísal Bratislavský mier, ktorého 220. výročie si čoskoro pripomenieme. Trochu príliš detailné, ale zaujímavé, boli aj dva nemecké dokumenty o replike rímskej veslice Danuvina Alacris.

Ocenili Tajomstvo hieroglyfov aj Lawrenca z Moravie

Porota nemala jednoduchú úlohu vybrať víťazov jednotlivých kategórií, pretože spracovanie náročných tém bolo u väčšiny filmov na veľmi dobrej úrovni. Cenu za najlepší dlhometrážny film si odniesla snímka režiséra Jacquesa Plaisanta Tajomstvo hieroglyfov. Bratia Champollionovci (2022). „Dokument vyváženým spôsobom prepája pôsobivé animácie a výňatky zo Champollionovej osobnej korešpondencie s dobovým kontextom a historickými faktami. Približuje život a myslenie vedca absolútne oddaného svojmu poslaniu, no zároveň nezľavuje zo svojej bohatej informačnej hodnoty,.“ zdôvodnila porota.

V kategórii krátkometrážnej tvorby zvíťazil animovaný film českého režiséra Jana Cechla Lawrence z Moravie (2024). Mimoriadne pôsobivý dokument o profesorovi Aloisovi Musilovi zaujal odvážnym výtvarným spracovaním, využitím skratky, výraznej štylizácie a imaginácie aj divokých dejových zvratov. Nabáda diváka, aby siahol po ďalších informáciách na tému filmového hrdinu.

Archeológia neviditeľného – LIDAR (r. Jozef Chudík, 2023) si odniesla





Záber z filmu Lawrence z Moravie. Foto: Archeofilm

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články