4 živly radosť Tvorivá dielňa na festivale 4 živly.

Radostne živelná Banská Štiavnica

ohlasy 27. 4 živly

Barbora Gvozdjáková

Písmo: A- | A+

Už viac ako desať rokov sa každé leto na prelome júla a augusta pravidelne a rada vraciam do Banskej Štiavnice. Vtedy sa totiž koná festival 4 živly. Tento rok sa splnilo moje želanie – tvorivý tím zvolil za tému radosť. Každý k nej pristúpil trochu inak a spoločne vytvorili pestrý program, presne tak, ako to robia už celé roky. Pre milovníkov filmu je to príležitosť objaviť nové súvislosti a v novom kontexte znovuobjaviť tiež staré klasiky. Dvadsiaty siedmy ročník festivalu priniesol filmy, kde radosť nebola ponúkaná priamočiaro, ale často bola ukrytá pod povrchom či podávaná ako metafora.

Ešte intenzívnejšia radosť zo života

Vedeli by ste tému radosti napríklad nájsť v americkom filme Harold a Maude z roku 1971? Mne sa vždy spájal skôr s depresiou, keďže je celý výrazne rámcovaný smrťou. „Ak prijmeme smrť ako prirodzenú súčasť života, dokážeme sa zo života radovať ešte intenzívnejšie,“ vysvetlil prístup k téme člen festivalového tímu Martin Kaňuch pri uvádzaní snímky režiséra Hala Ashbyho.

Samostatnou a vysoko radostnou kapitolou festivalu 4 živly sú vždy projekcie pod holým nebom na miestnom amfiteátri. Tento rok sa mi podarilo navštíviť dve, ktoré rozhodne stáli za to – Happy-Go-Lucky (r. Mike Leigh, 2008) a Muriel sa vydáva (r. P. J. Hogan, 1994).

Tvorbu britského režiséra Mikea Leigha definovanú pojmom „kitchen sink cinema“ som kedysi komplexnejšie spracovala v ročníkovej práci na bratislavskej VŠMU. Leighov desiaty film v poradí, Happy-Go-Lucky (2008), rozpráva príbeh tridsiatničky Poppy, mladej učiteľky na londýnskej základnej škole, ktorej neznámy páchateľ ukradne bicykel. Pozitívne naladená Poppy sa začne učiť šoférovať. Narazí však na svojského inštruktora – muža s vlastným uzavretým svetom a komplexmi z minulosti. Latentne xenofóbny, rasistický a naviac aj homofóbny inštruktor napríklad tvrdí, že multikulturalizmus nie je žiadny „kulturalizmus“.Film vznikol osem rokov pred britským brexitovým referendom (2016), ktorému takéto argumenty, žiaľ, neboli cudzie. Hoci téma multikulturalizmu ostáva stále živá, bolo príjemné počuť dlhý a slobodný smiech divákov nad viacerými scénkami. A naviac – amfiteáter je ako stvorený na dlho odkladané stretnutia s kamarátmi.

4 živly radosť Premietanie na amfiteátri v Banskej Štiavnici počas festivalu 4 živly. Foto: 4 živly/Daniel Dluhý
Premietanie na amfiteátri v Banskej Štiavnici počas festivalu 4 živly. Foto: 4 živly/Daniel Dluhý

Nákazlivá hudba aj radosť v Hájovni

Sobotný večer patril snímke Muriel sa vydáva podobného žánrového radenia. Tiež komédia, ale s oveľa väčšou nadsádzkou a retro štýlom. Hlavná „uletená“ hrdinka, v skvelom podaní austrálskej herečky Toni Collette, sníva o dokonalej svadbe, no nedarí sa jej nájsť toho pravého. Snímka je plná nákazlivej ABBA hudby. Hity si človek okamžite pospevuje, aj keď nie je fanúšikom či fanúšičkou tejto švédskej kapely.

Počas festivalu 4 živly som stihla opätovne zhliadnuť maďarský film Ernelláék Farkaséknál (2016), u nás ironicky uvádzaný ako Rodinné šťastie. Režisér Szabolcs Hajdu do filmu obsadil vlastných príbuzných a dokonca nakrúcal vo svojom vlastnom byte. Na pozadí riešení zdanlivo úplných banalít sa poodkrývali hlbšie problémy v rodinných väzbách. Vtipná, výbušná a hlboko autentická dráma.

Radostná hudba znela neskôr večer v Hájovni, kde sa hrali výberovky Kryla, Dylana a Elánu.

Veľká radosť vo mne.

Tvorivá dielňa na festivale 4 živly. Foto: 4 živly/Daniel Dluhý

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články