4 živly radosť Tvorivá dielňa na festivale 4 živly.

Radostne živelná Banská Štiavnica

ohlasy 27. 4 živly

Barbora Gvozdjáková

Písmo: A- | A+

Už viac ako desať rokov sa každé leto na prelome júla a augusta pravidelne a rada vraciam do Banskej Štiavnice. Vtedy sa totiž koná festival 4 živly. Tento rok sa splnilo moje želanie – tvorivý tím zvolil za tému radosť. Každý k nej pristúpil trochu inak a spoločne vytvorili pestrý program, presne tak, ako to robia už celé roky. Pre milovníkov filmu je to príležitosť objaviť nové súvislosti a v novom kontexte znovuobjaviť tiež staré klasiky. Dvadsiaty siedmy ročník festivalu priniesol filmy, kde radosť nebola ponúkaná priamočiaro, ale často bola ukrytá pod povrchom či podávaná ako metafora.

Ešte intenzívnejšia radosť zo života

Vedeli by ste tému radosti napríklad nájsť v americkom filme Harold a Maude z roku 1971? Mne sa vždy spájal skôr s depresiou, keďže je celý výrazne rámcovaný smrťou. „Ak prijmeme smrť ako prirodzenú súčasť života, dokážeme sa zo života radovať ešte intenzívnejšie,“ vysvetlil prístup k téme člen festivalového tímu Martin Kaňuch pri uvádzaní snímky režiséra Hala Ashbyho.

Samostatnou a vysoko radostnou kapitolou festivalu 4 živly sú vždy projekcie pod holým nebom na miestnom amfiteátri. Tento rok sa mi podarilo navštíviť dve, ktoré rozhodne stáli za to – Happy-Go-Lucky (r. Mike Leigh, 2008) a Muriel sa vydáva (r. P. J. Hogan, 1994).

Tvorbu britského režiséra Mikea Leigha definovanú pojmom „kitchen sink cinema“ som kedysi komplexnejšie spracovala v ročníkovej práci na bratislavskej VŠMU. Leighov desiaty film v poradí, Happy-Go-Lucky (2008), rozpráva príbeh tridsiatničky Poppy, mladej učiteľky na londýnskej základnej škole, ktorej neznámy páchateľ ukradne bicykel. Pozitívne naladená Poppy sa začne učiť šoférovať. Narazí však na svojského inštruktora – muža s vlastným uzavretým svetom a komplexmi z minulosti. Latentne xenofóbny, rasistický a naviac aj homofóbny inštruktor napríklad tvrdí, že multikulturalizmus nie je žiadny „kulturalizmus“.Film vznikol osem rokov pred britským brexitovým referendom (2016), ktorému takéto argumenty, žiaľ, neboli cudzie. Hoci téma multikulturalizmu ostáva stále živá, bolo príjemné počuť dlhý a slobodný smiech divákov nad viacerými scénkami. A naviac – amfiteáter je ako stvorený na dlho odkladané stretnutia s kamarátmi.

4 živly radosť Premietanie na amfiteátri v Banskej Štiavnici počas festivalu 4 živly. Foto: 4 živly/Daniel Dluhý
Premietanie na amfiteátri v Banskej Štiavnici počas festivalu 4 živly. Foto: 4 živly/Daniel Dluhý

Nákazlivá hudba aj radosť v Hájovni

Sobotný večer patril snímke Muriel sa vydáva podobného žánrového radenia. Tiež komédia, ale s oveľa väčšou nadsádzkou a retro štýlom. Hlavná „uletená“ hrdinka, v skvelom podaní austrálskej herečky Toni Collette, sníva o dokonalej svadbe, no nedarí sa jej nájsť toho pravého. Snímka je plná nákazlivej ABBA hudby. Hity si človek okamžite pospevuje, aj keď nie je fanúšikom či fanúšičkou tejto švédskej kapely.

Počas festivalu 4 živly som stihla opätovne zhliadnuť maďarský film Ernelláék Farkaséknál (2016), u nás ironicky uvádzaný ako Rodinné šťastie. Režisér Szabolcs Hajdu do filmu obsadil vlastných príbuzných a dokonca nakrúcal vo svojom vlastnom byte. Na pozadí riešení zdanlivo úplných banalít sa poodkrývali hlbšie problémy v rodinných väzbách. Vtipná, výbušná a hlboko autentická dráma.

Radostná hudba znela neskôr večer v Hájovni, kde sa hrali výberovky Kryla, Dylana a Elánu.

Veľká radosť vo mne.

Tvorivá dielňa na festivale 4 živly. Foto: 4 živly/Daniel Dluhý

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFF Benátky 2026 ceny Záber z filmu Neznáma žena. Foto: MFF Benátky

Zlatého leva získala v Benátkach Neznáma žena, ocenili aj dokument NAZA

Film Neznáma žena (Woman Unknown) dánsko-egyptskej režisérky May el-Toukhy získal na 83. ročníku MFF v Benátkach v sobotu 12. septembra Zlatého leva pre najlepšiu snímku festivalu. Film sa odohráva v Dánsku po nacistickej okupácii a druhej svetovej vojne. Jeho hrdinka sa má vydávať za bohatého vdovca, má však tajomstvo. Počas vojny mala románik s nemeckým vojakom. „Neznáma žena skúma tému ženského tela ako bojového poľa, a to optikou takzvaných horizontálnych kolaborantiek – mnohých žien v Celej Európe, ktoré počas druhej svetovej vojny udržiavali intímne vzťahy s vojakmi okupačnej armády a po vojne za to znášali tvrdé následky,“ uviedla režisérka. Protagonistku jej filmu stvárnila dánska herečka Mathilde Arcel. Za svoj výkon získala Volpiho čašu pre najlepšiu herečku. Cenu pre najlepšieho herca si odniesol John Malkovich za úlohu agenta v britsko-americko-čilskom komediálnom trileri Martina McDonagha Wild Horse Nine. Strieborného leva – Veľkú cenu poroty udelili snímke Possible Love kórejského filmára Chang-dong Leeho o dvoch manželských dvojiciach. Strieborného leva za réžiu získal pôvodom ruský filmár Ilja Chržanovskij za snímku Dau. Venuje sa v nej fyzikom, ktorí vyvinuli sovietsku atómovú bombu. Snímka vznikala dve desaťročia. Podľa neho nie všetci verili, že film, na ktorom spolupracovalo okolo 2000 ľudí, dokončí. Cenu venoval Charkovu a Ukrajincom, ktorí bojujú v strašnej vojne. A takisto svojej mame, ktorá sa na Ukrajine narodila. Rekordný...
Cinematik 2026 ceny SFÚ Igor Luther. Foto: Punkchart films

Víťazmi Cinematiku 2026 sú Fatherland, Igor a potom a Musíme prežiť

Najlepším slovenským dokumentom na MFF Cinematik 2026 sa stal portrét zosnulého kameramana Igora Luthera Igor a potom v réžii Ivana Ostrochovského. Ceny festival vyhlásil v sobotu 12. septembra. Pokračuje však až do nedele, keď uvedie tiež ocenené snímky. Neskôr ešte vyhlási víťaza ceny publika. „Igor Luther bol fascinujúci a komplikovaný človek, ktorý žil v komplikovanejšej dobe ako žijeme my a napriek tomu sa tej komplikovanosti nebál a v podstate sa z nej tešil a bral to ako výzvu meniť veci k lepšiemu a pre mňa to je veľmi inšpirujúce,“ povedal režisér a producent snímky Ostrochovský pri preberaní ceny Cinematik.doc. O cene rozhodovala trojčlenná medzinárodná porota – distribútorka Michaela Čajková, kameraman Norbert Hudec a filmový kurátor Christopher Small. Snímka Igor a potom vznikla v slovensko-českej koprodukcii. Jej koproducentom je Slovenský filmový ústav. Svetoznámy slovenský kameraman Igor Luther stál za kamerou v snímkach ako Vtáčkovia, siroty a blázni Juraja Jakubiska, Plechový bubienok Volkera Schlöndorffa či Danton Andrzeja Wajdu. Snímka Igor a potom vznikala pôvodne pod názvom Autoportrét a mal ju o sebe nakrútiť sám Luther. Nakoniec túto úlohu na seba prevzal Ostrochovský. „Igor bol už posledné dva roky svojho života vážne chorý a pochopili sme, že ten film musíme natočiť my. Bolo pre nás nepredstaviteľné, aby dokument o v podstate najúspešnejšom slovenskom filmárovi nevznikol,“ povedal Ostrochovský pre Filmsk.sk po uvedení...
Zobraziť všetky články