Záber z filmu Zátišia (r. Helke Misselwitz, 1984). Foto: Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

ohlasy Umelecká autonómia a polyfónia

71. Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

Martin Kaňuch

Písmo: A- | A+

Takýmto titulom deklarovalo svoju festivalovú filozofiu nové vedenie Medzinárodného festivalu krátkych filmov v Oberhausene, ktorého 71. ročník sa uskutočnil v dňoch od 29. apríla do 4. mája. Manifestácia otvorenosti myslenia o filme vyjadruje snahu vymedziť sa voči účelovým politickým konfrontáciám a ostrakizácii festivalu.

Po minuloročnej napätej atmosfére sporu o formách prejavovania podpory či angažovanosti a s nálepkou „sionistického“ festivalu sa nové vedenie spolu s tímom kurátorov pokúsili v spoločnom úvodnom vyhlásení pripomenúť to najpodstatnejšie z jeho ideovej podstaty.

V prvom rade ho definujú ako priestor pre nezávislosť a rôznorodosť estetických postojov v programe festivalu. „Krátky film podľa nás reprezentuje jedinečný experimentálny potenciál filmovej kondenzácie – hravý formát, ktorý je krátky, ale nie redukujúci.“ Formát krátkeho filmu festival vytrvalo propaguje ako katalyzátor i výkladnú skriňu nových vývojových trendov. Plus, v Oberhausene akoby vždy paradoxne platilo, že krátkosť filmu je ideálna na provokatívnosť, kontroverznosť či výbušnosť výpovede. Svoj tradične nekonformný pohyb v tomto „poli tenzie“ festival potvrdil aj tohto roku v hlavnom tematickom programe, ktorý bol venovaný filmom „najbližšieho“ suseda z čias studenej vojny – Nemeckej demokratickej republiky.

Z hľadiska možností kontaktov, výberu filmov a ich prezentácie bol ľad ešte tenší ako pri iných socialistických krajinách. Pri festivalových „susedských“ rokovaniach hrali rolu ideologické predsudky, podozrievanie (aj z domácich prostredí), resp. odlišné predstavy o sebaprezentácii. Každá voľba filmu sa mohla stať a často sa aj stávala politickou kauzou v oboch krajinách, ktoré mali obecne problém s uznávaním legitimity toho odcudzeného druhého, podivného „cudzinca v nás“.





Záber z filmu Zátišia (r. Helke Misselwitz, 1984). Foto: Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články