V publikácii Sedím za kamerou a je mi dobre rozpráva Laco Kraus o svojom profesionálnom dozrievaní v televízii aj vo filme. Píše o spolupráci s výraznými tvorcami, medzi ktorými nechýbajú Juraj Jakubisko, Stanislav Párnický, Eduard Grečner  a ďalší výrazní filmári.

Krausov vizuálny rukopis sa objavil v dielach, ktoré sa stali súčasťou kultúrnej pamäti. Od poetickej Južnej pošty (r. Stanislav Párnický, 1987) cez temnú psychologickú drámu Najatý klaun (r. S. Párnický, 1980), výpravnú rozprávku Šípová Ruženka (r. S. Párnický, 1990) až po Jakubiskov kultový film Sedím na konári a je mi dobre (1989). Jeho tvorba vznikala v spolupráci s množstvom výrazných režisérov a umelcov. Predstavuje mimoriadne pestrú kapitolu slovenskej audiovizuálnej histórie.

Kniha Sedím za kamerou a je mi dobre je nielen osobnou spoveďou, ale aj kronikou filmárskeho remesla. Tiež vývoja techniky, portrétom doby a súčasne poctou profesii, ktorá stojí za vznikom každého filmu. Laco Kraus v nej ukazuje, že tvorivé nadšenie a zvedavosť nestráca ani dnes. Hoci už prekročil osemdesiatku, stále pracuje, študuje nové postupy a púšťa sa do ďalších projektov, vrátane poézie, ktorá dopĺňa atmosféru knihy.

V knihe Kraus nevynecháva ani technické zákulisie kameramanského remesla, ktoré sa počas jeho kariéry dramaticky menilo, a prezrádza, čo všetko musí ovládať človek stojaci za objektívom. Text dopĺňa rozsiahly obrazový archív pokrývajúci takmer osemdesiat rokov. Autorkou koncepcie a sprievodných textov je Táňa Veselá, ktorá s Lacom Krausom pracovala na knihe viac než rok a pol – v období poznačenom pandémiou.