Minulý mesiac som sa vo Varšave zúčastnil konferencie, ktorá tematizovala sociálnu situáciu a pracovné podmienky v kultúre. Práca v kultúre má totiž svoje špecifiká. Vo vysokej miere je projektového charakteru, s čím je spojená nestabilita príjmov. Núti k štatútu SZČO, aj keď má charakter závislej činnosti, alebo je slabo finančne ohodnotená nielen vzhľadom na vzdelanie, v mnohých prípadoch je, dokonca, neplatená. Pre ľudí pracujúcich v kultúre to okrem iného znamená finančnú neistotu, sťažený prístup k sociálnemu zabezpečeniu či nutnosť viacerých zamestnaní, neraz mimo odboru – prípadne rovno odchod z odboru. Navyše, možnosť kolektívne vyjednávať je legislatívne obmedzená.

Situácia sa však pomaly mení – respektíve, minimálne sa o potrebe štruktúrnych zmien viac diskutuje. Zápas za lepšie pracovné podmienky v kultúre trvá už dlho. Zdá sa však, že nedávna pandémia naplno odhalila, v akých prekérnych podmienkach ľudia pracujúci v kultúre dlhodobo fungujú. Viaceré krajiny to viedlo k snahám o reformy. Napríklad poľská vláda nedávno schválila návrh zákona o sociálnom poistení umelkýň a umelcov a momentálne sa o ňom rokuje v parlamente.

V tomto kontexte organizovala 11. júna poľská kancelária Creative Europe Desk v spolupráci s Európskym audiovizuálnym observatóriom spomínanú konferenciu s názvom Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za spravodlivé podmienky pre európskych tvorcov a tvorkyne).

Špecifiká sektora a systémové komplikácie

Konferenciu otvoril príspevok Sophie Valais. Zhrnula v ňom najdôležitejšie body svojej minuloročnej publikácie The Status of Artists and Cultural and Creative Professionals in Europe: Social Rights and Circulation (Štatút umelca/umelkyne a profesionála/profesionálky v kultúrnom a kreatívnom odvetví v Európe: Sociálne práva a pohyb) vydanej audiovizuálnym observatóriom.

Publikácia poskytuje dobrý vhľad do problematiky a mapuje jej rôzne vrstvy – inými slovami, čo všetko musíme vziať do úvahy, keď hľadáme riešenia prekarizácie kultúrneho pracovníctva. Valais popisuje nielen špecifiká sektora a z nich plynúce ťažkosti pre pracovníctvo, no taktiež ďalšie systémové komplikácie. Medzi ne patria vnútorná diferencovanosť sektora, rôznorodosť definícií, koho možno považovať za pracujúceho v kultúre, obmedzenia v práve Európskej únie či komplikovanosť daňového a sociálneho systému, najmä pri dočasnej práci v zahraničí. Cenným je najmä prehľad, ako sociálne práva pracujúcich v kultúre riešia jednotlivé krajiny EÚ. Ukazuje, aké rôzne systémy je možné vytvoriť.

Ako člen Kultúrnych odborov, odborovej organizácie zastupujúcej predovšetkým SZČO pracujúce v kultúre, som sa zúčastnil prvého z následných dvoch diskusných panelov, ktorý sa zameriaval na iniciatívy zdola. S Martou Romankiv z poľského Občianskeho fóra pre výtvarné umenie, Maciejom Sobczykom z Únie poľských scenáristov a Ariadnou Estalellou Albou z belgickej iniciatívy NICC sme sa rozprávali o schopnosti organizovať sa, o možnostiach a limitoch vyjednávania kolektívnych dohôd, o solidarite s inými nielen v časoch vojen a rôznych kríz či o nutnosti správne komunikovať svoju situáciu a požiadavky pred širokou verejnosťou.

V boji za lepšie pracovné podmienky je totiž zásadné, aby sme to, čo robíme, chápali ako prácu (čo neznamená, že nemôže byť tvorivá, nemôže byť „poslaním“ alebo nemôže mať svoje špecifiká), aby sme pripomínali, aké veľké množstvo pozícií v kultúre existuje, a najmä aby sme zdôrazňovali, že sa nechceme vyčleňovať a nežiadame niečo naviac, iba hľadáme riešenia na konkrétne problémy v našom sektore.

Jeden človek vykonáva v kultúre v priemere 2,95 profesií

Druhý panel sa venoval viac kultúrnym politikám a inštitucionálnym možnostiam, ako pristupovať k pracovným a sociálnym právam pracovníctva v kultúre. Dorota Ilczuk z Výskumného centra kreatívnej ekonomiky na Univerzite SWPS v krátkosti predstavila závery výskumu Policzone i Policzeni 2024! Artyści, twórcy i wykonawcy w Polsce (Spočítané a spočítaní 2024! Umelci, tvorcovia a výkonní umelci v Poľsku), ktorý bol dôležitý pre vznik už spomínaného návrhu zákona.

Hovorila o zisteniach, ktoré viac-menej všetci poznáme, no aj tak vedia zaraziť, keď ich počujeme v takejto zhustenej podobe. 90 % pracujúcich v kultúre má nepravidelný príjem, pritom dve tretiny ľudí má našetrené maximálne na tri mesiace života. 60 % respondentstva z generácie Z pracovalo bez odmeny, aby si „budovalo značku“. Jeden človek vykonáva v kultúre v priemere 2,95 profesií. Vo filme je priemerná pracovná doba 45 hodín týždenne. 48 % ľudí zažíva pocity vyhorenia. A iba 70 % pracujúcich by si znovu vybralo svoju kariéru – pritom pred pandémiou to bolo takmer 100.

Zofia Goraj z Odborového zväzu filmárov následne doplnila niekoľko údajov z ich výskumu. Napríklad: 75 % pracujúcich nedostáva honorár načas alebo viac ako 50 % nemá zaplatené nadčasy. Jeden údaj z výskumu Doroty Ilczuk ma však predsa len prekvapil. Až 60 % pracujúcich v kultúre v Poľsku je organizovaných v profesijných združeniach a odborových organizáciách.

Férové ohodnocovanie ako podmienka podpory z EÚ

Ďalší hosť a hostka už hovorili viac o tvorbe a ovplyvňovaní kultúrnych politík. Rhys Nugent z Culture Action Europe sa venoval najmä programu Kreatívna Európa a súčasnému vyjednávaniu v súvislosti s najbližším rozpočtovým obdobím EÚ. Jednou z požiadaviek, ktorú sa snažia presadiť, je, aby férové ohodnocovanie bolo podmienkou financovania projektov z prostriedkov EÚ.

Bývalá írska ministerka kultúry Catherine Martin zas zdieľala svoje skúsenosti zo zavádzania základného príjmu pre umelkyne a umelcov. Opisovala nielen politické rokovania, no hovorila aj o strategických koncepčných rozhodnutiach. Projekt od začiatku rámcovali ako príjem, ktorý je vyjadrením dôležitosti kultúry pre spoločnosť, nie ako sociálnu dávku. Bolo zásadné, že so zavádzaním projektu bol spojený výskum, ktorý po troch rokoch pilotného fungovania jasne ukázal jeho výhodnosť. Vďaka tomu sa znižuje šanca, že sa po výmene vlády zruší. V prípade úspechu môže základný príjem pre umelkyne a umelcov slúžiť ako model pre iné sektory.

Aj keď Behind Creativity bola rozsahom malá, jednodňová konferencia, podarilo sa jej otvoriť množstvo otázok, na ktoré budeme musieť v blízkej dobe nájsť odpovede, ak chceme, aby práca v kultúre bola naplňujúcou, nie zničujúcou, schopnou uživiť, nie prekarizujúcou. Je pritom dôležité, že takéto diskusie sa dejú na pôde verejných inštitúcií – ukazuje to, že spravodlivé pracovné podmienky a sociálne zabezpečenie sú aj v prípade kultúrneho sektora verejným záujmom.