V Polichne mal pocit, že sa ocitol v južnej Amerike. A natočil Kroniku večných snílkov.

Ak ste si hneď pri názve filmu spomenuli na Macondo, nebude to náhoda, veď ponoriť sa do márquézovskej obrazotvornosti bol jeden z odvážnych zámerov režiséra Rasťa Boroša. Nečudo, že po uvedení Kroniky večných snílkov na domácej pôde cíti veľkú zodpovednosť aj pokoru voči publiku.

Jeho najnovší film najprv rok chodil po svete a uviedli ho na rôznych festivaloch. Domácu premiéru mal v júni tohto roka na otvorení festivalu Art Film v Košiciach a zároveň tu bol aj súčasťou sekcie FIPRESCI, ktorá sa otvárala po prvý raz. Do slovenských kín prichádza 3. júla. 

„Náš film je jedna veľká metafora, ľudia tvrdia, že takýto špecifický filmový jazyk tu už dávno nebol – o to viac som zvedavý, či publikum dokáže naše podobenstvo vnímať v takej miere ako my, tvorcovia,“ hovorí pre Filmsk.sk.

Akoby dýchol

Scenár napísal ako magicko-satirickú výpoveď o povahe našej spoločnosti a voľne sa pritom inšpiroval novelou Boženy Slančíkovej Timravy Ťapákovci. Nadčasové dielo chytil do ruky ešte ako povinnú literatúru pred mnohými rokmi. Potom na ňu zabudol, no vynorila sa opäť, keď sa po nakrúcaní svojho predchádzajúceho filmu Čierne na bielom koni (2022) ocitol na výlete v Timravinom rodisku, v Polichne. 

„Svet, do ktorého sme vošli, bol zabudnutý v čase, plný typovo a charakterovo pestrých ľudí. Keď sme sa zastavili na náhornej plošine pri Polichne, trošku som mal pocit, že som sa ocitol na juhoamerickom tepui, akoby na mňa rovno tam dýchol veľký dramatický útvar,“ opisuje prvé impulzy, ktoré ho inšpirovali k písaniu scenára.

Podobne ako Timrava, aj on vykresľuje podobu tunajších obyvateľov poznačených naivitou, lenivosťou a hlúposťou, stierajúc cez ich charaktery hranice medzi skutočným svetom a svetom mŕtvych predkov. 

Stratený v hlúposti

V centre záujmu stojí rodina presiaknutá pasivitou a nevedome zaťažená vlastnou minulosťou, prerastajúca z intímnych túžob do obludných spoločenských rozmerov. Príbehy troch bratov, ich rodičov a osudových žien sú metaforou našich archetypálnych čŕt, ktoré sa stáročiami nemenia a robia z nás v tom najlepšom, ale aj v najhoršom význame autentický národ. Bratia žijú stratení vo vlastnej hlúposti a naivite. Jediné, čo dáva zmysel ich životom, sú ženy, ktoré sa neboja pre lásku položiť život. 

Počas vývoja scenára sa režisér usiloval držať podstaty rodiny, uzavretej na jednom mieste, kde sa žije v ilúziách, snoch a bludoch, kde sa nič nerobí a život sa nikam neposúva. Zároveň staval príbeh do formy, ktorá mu je najvlastnejšia – verná magickému realizmu.

V kinematografii vidí Boroš dve cesty – cestu filmárov, čo veria v realitu, a filmárov, čo veria v obraz. Myslí si, že v súčasnosti žijeme vo svete, kde sa filmy robia najmä ako imitácia skutočnosti, a tento spôsob mu nie je až taký blízky. „Vidím režisérov imitujúcich realitu, ktorá ich obklopuje, a režisérov, ktorí vytvárajú obraz v symboloch a metaforách. Som ten druhý prípad,“ vysvetľuje svoj umelecký prístup. 

Nepietne aktualizačný

V Timravinej predlohe podľa neho leží čosi, čo sám pre seba nazval dušou slovenského národa. Lebo, na počudovanie, téma zápecníctva, alebo po našom, ťapákovstva, v našej spoločnosti stále funguje.

„Môj film možno nie je pre človeka, ktorý dnes zápasí s existenčnými problémami, a možno si myslí, že nepotrebuje umenie, ale Timrava všetko napriek tomu veľmi komunikatívne vystihla. Napokon, mohli sme sa o tom nielen dočítať v jej knihe, ale to aj vidieť v jej divadelných adaptáciách,“ hovorí. 

Kroniku večných snílkov (po slovensky rojkov), samozrejme, adresuje čo najširšiemu publiku, hoci ráta aj s tým, že forma nemusí byť pre každého ľahko čitateľná. Vyvažuje ju okrem iného skvelým a typovo presným obsadením – v snímke uvidíme Samuela Teichera, Milana Ondríka, Milana Mikulčíka, Évu Bandor, Janu Oľhovú, Petra Oszlíka, Annu Gajzdikovú či Anežku Petrovú.

Prístup k predlohe označila komisia AVF ako „nepietne aktualizačný“, oceňujúc fantazijno-bláznivý štýl rozprávania, svieže dialógy, autentický a originálny výrazový slovník. „Jednoznačne najfilmovejší film danej výzvy,“ napísal vo svojom hodnotení člen komisie Branislav Slyško.