31. ročník MFF Art Film priniesol do hodnotenia súťažných festivalových filmov novinku. Tento rok sa stal jediným filmovým festivalom na Slovensku, počas ktorého sa udeľuje cena poroty Medzinárodnej federácie filmovej kritiky (FIPRESCI). Naposledy sa cena poroty FIPRESCI odovzdávala v roku 2018 na dnes už neexistujúcom MFF Bratislava.
Pestrá vzorka režijných prístupov i žánrov
Cena FIPRESCI sa na Slovensko vracia symbolicky v roku, keď federácia filmovej kritiky oslavuje 100. výročie od svojho oficiálneho vzniku. Programová dramaturgia MFF Art Film sa rozhodla do výberu, posudzovaného porotou FIPRESCI – tvorili ju škótsky filmový teoretik Jonathan Murray, švajčiarsky kritik a politológ Malik Berkati a autorka tohto textu – zaradiť jednak najvýraznejšie filmy súťažiace v sekcii hraných filmov, ale aj filmy zo súťaže filmov zo strednej a východnej Európy, ktorú festival zahrnul medzi súťažné sekcie iba minulý rok. Výber ôsmich filmov nominovaných na cenu poroty FIPRESCI predstavoval rôznorodú vzorku režijných prístupov, žánrov i tvarov, umeleckých koncepcií i naratívnych stratégií.
Prvky dramédie a celkovo hrejivé vyznenie charakterizovalo najmä dva súťažné filmy. DJ Ahmet Georgiho M. Unkovského (Severné Macedónsko/Česko/Srbsko/Chorvátsko, 2025) zachytáva neľahké dospievanie mladého muža. Pred časom mu zomrela mama, otec potláča smútenie a mladší brat stále nezačal rozprávať, v konzervatívnom vidieckom prostredí moslimských tradícií a dohodnutých sobášov. Film získal v hlavnej súťažnej sekcii hneď tri ocenenia – Modrého anjela za najlepší hraný film, najlepšiu réžiu a najlepší mužský herecký výkon. Naopak, poľská konverzačná vzťahová dramédia To nie je môj film debutujúcej režisérky Marie Zbąskej, v ktorej sa mladá manželská dvojica, znudená komfortnom malomestského spolužitia, vydáva na jesenný pochod po poľskom pobreží a nocuje pritom v stane, ukazuje, že dvojica sa musí cielene vystaviť nepohodliu, riziku a obmedzeniam, aby si uvedomila, že ju stále spája cenné partnerské puto. Oba filmy však majú silný rozmer tzv. feel good movie. Dávajú jednoznačnú nádej, že ľudské snaženie prináša ovocie, pocit drobného víťazstva i možnosť dozrieť.
Dráma dospievania aj fascinujúci nízkorozpočtový debut
Téma dospievania sa objavuje aj vo filme Toxicita (r. Saulè Bliuvaitè, 2024), odohrávajúcom sa na chudobnom priemyselnom predmestí, kam matka, zaneprázdnená novým vzťahom, „odloží“ svoju dvanásťročnú dcéru Mariu. Zanedbávané dospievajúce dievča sa ocitne po boku inej krehkej a zároveň drsnej litovskej tínedžerky a neskôr v skupinke ďalších dievčat, túžiacich sa vymaniť z nepodnetného prostredia pomocou modelingových kurzov. Napriek takmer neexistujúcej podpore zo strany dospelých si obe hlavné hrdinky nachádzajú k sebe vzťah a budujú si prepotrebnú odolnosť. Film sa vyznačuje pozoruhodnou kamerou a viacplánovými kompozíciami aj zdanlivo oddramatizovaným rozprávaním.
Z hľadiska spôsobu snímania je doslova fascinujúci nízkorozpočtový celovečerný režijný debut ukrajinskej režisérky Zhanny Ozirnej Medové týždne (2024). Zachytáva mladomanželskú dvojicu v ešte nie celkom zariadenom novom byte, podistým v Buči, v prvých dňoch ruskej invázie do Ukrajiny. Film sa s výnimkou expozície odohráva výlučne vo vnútri malého bytu a obmedzuje sa na vzájomné interakcie manželov, a na zvuky z bezprostredného okolia bytu a domu. Vojna je tak prítomná len prostredníctvom ruchov, hluku, výkrikov, prípadne výstrelov – je doslova mimo záberu, a predsa prítomná v každom okamihu. Minimalistická mizanscéna i obmedzené produkčné podmienky robia z Medových týždňov nenápadné, no tým obdivuhodnejšie, priam až konceptuálne filmové dielko.
Mužská vzťahovosť a dozrievanie
Pokus o ozvláštnenie štruktúry narácie priniesol nórsky film (s minoritným produkčným vkladom Slovenskej republiky) Tieň víťazstva (r. Bard Breien, 2024), nakrútený podľa skutočného príbehu bratov Havnaaovcov. Kým mladší sa stal prvým nórskym profesionálnym majstrom sveta v boxe v poloťažkej váhe, ten starší sa preslávil ako jeden z páchateľov veľkej peňažnej lúpeže. Vo filme sa strieda dejová línia z mladej dospelosti bratov a ich úsilia dostať sa na športový vrchol, s aktuálnou líniou (ne)schopnosti staršieho brata prevziať emocionálnu zodpovednosť za svoje vzťahy, ale za i bratovho dospievajúceho syna, ktorý sa po smrti otca takisto chce stať boxerom. Tieň víťazstva prináša potrebnú tému mužskej vzťahovosti a krehkosti v chlapáckom svete športu i tému mužského dozrievania.
Obrazy Slovenska
Do výberu pre porotu FIPRESCI sa dostali až tri filmy, ktoré boli majoritne (alebo paritne) vyprodukované na Slovensku. Líšili sa žánrom, formou aj témami.
K téme maskulinity – avšak na slovenský spôsob, teda s motívmi zápecníctva a timravovského ťapáctva – prišiel tretí celovečerný film Rasťa Boroša Kronika večných snílkov. Hoci je tento film voľne inšpirovaný slovenskou literárnou klasikou, poetikou sa hlási skôr k magicko-realistickému koloritu románov a poviedok Gabriela Garcíu Márqueza. Boroš v ňom nezaprie obraznosť, ktorú načerpal zo zdrojov slovenskej filmovej a televíznej klasiky, najmä z filmov Juraja Jakubiska. Publikum možno postrehne aj vizuálne motívy hodné filmov Alice Rohrwacher a či dokonca japonských duchárskych hororov.
Na prvý pohľad eklektickú estetiku Kroniky večných snílkov však spája rodinná trauma (súperenie v láske, vražda) a najmä vernosť mŕtvym (otcovi s jeho pomýlenými presvedčeniami, ale i osudovým ženám, ktoré dvom z trojice čudáckych bratov nedovolia žiť). Boroš tak nakrútil baladickú hyperbolu Timraviných literárnych východísk, no obohatil ju o odkazy na diela svetovej kinematografie i o zmäť konšpiračných názorov a geopolitického tápania, ktorý dnes charakterizuje súčasnú polarizovanú slovenskú spoločnosť.
Znepokojivý obraz súčasného Slovenska ponúka aj vizuálna báseň Martina Kollara Letopis (2025). Asociatívny sled živých obrazov vykresľuje smutnú, kultúrne vyprahnutú krajinu v období epidémií a pandémií (či už kovidu, alebo slintačky a krívačky) – krajinu v období osamelosti a vynútených odstupov. Kollarov cit pre detail, metaforu a mikronaráciu v dlhých, pomalých, meditatívnych záberoch, aké predstavil už vo svojom celovečernom poetickom dokumente 5 October, nadobúda v Letopise tú najdepresívnejšiu a najtrúchlivejšiu podobu, hoci Kollar ani tentoraz neostáva slepý k nádeji, k uvzatosti života, ktorý sa napokon vždy vynorí spod nehybnej, zdanlivo mŕtvej hladiny.
Nejednoznačný, no o to presvedčivejší portrét
Posledným filmom vo výbere je Perla rakúsko-slovenskej režisérky Alexandry Makarovej, ktorý si napokon odniesol aj cenu poroty FIPRESCI. Makarovej sa podarilo nakrútiť jednoduchý, a predsa bohatý a významovo nejednoznačný portrét ženy, matky, umelkyne, ktorá začiatkom normalizácie utiekla na slobodnejšiu stranu železnej opony, no nesie si v sebe nielen spomienku na traumatizujúce okolnosti úteku, ale aj nespracované emócie z roztrhnutia vzťahu s otcom svojej dcéry. Perla dráždi, prekvapuje a viackrát nanovo prerámcuje dojem, ktorý si publikum počas sledovania filmu utvára.
Tohtoročný Art Film pripravil porote FIPRESCI bohatú nádielku – objavilo sa v nej hneď niekoľko mimoriadnych filmov, ktoré by si zaslúžili širokú distribúciu v slovenských kinách.
