Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Slovenský film sa nepotopí. Naopak, sám môže byť archou

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil.

Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy.

Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout
Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť

Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako myslia, tvoria, žijú a aké hodnoty zastávajú.

Na 15. ročníku národných filmových cien Slnko v sieti sa filmom roka stala dráma Otec, inšpirovaná skutočným príbehom rodičov, ktorí v dôsledku fatálneho skratu prišli o malé dieťa. Film získal dokopy päť ocenení v pomerne napínavom a kvalitatívne rovnocennom boji s Potopou a Nepelom. Škoda, že medzi favoritov sa nedostala aj silná dráma Hore je nebo, v doline som ja. Režisérka Katarína Gramatová za ňu získala Českého Leva.

Režisérka Tereza Nvotová si odniesla sošku Slnko v sieti za réžiu filmu Otec. Foto: SFTA/Zdenko Hanout
Režisérka Tereza Nvotová si odniesla sošku Slnko v sieti za réžiu filmu Otec. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Zadupaný Zbormajster

Víťazstvo Otca teda paradoxne nebolo vôbec jednoznačné, hoci s triumfom v hlavných kategóriách akosi bolo treba rátať. Film si totiž medzičasom stihol podonášať prestížne ocenenia z rôznych kútov sveta a bolo by čudné doma ho nedoceniť.

Možno aj preto sa herec Milan Ondrík uchýlil k žartu, že výsledok nečakal, pričom veľmi dobre vedel, že víťazstvo v kategórii Najlepší herec v hlavnej mužskej úlohe ponúka praktickú príležitosť reagovať na virálny lynč, ktorý sa naňho nedávno spustil v dôsledku jeho takej či onakej slávnostnej reči počas preberania Krištáľového krídla. Samozrejme, cenu si zaslúžil a my veríme jeho presvedčeniu, že kultúra napriek súčasným, takmer katastrofálnym podmienkam nezanikne. Nech jeho myšlienky v spoločnosti silno rezonujú.

O to viditeľnejšie však teraz je, aký zadupaný ostal Zbormajster a v ňom skvelý Juraj Loj, nominovaný tiež za hlavnú mužskú úlohu. Odpoveď na otázku, prečo mu nedoprial ani Český Lev, ostáva asi zakliata v delikátnosti témy inšpirovanej skutočnosťou, hoci táto paradigma rovnako platí u Otca. V každom prípade, filmu Otec by svedčalo víťazstvo v kategórii najlepšej herečky v hlavnej úlohe. A nie je náhoda, že nezískal cenu za scenár.

Herec Milan Ondrík v postave Otca sa stal najlepším hercom v hlavnej úlohe. Cena Slnko v sieti za hlavnú ženskú úlohu by svedčala aj Dominike Morávkovej. Foto SFTA/Zdenko Hanout
Herec Milan Ondrík v postave Otca sa stal najlepším hercom v hlavnej úlohe. Cena Slnko v sieti za hlavnú ženskú úlohu by svedčala aj Dominike Morávkovej. Foto SFTA/Zdenko Hanout

Boj s Voldemortmi

Spolu s piatimi ďalšími oceneniami má Slnko za scenár film Potopa. Je radosť vidieť, s akým citom, energiou, skúsenosťou a zanietením vstúpil do jeho tvorby tím režiséra Martina Gondu. Podarilo sa mu na plátne vykúzliť nielen autenticitu života rusínskej menšiny na východe Slovenska, ale aj ďaleký presah problémov konkrétnych ľudí v danej komunite do celej spoločnosti a dopad neľudských rozhodnutí z úradnej moci bývalého režimu. Ten sa totiž začal nápadne podobať súčasnému všeobecnému stavu napríklad aj v otázkach vysťahovania obyvateľstva pod rúškom starostlivosti o životné prostredie.

Pozoruhodný herecký výkon v Potope podala Sára Chripáková a získala zaň aj cenu za hlavnú ženskú úlohu. Ak by v Slnku v sieti existovala cena za herecký objav roka, rozhodne by to mohla byť ona. Prípadne protagonista filmu Hore je nebo, v doline som ja Michal Záchenský.

Pálčivá téma rezonuje aj vo filme Nepela. V kontexte homofóbnej rétoriky súčasnej ministerky kultúry ju vyzdvihol Roman Kelemen, ktorý si odniesol sošku za strih tejto pútavej životopisnej drámy. Práve krasokorčuliar Ondrej Nepela sa v tejto chvíli počíta za rukolapný symbol porozumenia a empatie pri vnímaní inakosti, zároveň upozorňuje na rôzne podoby manipulácie, ktoré aj v minulosti predstavovali choré politické štruktúry a jej agenti. Ako povedala prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Katarína Krnáčová – buďme ostražití.

Hoci kultúrna obec je hlboko frustrovaná deštrukciou a bojuje s Voldemortmi





Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Na snímke pri jej preberaní producentka Katarína Krnáčová. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Zobraziť všetky články