Tri dni v Cannes Záber z filmu La Bola Negra. Foto: MFF Cannes
Písmo: A- | A+

Filmový festival Cannes sledujem priebežne každý rok. Zaujíma ma, aké filmy premiéruje, akí režiséri festival navštívia, ktoré festivalové filmy nakoniec vyvolajú najväčší ošiaľ. A, samozrejme, ktorý film vyhrá Zlatú palmu. Vždy som sa na festival do Cannes chcel dostať, ale nikdy som si nemyslel, že sa mi to naozaj podarí. Šťastie som však chcel skúsiť. Keď som zistil, že festival ponúka cez program 3 Days in Cannes akreditáciu pre cinefilov od 18 do 28 rokov, neváhal som. Vo februári som poslal svoj požadovaný „ľúbostný list filmu“. V ňom som vysvetlil, prečo chcem do Cannes ísť a zdôveril sa, že dostať sa na festival by bol pre mňa splnený sen. Nakoniec sa mi aj splnil.

Reprízy v kine Cinéum

Z troch možných termínov som si vybral tretí, 21. – 23. mája. Vtedy už festival pomaličky doznieval, ale stále sa premietali reprízy filmov. Na rozdiel od iných typov akreditácií tá moja nemala najvyššiu prioritu výberu lístkov na najočakávanejšie filmy, teda napríklad Fatherland, Hope či Fjord. Aj napriek tomu sa mi podarilo získať lístky na niektoré z nich a íné zaujímavé filmy.

Do Nice som priletel už 20. mája. Odtiaľ som sa sa vlakom presunul do mestečka Antibes. Nachádza sa asi 10 minút vlakom od Cannes. Už v ten deň som si šiel prevziať visačku. Je potrebná všade, kam sa človek v rámci festivalového programu chce dostať.

Na štvrtok som mal rezervovaný lístok na Minotaura od významného ruského režiséra Andreja Zvjaginceva. Politický triler o úspešnom ruskom podnikateľovi, ktorého uprostred vojny ničia manželská nevera, tlak okolia a povinnosť vybrať zamestnancov na odvod do armády. Mal som lístok aj na nový film Pedra Almodóvara Trpké Vianoce. Rozpráva príbeh režisérky trpiacej migrénami počas Vianoc 2004, pričom sa postupne ukazuje, že je postavou v scenári úzkostného filmára. Oba filmy som videl v kine Cinéum. Nachádza sa asi 20 minút autobusom od hlavného paláca festivalu v Cannes.

Tri dni v Cannes Záber z filmu Minotaur. Foto: MFF Cannes
Záber z filmu Minotaur. Foto: MFF Cannes

Minotaur a Trpké Vianoce

Minotaur ma strhol.





Záber z filmu La Bola Negra. Foto: MFF Cannes

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Zobraziť všetky články