Už viac ako desať rokov sa každé leto na prelome júla a augusta pravidelne a rada vraciam do Banskej Štiavnice. Vtedy sa totiž koná festival 4 živly. Tento rok sa splnilo moje želanie – tvorivý tím zvolil za tému radosť. Každý k nej pristúpil trochu inak a spoločne vytvorili pestrý program, presne tak, ako to robia už celé roky. Pre milovníkov filmu je to príležitosť objaviť nové súvislosti a v novom kontexte znovuobjaviť tiež staré klasiky. Dvadsiaty siedmy ročník festivalu priniesol filmy, kde radosť nebola ponúkaná priamočiaro, ale často bola ukrytá pod povrchom či podávaná ako metafora.
Ešte intenzívnejšia radosť zo života
Vedeli by ste tému radosti napríklad nájsť v americkom filme Harold a Maude z roku 1971? Mne sa vždy spájal skôr s depresiou, keďže je celý výrazne rámcovaný smrťou. „Ak prijmeme smrť ako prirodzenú súčasť života, dokážeme sa zo života radovať ešte intenzívnejšie,“ vysvetlil prístup k téme člen festivalového tímu Martin Kaňuch pri uvádzaní snímky režiséra Hala Ashbyho.
Samostatnou a vysoko radostnou kapitolou festivalu 4 živly sú vždy projekcie pod holým nebom na miestnom amfiteátri. Tento rok sa mi podarilo navštíviť dve, ktoré rozhodne stáli za to – Happy-Go-Lucky (r. Mike Leigh, 2008) a Muriel sa vydáva (r. P. J. Hogan, 1994).
Tvorbu britského režiséra Mikea Leigha definovanú pojmom „kitchen sink cinema“ som kedysi komplexnejšie spracovala v ročníkovej práci na bratislavskej VŠMU. Leighov desiaty film v poradí, Happy-Go-Lucky (2008), rozpráva príbeh tridsiatničky Poppy, mladej učiteľky na londýnskej základnej škole, ktorej neznámy páchateľ ukradne bicykel. Pozitívne naladená Poppy sa začne učiť šoférovať. Narazí však na svojského inštruktora – muža s vlastným uzavretým svetom a komplexmi z minulosti. Latentne xenofóbny, rasistický a naviac aj homofóbny inštruktor napríklad tvrdí, že multikulturalizmus nie je žiadny „kulturalizmus“.Film vznikol osem rokov pred britským brexitovým referendom (2016), ktorému takéto argumenty, žiaľ, neboli cudzie. Hoci téma multikulturalizmu ostáva stále živá, bolo príjemné počuť dlhý a slobodný smiech divákov nad viacerými scénkami. A naviac – amfiteáter je ako stvorený na dlho odkladané stretnutia s kamarátmi.
Nákazlivá hudba aj radosť v Hájovni
Sobotný večer patril snímke Muriel sa vydáva podobného žánrového radenia. Tiež komédia, ale s oveľa väčšou nadsádzkou a retro štýlom. Hlavná „uletená“ hrdinka, v skvelom podaní austrálskej herečky Toni Collette, sníva o dokonalej svadbe, no nedarí sa jej nájsť toho pravého. Snímka je plná nákazlivej ABBA hudby. Hity si človek okamžite pospevuje, aj keď nie je fanúšikom či fanúšičkou tejto švédskej kapely.
Počas festivalu 4 živly som stihla opätovne zhliadnuť maďarský film Ernelláék Farkaséknál (2016), u nás ironicky uvádzaný ako Rodinné šťastie. Režisér Szabolcs Hajdu do filmu obsadil vlastných príbuzných a dokonca nakrúcal vo svojom vlastnom byte. Na pozadí riešení zdanlivo úplných banalít sa poodkrývali hlbšie problémy v rodinných väzbách. Vtipná, výbušná a hlboko autentická dráma.
Radostná hudba znela neskôr večer v Hájovni, kde sa hrali výberovky Kryla, Dylana a Elánu.
Veľká radosť vo mne.
