Filmový festival Cannes sledujem priebežne každý rok. Zaujíma ma, aké filmy premiéruje, akí režiséri festival navštívia, ktoré festivalové filmy nakoniec vyvolajú najväčší ošiaľ. A, samozrejme, ktorý film vyhrá Zlatú palmu. Vždy som sa na festival do Cannes chcel dostať, ale nikdy som si nemyslel, že sa mi to naozaj podarí. Šťastie som však chcel skúsiť. Keď som zistil, že festival ponúka cez program 3 Days in Cannes akreditáciu pre cinefilov od 18 do 28 rokov, neváhal som. Vo februári som poslal svoj požadovaný „ľúbostný list filmu“. V ňom som vysvetlil, prečo chcem do Cannes ísť a zdôveril sa, že dostať sa na festival by bol pre mňa splnený sen. Nakoniec sa mi aj splnil.

Reprízy v kine Cinéum

Z troch možných termínov som si vybral tretí, 21. – 23. mája. Vtedy už festival pomaličky doznieval, ale stále sa premietali reprízy filmov. Na rozdiel od iných typov akreditácií tá moja nemala najvyššiu prioritu výberu lístkov na najočakávanejšie filmy, teda napríklad Fatherland, Hope či Fjord. Aj napriek tomu sa mi podarilo získať lístky na niektoré z nich a íné zaujímavé filmy.

Do Nice som priletel už 20. mája. Odtiaľ som sa sa vlakom presunul do mestečka Antibes. Nachádza sa asi 10 minút vlakom od Cannes. Už v ten deň som si šiel prevziať visačku. Je potrebná všade, kam sa človek v rámci festivalového programu chce dostať.

Na štvrtok som mal rezervovaný lístok na Minotaura od významného ruského režiséra Andreja Zvjaginceva. Politický triler o úspešnom ruskom podnikateľovi, ktorého uprostred vojny ničia manželská nevera, tlak okolia a povinnosť vybrať zamestnancov na odvod do armády. Mal som lístok aj na nový film Pedra Almodóvara Trpké Vianoce. Rozpráva príbeh režisérky trpiacej migrénami počas Vianoc 2004, pričom sa postupne ukazuje, že je postavou v scenári úzkostného filmára. Oba filmy som videl v kine Cinéum. Nachádza sa asi 20 minút autobusom od hlavného paláca festivalu v Cannes.

Minotaur a Trpké Vianoce

Minotaur ma strhol.