Laco Kraus Sedím za kamerou a je mi dobre

publikácia Laco Kraus, Táňa Veselá: Sedím za kamerou a je mi dobre

Písmo: A- | A+

Jeden z najrešpektovanejších kameramanov slovenskej kinematografie Laco Kraus prináša vo svojej novej publikácii osobný pohľad na cestu, ktorá ho priviedla z detských rokov na juhu Slovenska, z Liptova a Bratislavy až na prestížnu pražskú FAMU a napokon k desaťročiam filmárskej práce.

V publikácii Sedím za kamerou a je mi dobre rozpráva Laco Kraus o svojom profesionálnom dozrievaní v televízii aj vo filme. Píše o spolupráci s výraznými tvorcami, medzi ktorými nechýbajú Juraj Jakubisko, Stanislav Párnický, Eduard Grečner  a ďalší výrazní filmári.

Krausov vizuálny rukopis sa objavil v dielach, ktoré sa stali súčasťou kultúrnej pamäti. Od poetickej Južnej pošty (r. Stanislav Párnický, 1987) cez temnú psychologickú drámu Najatý klaun (r. S. Párnický, 1980), výpravnú rozprávku Šípová Ruženka (r. S. Párnický, 1990) až po Jakubiskov kultový film Sedím na konári a je mi dobre (1989). Jeho tvorba vznikala v spolupráci s množstvom výrazných režisérov a umelcov. Predstavuje mimoriadne pestrú kapitolu slovenskej audiovizuálnej histórie.

Kniha Sedím za kamerou a je mi dobre je nielen osobnou spoveďou, ale aj kronikou filmárskeho remesla. Tiež vývoja techniky, portrétom doby a súčasne poctou profesii, ktorá stojí za vznikom každého filmu. Laco Kraus v nej ukazuje, že tvorivé nadšenie a zvedavosť nestráca ani dnes. Hoci už prekročil osemdesiatku, stále pracuje, študuje nové postupy a púšťa sa do ďalších projektov, vrátane poézie, ktorá dopĺňa atmosféru knihy.

V knihe Kraus nevynecháva ani technické zákulisie kameramanského remesla, ktoré sa počas jeho kariéry dramaticky menilo, a prezrádza, čo všetko musí ovládať človek stojaci za objektívom. Text dopĺňa rozsiahly obrazový archív pokrývajúci takmer osemdesiat rokov. Autorkou koncepcie a sprievodných textov je Táňa Veselá, ktorá s Lacom Krausom pracovala na knihe viac než rok a pol – v období poznačenom pandémiou.

Laco Kraus, Táňa Veselá: Sedím za kamerou a je mi dobre, Slovart, 2025, 208 strán

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články