35. filmový festival Cottbus Producent oceneného filmu Hore je nebo, v doline som ja Igor Engler. Foto: Film Festival Cottbus
Písmo: A- | A+

Srdce východoeurópskej kinematografie – to bol hlavný slogan filmového stretnutia v Cottbuse. Je to jeden z popredných medzinárodných filmových festivalov, ktorý sa zameriava na stredoeurópsku a východoeurópsku kinematografiu.

Cottbuský festival je súčasťou aliancie MIOB (Moving Images – Open Borders), ktorá združuje šesť podobných festivalov (Linz, Sevilla, Palič, Les Arcs, Scanorama a Triest). Spolupracujú najmä v programovej časti a ich hlavnou náplňou je sledovanie nezávislej kinematografie, kultúrna výmena a podpora aktívnych tvorcov. Na tohtoročnom 35. festivale v Cottbuse sa premietlo 138 filmov zo 41 krajín, teda bolo si z čoho vybrať.

Festival slávnostne otváral slovenský film Duchoň (r. P. Bebjak). Po jeho vzhliadnutí  poukázal dlhotrvajúci potlesk obecenstva nielen na dôležitosť témy a jej filmového spracovania, ale aj na mnohé dejinné prepojenia a podobné situácie vo vtedajších socialistických krajinách. Programový riaditeľ festivalu Bernd Buder zdôvodnil výber diela tým, že film vystihol dobu moderným filmovým jazykom a zároveň poukázal na fakt, že výrazný talent sa predsa len „prebije“. Žiaľ, neraz za cenu ústupkov. Táto dilema visela nad každým tvorcom v socialistickom tábore.

Cena za debut pre Hore je nebo, v doline som ja

V rámci prehliadky prebiehali rôzne druhy filmového vzdelávania ako workshopy, majstrovské kurzy, stretnutia na školách či panelové diskusie. A, pochopiteľne, diskusie s tvorcami po premietaných filmoch, ktoré sa tešili veľkej popularite. Priebeh festivalu sa podobal veľkému klubovému stretnutiu záujemcov o film bez rozdielu veku. Rozmanitosť, dialóg a zanietenie pre film vyjadrovali poslanie festivalu. Ani tvorovia či novinári prítomní na prehliadke neboli zanedbateľní. Ich vzájomné i verejné diskusie boli prínosom pre všetkých zúčastnených. Už tradične sa pozornosť venovala sekciám krátkometrážnej aj dlhometrážnej tvorby a filmom pre mládež, ktoré hodnotila medzinárodná mládežnícka porota. Práve v tejto sekcii mali Slováci tri ohnivká – dve minoritné koprodukcie s Českom, Zbormajster (r. O. Provazník) a Karavan (r. Z. Kirchnerová) a víťazný slovenský film Hore je nebo, v doline som ja (r. K. Gramatová). Ten získal Cenu za debut udeľovanú filmom naprieč sekciami, ale zvíťazil tiež v sekcii filmov pre mládež.

Z množstva sekcií,





Producent oceneného filmu Hore je nebo, v doline som ja Igor Engler. Foto: Film Festival Cottbus

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Oscar 2026 krátky film Záber z krátkeho hraného filmu Dvaja ľudia, ktorí si vymieňajú sliny. Foto: Misia Films

Oscar 2026 – aké sú najlepšie nominované krátke filmy?

Aj na 98. ročníku cien americkej filmovej akadémie Oscar 2026 udelia tri sošky tvorcom krátkych filmov. Víťazov spoznáme 16. marca, slávnostný ceremoniál sa začne o jednej v noci stredoeurópskeho času. O filmy nominované na Oscara v kategóriách krátkometrážnych filmov sa nezaujímam iba preto, že som strihal americký krátky hraný film Most (r. Bobby Garabedian, 2003), natočený v Prahe s českými hercami, ktorý bol pred rokmi nominovaný na Oscara. Môj záujem o krátkometrážne filmy sa totiž zrodil už počas štúdia dokumentárnej tvorby na VŠMU. Nielen z „prinútenia“ pretože to bol cieľ môjho štúdia, alebo ako z núdze cnosť, pretože krátky film urobíte ľahšie a lacnejšie ako film celovečerný. Vždy som obdivoval poviedku ako literárnu formu oproti rozsiahlemu románu a vo filme sa tento fenomén v mojich očiach prejavil práve ako krátky film. Je úctyhodné, že Americká filmová akadémia si stále považuje za dôležité udeľovať ceny aj v krátkej metráži, čo je v ich prípade do 40 minút. Navyše plejáda filmových festivalov, ktoré práve krátku formu preferujú, je obrovská a pokrýva nielen základné rody filmu ako je dokument, animovaný film, hraný film, ale aj art- a arsfilmy, teda umelecké filmy, filmy o umení (čo nie je to isté), o vede, experimentálne, avantgardné, tematicky zamerané na šport, prírodné krásy, horolezectvo, poľnohospodárstvo, ekológiu, cestopisné filmy, populárno-vedecké filmy, nevraviac o hudobných...
33. Febiofest Záber z filmu Ružové sny. Foto: archív SFÚ

33. MFF Febiofest pripomenie Hanáka, Wajdu, Kubricka aj Borušovičovú

Medzinárodný filmový festival Febiofest Bratislava ponúkne až do 17. marca v kinách Lumière a Mladosť súťažné sekcie, nové snímky z veľkých svetových festivalov, ale aj filmové klasiky. „Mne osobne je veľmi blízka sekcia Zrkadlo minulosti – filmy staršieho dátumu, ktoré sú stále mimoriadne atraktívne aj pre dnešného diváka,“ hovorí prezident festivalu Peter Dubecký. Jedným z týchto titulov bude klasika zo zbierky Slovenského filmového ústavu Ružové sny (1976), ktorá si tento rok pripomína 50 rokov od svojho vzniku. „Je to poetický príbeh krásnej Johanky v podaní Ivy Bittovej a Juraja Nvotu ako poštára Jakuba. Aj po päťdesiatich rokoch si ho opäť veľmi rád pozriem a verím, že si ho radi vychutnajú aj diváci,“ približuje prezident MFF Febiofest Bratislava. Na slávnostnom uvedení sa osobne zúčastní režisér Dušan Hanák spolu so scenáristom Dušanom Dušekom, kameramanom Dodom Šimončičom a hlavným predstaviteľom Jurajom Nvotom. Uvedením titulu Vadí – nevadí chce 33. Febiofest vzdať poctu režisérke, scenáristke, spisovateľke a pedagogičke Eve Borušovičovej. Zomrela vlani vo veku 55 rokov. „Je fajn, že si Evu pripomenieme rok po jej smutnom odchode filmom, ktorý sa dnes už nehrá ani v kinách, ani v televízii a ktorý vytvorila spolu so svojou sestrou,“ pokračuje Peter Dubecký. Vo filme účinkujú Alexander Bárta,...
recenzia Otec Matka Sestra Brat Záber z filmu Otec Matka Sestra Brat . Foto: FILMTOPIA

recenzia Otec Matka Sestra Brat

Otec Matka Sestra Brat – názov nového filmu Jima Jarsmucha odkazuje na staré šlabikárové predstavy o ukážkovej nukleárnej rodine, svete pre seba, s presne zadefinovanými rodovými a sociálnymi rolami. No namiesto jednej rodiny prezentuje sled troch poviedok. Ich tituly odkazujú vždy iba na jeden segment šlabikárovej predstavy a ich obsah na jej vážne narušenie. V prvej poviedke otec upratuje svoj dom kdesi v zasneženom zapadákove (tak ho nazve dcéra) Spojených štátov. Zdá sa, že v skutočnosti iba nemotorne prekladá krabice z jedného miesta na druhé. Nestihne ani rozvešať bielizeň, kým dorazia jeho dve dospelé deti. Huhňavo a ustarostene sa im potom snaží niečo ponúknuť. No prinesie iba vodu a zrejme vo svojej zanedbanosti a dezorientácii nič iné doma ani nemá. (Chvíľu ho podozrievame, že voda je iba maskovací manéver skrývajúci jeho alkoholizmus, no množstvo kníh z antickej literatúry a kritickej filozofie, aj nádherný výhľad na jazero ako vytrhnutý z Thoreauovho Waldenu alebo života v lese naznačujú niekdajší potenciál. Rolexky na jeho ruke zas skrývajú tajomstvo, ktoré vyjde na povrch v závere). V ďalšej poviedke matka, vytrhnutá z celkom iného sveta, elegantná dáma v červených šatách, telefonuje s terapeutkou predtým, ako uvíta svoje dve dcéry. A v tretej sa brat so sestrou vezú ulicami Paríža na ceste k prázdnemu bytu po svojich rodičoch. Tí zahynuli počas leteckého nešťastia. Tajnosti, klamstvá aj teplo...
Zobraziť všetky články