Detektívny príbeh Nesmierny. Foto: Film Europe.

Scandi 2025: Chlad, ktorý pookrial dušu

Daniel Hevier ml.

Písmo: A- | A+

V januárovom mrazivom počasí sú iste aj lepšie spôsoby, ako sa zahriať, než sledovať zábery z chladných, zasnežených krajín. Severská kinematografia však dokáže „rozohriať“ aj v tých najstudenších mesiacoch – prináša silné emócie, hlboké príbehy a intenzívne zážitky. Dôkazom bola aj tohtoročná Prehliadka súčasných severských filmov Scandi.

Jedenásty ročník ponúkol jedenásť titulov z Dánska, Švédska, Fínska, Nórska a Islandu, ktoré sa premietali v takmer päťdesiatich kinách po celom Slovensku. Centrom festivalu bolo Kino Film Europe v Pistoriho paláci. V súčasnosti patrí k tým najútulnejším bratislavským kinám a poskytuje dostatočný komfort aj intímnu atmosféru.

Schopnosť otvárať témy a podnecovať diskusiu

Je náročné a nie úplne presné charakterizovať severskú kinematografiu ako jednoliaty celok, hoci vykazuje určité spoločné črty v témach (hľadanie osobného šťastia, partnerské vzťahy, problematika násilia a spracovávanie tráum, izolácia verzus spoločnosť) aj spôsobe filmárskeho spracovania (scenérie, tlmené farby, introspektívne a retrospektívne vyobrazenie, naturalizmus a prelínanie so snovými víziami). To, čo robí severské filmy atraktívnymi, je zobrazenie človeka uprostred divokej prírody, ale najmä ich schopnosť otvárať tabuizované témy a podnecovať diskusiu. Kľúčový je aj prístup Škandinávcov k životu, kde mnohé negatívne javy berú ako jeho prirodzenú súčasť.

Porovnávať kinematografie jednotlivých severských krajín a dávať medzi ne znamienko rovná sa by bolo ako určiť rovnaké hodnoty a kvality pre všetky krajiny Vyšehradskej štvorky. Geografia a geopolitika síce nepustia, no aj slovenský film je v niečom iný než český alebo maďarský.

Sci-fi, krimi aj humor

Nie je náhoda, že Severania vynikajú v niektorých žánroch, ako sú napríklad temné detektívky alebo čierne komédie. V iných žánroch sú však o poznanie slabší,

 





Záber z fimu Nesmierny. Foto: Film Europe

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ondrej Nepela Jakubisko Záber z filmu Juraja Jakubiska Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ

návraty Ondrej Nepela

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Krátky dokumentárny portrét Ondrej Nepela nakrútil Juraj Jakubisko v roku 1973, keď Ondrej Nepela poslednýkrát reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní a keď už otvorene hovoril o konci svojej vrcholovej športovej kariéry. Juraj Jakubisko sa počas svojej dlhej filmárskej dráhy prejavil ako invenčný a hravý tvorca nielen v celovečerných hraných filmoch, ale aj v niekoľkých krátkych dokumentoch. V prvej fáze normalizácie, v rozpätí necelých dvoch rokov (1972-73), nakrútil v Krátkom filme Bratislava tri dokumentárne filmy. Najznámejším z nich je takmer psychedelicky budovateľská Stavba storočia (1972) o výstavbe slovenskej časti tranzitného plynovodu. Dosť sa popísalo aj o jeho neskoršom štylizovanom sociálnom dokumente Bubeník červeného kríža (1977). Dnes je však ideálny čas vrátiť sa k jeho pôvabnému dokumentárnemu portrétu krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Koncom októbra totiž prišiel do kín debut Gregora Valentoviča Nepela s Josefom Trojanom v role Ondreja Nepelu, a hneď v januári sa očakáva premiéra filmu s rovnakým hrdinom, tentoraz od režiséra Jakuba Červenku a s Adamom Kubalom v hlavnej úlohe. Juraj Jakubisko a Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ/archív Juraja Jakubiska Ondrej Nepela a filmová hra Na rozdiel od oboch hraných...
Zobraziť všetky články