Detektívny príbeh Nesmierny. Foto: Film Europe.

Scandi 2025: Chlad, ktorý pookrial dušu

Daniel Hevier ml.

Písmo: A- | A+

V januárovom mrazivom počasí sú iste aj lepšie spôsoby, ako sa zahriať, než sledovať zábery z chladných, zasnežených krajín. Severská kinematografia však dokáže „rozohriať“ aj v tých najstudenších mesiacoch – prináša silné emócie, hlboké príbehy a intenzívne zážitky. Dôkazom bola aj tohtoročná Prehliadka súčasných severských filmov Scandi.

Jedenásty ročník ponúkol jedenásť titulov z Dánska, Švédska, Fínska, Nórska a Islandu, ktoré sa premietali v takmer päťdesiatich kinách po celom Slovensku. Centrom festivalu bolo Kino Film Europe v Pistoriho paláci. V súčasnosti patrí k tým najútulnejším bratislavským kinám a poskytuje dostatočný komfort aj intímnu atmosféru.

Schopnosť otvárať témy a podnecovať diskusiu

Je náročné a nie úplne presné charakterizovať severskú kinematografiu ako jednoliaty celok, hoci vykazuje určité spoločné črty v témach (hľadanie osobného šťastia, partnerské vzťahy, problematika násilia a spracovávanie tráum, izolácia verzus spoločnosť) aj spôsobe filmárskeho spracovania (scenérie, tlmené farby, introspektívne a retrospektívne vyobrazenie, naturalizmus a prelínanie so snovými víziami). To, čo robí severské filmy atraktívnymi, je zobrazenie človeka uprostred divokej prírody, ale najmä ich schopnosť otvárať tabuizované témy a podnecovať diskusiu. Kľúčový je aj prístup Škandinávcov k životu, kde mnohé negatívne javy berú ako jeho prirodzenú súčasť.

Porovnávať kinematografie jednotlivých severských krajín a dávať medzi ne znamienko rovná sa by bolo ako určiť rovnaké hodnoty a kvality pre všetky krajiny Vyšehradskej štvorky. Geografia a geopolitika síce nepustia, no aj slovenský film je v niečom iný než český alebo maďarský.

Sci-fi, krimi aj humor

Nie je náhoda, že Severania vynikajú v niektorých žánroch, ako sú napríklad temné detektívky alebo čierne komédie. V iných žánroch sú však o poznanie slabší,

 





Záber z fimu Nesmierny. Foto: Film Europe

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Štefan Kvietik a Emília Vášáryová vo filme Medená veža. Foto: Archív SFÚ / Václav Polák

nový pohľad Medená veža

Dá sa o filme populárnom už viac ako päťdesiat rokov povedať ešte niečo nové? Podstatné je, že stále rezonuje a nezapadol do zabudnutia ako mnohé iné diela jeho éry. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme Medenou vežou (réžia: Martin Hollý, 1970). Monument odolný zubu času Horský film Martina Hollého ml. Medená veža (1970) je priam notoricky známym čriepkom slovenskej kinematografie sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hollý, debutujúci snímkou z „veľkej trojky roku 1962“ Havrania cesta, už vtedy ukázal, že v jeho záujme nie je držať sa schém skupinového hrdinstva ani vytvárať nevýrazné, plocho napísané postavy. Zaujali ho autentické ľudské charaktery – komplexné bytosti vymykajúce sa tradičným budovateľským ideálom. Občas pijú alkohol, bijú sa, nelegálne prekračujú štátne hranice, kradnú... A napriek tomu ich v žiadnom prípade nemožno nazvať antagonistami. Hollého pohľad na príbehy postáv je empatický a ľudský. Prečítajte si archívny rozhovor so Štefanom Kvietikom Bez agitácie Vznik režisérových snímok zo začiatku sedemdesiatych rokov, teda „tatranské filmy“ Medená veža a Orlie pierko (1971), motivovala dobová potreba preorientovať slovenskú tvorbu z inovatívnych pokusov novej vlny späť k jednoduchšie uchopiteľnej narácii a zábave. Divák sa chce zabávať. Hollý tento dopyt naplnil – avšak svojsky....
Záber z filmu Tá druhá. Foto: Film Expanded

V tieni súrodenca

Máme ich na očiach, ale často ich nevidíme. Sklenené deti vyzerajú ako obyčajné deti, doma však žijú v tieni súrodenca, ktorý si vyžaduje väčšiu pozornosť rodiny. Observačný dokumentárny film Tá druhá režisérky Marie-Magdaleny Kochovej približuje prehliadanú tému zdravých súrodencov v rodinách s deťmi so špeciálnymi potrebami. Johana má osemnásť rokov a po maturite sa chystá odísť z rodného malomesta na vysokú školu. Posledný ročník na strednej škole je pre ňu náročnejší než pre jej spolužiakov – vo svojej rodine má totiž nezastupiteľnú úlohu. Denne pomáha so starostlivosťou o mladšiu sestru s postihnutím. Cez všetku lásku sa musí vymaniť z očakávaní blízkeho okolia, nájsť si vlastný priestor a opustiť sestrin tieň. „O deťoch žijúcich s postihnutím a ich rodičoch sme počuli mnoho príbehov. Rodičia však nie sú jediní, ktorí sú silne ovplyvnení špeciálnymi potrebami svojich detí. Často to sú ešte ich súrodenci, bratia a sestry, ktorí sú okolnosťami nútení predčasne dospieť, aby pomáhali s náročnou rodinnou situáciou. Preto som si ako svoju protagonistku vybrala Johanu a rozhodla sa natočiť film, ktorý sprostredkuje perspektívu týchto súrodencov, sklenených detí, tých druhých,“vysvetlila režisérka. „Jej príbeh je tiež mojím príbehom, rovnako ako príbehom milióna ďalších ľudí po celom svete žijúcich v podobnej situácii. Aj ja som sestrou dievčatka s postihnutím. Vyrastala som po jej...
Zobraziť všetky články