Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Slovenský film sa nepotopí. Naopak, sám môže byť archou

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil.

Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy.

Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout
Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť

Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako myslia, tvoria, žijú a aké hodnoty zastávajú.

Na 15. ročníku národných filmových cien Slnko v sieti sa filmom roka stala dráma Otec, inšpirovaná skutočným príbehom rodičov, ktorí v dôsledku fatálneho skratu prišli o malé dieťa. Film získal dokopy päť ocenení v pomerne napínavom a kvalitatívne rovnocennom boji s PotopouNepelom. Škoda, že medzi favoritov sa nedostala aj silná dráma Hore je nebo, v doline som ja. Režisérka Katarína Gramatová za ňu získala Českého Leva.

Režisérka Tereza Nvotová si odniesla sošku Slnko v sieti za réžiu filmu Otec. Foto: SFTA/Zdenko Hanout
Režisérka Tereza Nvotová si odniesla sošku Slnko v sieti za réžiu filmu Otec. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Zadupaný Zbormajster

Víťazstvo Otca teda paradoxne nebolo vôbec jednoznačné, hoci s triumfom v hlavných kategóriách akosi bolo treba rátať. Film si totiž medzičasom stihol podonášať prestížne ocenenia z rôznych kútov sveta a bolo by čudné doma ho nedoceniť.

Možno aj preto sa herec Milan Ondrík uchýlil k žartu, že výsledok nečakal, pričom veľmi dobre vedel, že víťazstvo v kategórii Najlepší herec v hlavnej mužskej úlohe ponúka praktickú príležitosť reagovať na virálny lynč, ktorý sa naňho nedávno spustil v dôsledku jeho takej či onakej slávnostnej reči počas preberania Krištáľového krídla. Samozrejme, cenu si zaslúžil a my veríme jeho presvedčeniu, že kultúra napriek súčasným, takmer katastrofálnym podmienkam nezanikne. Nech jeho myšlienky v spoločnosti silno rezonujú.

O to viditeľnejšie však teraz je, aký zadupaný ostal Zbormajster a v ňom skvelý Juraj Loj, nominovaný tiež za hlavnú mužskú úlohu. Odpoveď na otázku, prečo mu nedoprial ani Český Lev, ostáva asi zakliata v delikátnosti témy inšpirovanej skutočnosťou, hoci táto paradigma rovnako platí u Otca. V každom prípade, filmu Otec by svedčalo víťazstvo v kategórii najlepšej herečky v hlavnej úlohe. A nie je náhoda, že nezískal cenu za scenár.

Herec Milan Ondrík v postave Otca sa stal najlepším hercom v hlavnej úlohe. Cena Slnko v sieti za hlavnú ženskú úlohu by svedčala aj Dominike Morávkovej. Foto SFTA/Zdenko Hanout
Herec Milan Ondrík v postave Otca sa stal najlepším hercom v hlavnej úlohe. Cena Slnko v sieti za hlavnú ženskú úlohu by svedčala aj Dominike Morávkovej. Foto SFTA/Zdenko Hanout

Boj s Voldemortmi

Spolu s piatimi ďalšími oceneniami má Slnko za scenár film Potopa. Je radosť vidieť, s akým citom, energiou, skúsenosťou a zanietením vstúpil do jeho tvorby tím režiséra Martina Gondu. Podarilo sa mu na plátne vykúzliť nielen autenticitu života rusínskej menšiny na východe Slovenska, ale aj ďaleký presah problémov konkrétnych ľudí v danej komunite do celej spoločnosti a dopad neľudských rozhodnutí z úradnej moci bývalého režimu. Ten sa totiž začal nápadne podobať súčasnému všeobecnému stavu napríklad aj v otázkach vysťahovania obyvateľstva pod rúškom starostlivosti o životné prostredie.

Pozoruhodný herecký výkon v Potope podala Sára Chripáková a získala zaň aj cenu za hlavnú ženskú úlohu. Ak by v Slnku v sieti existovala cena za herecký objav roka, rozhodne by to mohla byť ona. Prípadne protagonista filmu Hore je nebo, v doline som ja Michal Záchenský.

Pálčivá téma rezonuje aj vo filme Nepela. V kontexte homofóbnej rétoriky súčasnej ministerky kultúry ju vyzdvihol Roman Kelemen, ktorý si odniesol sošku za strih tejto pútavej životopisnej drámy. Práve krasokorčuliar Ondrej Nepela sa v tejto chvíli počíta za rukolapný symbol porozumenia a empatie pri vnímaní inakosti, zároveň upozorňuje na rôzne podoby manipulácie, ktoré aj v minulosti predstavovali choré politické štruktúry a jej agenti. Ako povedala prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Katarína Krnáčová – buďme ostražití.

Hoci kultúrna obec je hlboko frustrovaná deštrukciou a bojuje s Voldemortmi





Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Na snímke pri jej preberaní producentka Katarína Krnáčová. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z animovaného filmu Tajomstvo krištáľovej planéty. Foto: Continental Film

Kľúčom k záchrane krištáľovej planéty je priateľstvo

Do kín prichádza animák Tajomstvo krištáľovej planéty. Vznikol v česko-chorvátsko-slovenskej koprodukcii. Myšlienka stelesniť dobrodružstvo jednej kolonizovanej planéty na filmovom plátne má vyše tridsať rokov. Zrodila sa v hlave chorvátskeho režiséra Dušana Vukotića, ktorý bol už v tom čase držiteľom Oscara. Získal ho v roku 1961 za svoj krátky animovaný film Surogat, v ktorom vtipne a vrelo konfrontuje ľudskú spoločnosť s jej konzumnými návykmi. Neskôr scenár nového filmu o krištáľovej planéte dokonca predstavil kolegom, no už ho nemohol zrealizovať. Zomrel v roku 1998. „Vtedy som už bol do projektu zainteresovaný. Neskôr som sa opýtal jeho manželky, či by som mohol tento film vytvoriť, bol som presvedčený, že je to krásny a výnimočný príbeh,“ hovorí dnes Arsen Anton Ostojić. A tak pod vedením tohto režiséra, scenáristu a producenta vznikol film Tajomstvo krištáľovej planéty. Podieľal sa na ňom aj slovenský a český tím a koprodukcia práve vstupuje do našich kín. Nevšedná dvojica Animovaná rozprávka Tajomstvo krištáľovej planéty zavedie divákov na vzdialenú, nedávno kolonizovanú planétu, kde sa jedenásťročná Rea spriatelí s nečakaným tvorom žijúcim v podzemných jaskyniach krištáľovej planéty. Príbeh o priateľstve, odvahe a ochrane života však čoskoro prerastie do nebezpečnej výpravy. Mláďa podobné dinosaurovi a volá sa Burgy a Rea mu po dramatickom odlúčení od jeho matky pomáha nájsť cestu domov. Zdanlivo jednoduchá misia sa...
Martin Hollý pri nakrúcaní filmu Jeden deň pre starú paniu (1966). Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Martin Hollý

Začínal v päťdesiatych rokoch minulého storočia ako dokumentarista, od šesťdesiatych rokov nakrúcal hrané filmy. Na konte ich má, vrátane televíznych, vyše tri desiatky. Režisér Martin Hollý patril k najvýraznejším rozprávačom filmových príbehov na Slovensku. Narodil sa 11. augusta 1931, teda pred 95 rokmi. Pochádzal z umeleckej rodiny. Jeho otec Martin Hollý starší bol režisérom aj hercom. Starý otec Jozef Hollý bol zase evanjelický farár, spisovateľ a dramatik – okrem iného napísal hry ako Kubo či Geľo Sebechlebský. Martin Hollý mladší sa v mladosti venoval ochotníckemu divadlu. Neskôr ho prijali na divadelnú fakultu, potom svoje rozhodnutie korigoval a Andrejovi Bagarovi oznámil, že prestupuje na film. Štúdium na FAMU však nedokončil. Zamestnal sa v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Tu začínal ako asistent Vlada Kubenka a v krátkom filme podľa vlastných slov dostal „základnú školu dokumentu“. Už so svojím prvým vlastným dokumentárnym filmom Na vedľajšej koľaji (1957), portrétom starého rušňovodiča parnej lokomotívy v čase elektrifikácie železníc, získal ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Edinburghu. Nakrútil aj snímku o živote drevorubačov Ľudia na vode (1958) či dokument o práci členov banskej záchrannej stanice v Handlovej Akcia 37 (1959). Ešte predtým vyhral konkurz na pomocného režiséra hraného filmu na Barrandove. Ako pomocný režisér sa podpísal napríklad pod snímky Ladislava Helgeho Jarní povětří (1961) či Bílá oblaka (1962)....
Zobraziť všetky články