Záber z filmu Vynálezca

Digitálne kino: Splynutie dvoch svetov

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Animovaný film Vlastimila Herolda Vynálezca z roku 1983 je pozoruhodný nielen svojím výtvarným riešením, ale aj humorom a nenápadným clivým tónom v závere.

Animované filmy Vlastimila Herolda sa vyznačujú mimoriadnou výtvarnou variabilitou, keďže tento výtvarník, grafik a animátor veľmi často pracoval s dielami iných umelcov – napríklad s ilustráciami Ľudovíta Fullu, ako vo filmoch Varila myšička kašičku (1974) a Fŕŕ (1983), alebo s rytinami prešovského kantora Jonáša Bubenku objavených v levočskom vydaní Komenského knihy Orbis pictus z roku 1679. Nevyhýbal sa ani priamym spoluprácam s inými výtvarníkmi (Ondrej Zimka, Miroslav Cipár). „Jedným z dôvodov, prečo Herold siahal po cudzích výtvarnostiach, bol jeho zámer propagovať československých výtvarníkov,“ uvádza v článku pre časopis Homo Felix z roku 2013 Eva Šošková. Nešlo však len o propagáciu: Heroldova tvorivosť totiž tryskala predovšetkým pri nárazoch či narážkach na tvorivosť iných.

Bábkovo-kreslený film Vynálezca vznikol zo spolupráce Vlastimila Herolda s výtvarníkom Dušanom Junekom: Junek vytvoril bábky, Herold zasa kreslené animácie inšpirované historickými perokresbami technických vynálezov. Výsledkom je dielko, v ktorom sa stretávajú a nakoniec aj prelínajú dva svety: „realistický“ bábkový svet, kde interaguje mohutný a praktický úradník patentového úradu s krehkým vynálezcom-rojkom, a fantazijný svet oživených kresieb zázračných dopravných strojov, ktoré doslova vybiehajú z vynálezcovho šanónu.

Film je – vzhľadom na rok výroby možno aj prekvapivo – čiernobiely, resp. sépiovo tónovaný. Získava tým bližšie nešpecifikovanú retro patinu: tvídové oblečenie môže odkazovať na 40. a 50. roky 20. storočia, rámy okuliarov zase na 60. roky, lampa na úradníkovom stole na art deco, no a kalamár a jednoduché atramentové pero až na hlboké 19. storočie. Zažltnutý sépiový odtieň má aj kreslená časť filmu s oživenými obrázkami bizarných velocipédov a kôl poháňaných psami alebo koňmi, ale i lietacích strojov udržiavaných vo vzduchu obrovskými „vranami školenými“. Dobovo príznaková je aj zvuková stopa. Kým v bábkovej časti sa objavujú takmer výlučne hyperbolizované, no inak realistické ruchy, kreslenú časť sprevádza hudba – „groteskový“ klavír so spodnými tónmi tuby a jarmočné melódie z verklíka.

Film má zdanlivo jednoduchú zápletku: po preskúmaní vynálezov zavolá pragmatický patentový úradník na extravagantného vynálezcu zdravotníkov, ktorí majú neškodného, mierumilovného rojka spacifikovať a podistým odviezť na psychiatriu. Lenže záverečná scéna fantastického vynálezcovho úniku skomplikuje filmové rozprávanie oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať – najmä ak si položíme otázku, z koho perspektívy sa na oba svety pozeráme. Rozpohybované vynálezy sa občas zrazia (a z tejto zrážky povstane ďalší vynález), prípadne poukazujú na nutnosť mať v talóne záložného koňa, ak ten prvý odkväcne a vyfučí ako prasknutá pneumatika. Čo teda oživuje stroje – úradníkova pragmatická predstavivosť, vyhodnocujúca ne-funkčnosť vynálezov, alebo vynálezcova hravá fantázia? Jarmočná hudba, ktorá ticho znie, aj keď už úradník odišiel z miestnosti, naznačuje, že fantazijný svet ožíva len vo vynálezcovej hlave – veď ho inšpiruje aj obyčajný pohľad na vtáky! Lenže záverečná scéna vynálezcovho „úletu“ – ktorý v skutočnosti vyzerá ako šialený výskok z okna, naznačuje, že pohľad na letiaceho vynálezcu nemusí byť nevyhnutne „objektívnou“ realitou, a to dokonca ani vo svete animovaného filmu, kde je možné naozaj všetko. Môže totiž byť aj výplodom úradníkovej fantázie, ktorá sa úporne bráni pred tragickými dôsledkami vynálezcovho úniku. Záverečnú bábkovú scénu totiž už nesprevádzajú realistické ruchy (napríklad trepot umelých krídel), ale pridusený zvuk hracej skrinky a trúbky, clivé husle a najmä nadpozemský theremin – teda opäť hudobný svet, no celkom iného charakteru ako ten jarmočný. Heroldov Vynálezca sa očividne končí zázrakom. Koho však vidíme v poslednom zábere? Reálneho rojčivého vynálezcu? Prelud úradníkovej mysle? Alebo dušu, ktorá mieri do neba…?

FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...
Letná filmová škola

50 rokov filmovej nezávislosti LFŠ

„Keď sme premýšľali, ako jubilejný ročník poňať, prvé rozhodnutie bolo, že základná koncepcia programu sa nezmení, len každú sekciu naplníme maximálne atraktívnym obsahom,“ približuje pre Film.sk programová riaditeľka Iva Hejlíčková a pokračuje: „Navyše sme zaradili sekciu Comeback, do ktorej sme pozvali zahraničných hostí, ktorí v minulosti LFŠ už navštívili. Teraz sa sem vrátia a premietnu svoj nový film a k nemu ešte jeden, ktorý by radi dali divákom.“ Divákov tak čakajú stretnutia s Fridrikom Thór Fridrikssonom, Pedrom Costom, Seanom Ellisom, Mohsenom Makhmalbafom alebo Petrom Stricklandom. Tento britský režisér si ako filmový darček vybral film zo Slovenska – Solanov Prípad Barnabáš Kos. Do tvorby programu sa tentokrát zapojili aj samotní obyvatelia Uherského Hradišťa. Hlasovaním v ankete si vybrali tituly, ktoré si počas podujatia môžu pozrieť v kine na Masarykovom námestí.   Letná filmová škola predstaví napríklad retrospektívy venované Federicovi Fellinimu, Davidovi Lynchovi, Novému Hollywoodu, Jasudžirovi Ozuovi aj Chantal Akerman.  Všetky programové sekcie nájdete na Programové sekce 2024 - Letní filmová škola Uherské Hradiště (lfs.cz) Spomienka na Jana Kačera i gesto k slovenskej kinematografii S významným jubileom sa spája tiež ocenenie, ktoré organizátor festivalu, Asociácia českých filmových klubov, udelí výnimočným osobnostiam, čo zanechali hlbokú a trvalú stopu, nielen, v českom filme. „Tým prvým je Jiří Suchý, ktorého tvorivá dráha je natoľko komplexná, že ho...

Témou Letného filmového festivalu 4 živly bude Cesta

Letný filmový festival 4 živly sa už 26 rokov koná v auguste v Banskej Štiavnici. Tento rok bude v termíne 7. – 11. 8. a jeho témou bude Cesta. „Kurátorský výber filmov tento rok publikum zavedie na cesty do skutočne rôznorodých destinácií v skutočne rôznorodých snímkach. Po rozľahlej americkej krajine sa bude môcť túlať s hrdinami a hrdinkami klasických filmov Bezstarostná jazda (r. Dennis Hopper, 1969), Lost Highway (r. David Lynch, 1997) či Mŕtvy muž(r. Jim Jarmusch, 1995), ale aj noviniek, ktoré zarezonovali na svetových festivaloch v posledných rokoch – Lillian (r. Andreas Horvath, 2019) či Bežec (r. Marian Mathias, 2022). K protinožcom do Austrálie ho zavedú kultové snímky Šialený Max (r. George Miller, 1979) a Dobrodružstvá Priscilly, kráľovnej púšte (r. Stephan Elliott, 1994), každá z celkom iného žánrového súdka,“ uviedli organizátori. Festival v programe nezabudol ani na Áziu (Dobytie Everestu, r. George Lowe, 1953), Afriku (senegalská snímka Návrat hyeny (r. Djibril Diop Mambéty, 1973, ktorá je u nás napriek nespornému významu pre svetovú kinematografiu trestuhodne neznámou) a Európu. Domáci kontinent bude zastupovať aj kolekcia krátkometrážnych filmov z archívu Slovenského filmového ústavu a dve premiéry slovenských snímok. Zmenou prešla pozícia umeleckého riaditeľa festivalu, ktorú organizačný tím nastavil ako štafetovú – každý rok ju preberie iný člen či členka dramaturgického tímu. Prvým členom štafety...
Záber z filmu Hurikán

48. MFAF Annecy

Tento ročník festivalu bol tiež príležitosťou vzdať hold Portugalsku, hosťujúcej krajine, a tancu, ktorý bol ďalšou hlavnou témou. Odozva na festival a bohatá návštevnosť len potvrdzuje jeho postavenie ako hlavného centra svetovej animácie. Na záverečnom ceremoniáli získal Krištáľ celovečerný film Memoir of a Snail od Adama Elliota, zatiaľ čo digitálna artová 3D animácia pre dospelých Flow od Gintsa Zilbalodisa si odniesla až štyri ceny. Krištáľ za krátky film udelili portugalskému filmu Percebes od Alexandry Ramires a Laury Gonçalves. Pre slovenskú animáciu bol tento rok významným míľnikom, keď v Annecy predstavili rekordné množstvo slovenských a koprodukčných filmov, pričom tri zo šiestich slovenských filmov získali ocenenia. Prvým oceneným filmom bol Keď život chutí. Tento česko-slovensko-francúzsky koprodukčný film v réžii Kristiny Dufkovej a v slovenskej produkcii spoločnosti NOVINSKI získal Cenu poroty v kategórii Contrechamps. Film sa venuje témam zdravej lásky k sebe samému a v Annecy mal svetovú premiéru. O jeho distribúciu prejavilo záujem viac ako pätnásť krajín vrátane Japonska, Španielska, Portugalska, krajín severnej Európy, Stredného východu, bývalej Juhoslávie, Francúzska, Beneluxu a ďalších. Ďalším oceneným bol krátky film Ahoj leto v réžii Martina Smatanu a Veroniky Zacharovej, ktorý získal Cenu mladého publika. Pre Smatanu je to po filme Šarkan v roku 2019 už...
Zobraziť všetky články