Animované filmy Vlastimila Herolda sa vyznačujú mimoriadnou výtvarnou variabilitou, keďže tento výtvarník, grafik a animátor veľmi často pracoval s dielami iných umelcov – napríklad s ilustráciami Ľudovíta Fullu, ako vo filmoch Varila myšička kašičku (1974) a Fŕŕ (1983), alebo s rytinami prešovského kantora Jonáša Bubenku objavených v levočskom vydaní Komenského knihy Orbis pictus z roku 1679. Nevyhýbal sa ani priamym spoluprácam s inými výtvarníkmi (Ondrej Zimka, Miroslav Cipár). „Jedným z dôvodov, prečo Herold siahal po cudzích výtvarnostiach, bol jeho zámer propagovať československých výtvarníkov,“ uvádza v článku pre časopis Homo Felix z roku 2013 Eva Šošková. Nešlo však len o propagáciu: Heroldova tvorivosť totiž tryskala predovšetkým pri nárazoch či narážkach na tvorivosť iných.

Bábkovo-kreslený film Vynálezca vznikol zo spolupráce Vlastimila Herolda s výtvarníkom Dušanom Junekom: Junek vytvoril bábky, Herold zasa kreslené animácie inšpirované historickými perokresbami technických vynálezov. Výsledkom je dielko, v ktorom sa stretávajú a nakoniec aj prelínajú dva svety: „realistický“ bábkový svet, kde interaguje mohutný a praktický úradník patentového úradu s krehkým vynálezcom-rojkom, a fantazijný svet oživených kresieb zázračných dopravných strojov, ktoré doslova vybiehajú z vynálezcovho šanónu.

Film je – vzhľadom na rok výroby možno aj prekvapivo – čiernobiely, resp. sépiovo tónovaný. Získava tým bližšie nešpecifikovanú retro patinu: tvídové oblečenie môže odkazovať na 40. a 50. roky 20. storočia, rámy okuliarov zase na 60. roky, lampa na úradníkovom stole na art deco, no a kalamár a jednoduché atramentové pero až na hlboké 19. storočie. Zažltnutý sépiový odtieň má aj kreslená časť filmu s oživenými obrázkami bizarných velocipédov a kôl poháňaných psami alebo koňmi, ale i lietacích strojov udržiavaných vo vzduchu obrovskými „vranami školenými“. Dobovo príznaková je aj zvuková stopa. Kým v bábkovej časti sa objavujú takmer výlučne hyperbolizované, no inak realistické ruchy, kreslenú časť sprevádza hudba – „groteskový“ klavír so spodnými tónmi tuby a jarmočné melódie z verklíka.

Film má zdanlivo jednoduchú zápletku: po preskúmaní vynálezov zavolá pragmatický patentový úradník na extravagantného vynálezcu zdravotníkov, ktorí majú neškodného, mierumilovného rojka spacifikovať a podistým odviezť na psychiatriu. Lenže záverečná scéna fantastického vynálezcovho úniku skomplikuje filmové rozprávanie oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať – najmä ak si položíme otázku, z koho perspektívy sa na oba svety pozeráme. Rozpohybované vynálezy sa občas zrazia (a z tejto zrážky povstane ďalší vynález), prípadne poukazujú na nutnosť mať v talóne záložného koňa, ak ten prvý odkväcne a vyfučí ako prasknutá pneumatika. Čo teda oživuje stroje – úradníkova pragmatická predstavivosť, vyhodnocujúca ne-funkčnosť vynálezov, alebo vynálezcova hravá fantázia? Jarmočná hudba, ktorá ticho znie, aj keď už úradník odišiel z miestnosti, naznačuje, že fantazijný svet ožíva len vo vynálezcovej hlave – veď ho inšpiruje aj obyčajný pohľad na vtáky! Lenže záverečná scéna vynálezcovho „úletu“ – ktorý v skutočnosti vyzerá ako šialený výskok z okna, naznačuje, že pohľad na letiaceho vynálezcu nemusí byť nevyhnutne „objektívnou“ realitou, a to dokonca ani vo svete animovaného filmu, kde je možné naozaj všetko. Môže totiž byť aj výplodom úradníkovej fantázie, ktorá sa úporne bráni pred tragickými dôsledkami vynálezcovho úniku. Záverečnú bábkovú scénu totiž už nesprevádzajú realistické ruchy (napríklad trepot umelých krídel), ale pridusený zvuk hracej skrinky a trúbky, clivé husle a najmä nadpozemský theremin – teda opäť hudobný svet, no celkom iného charakteru ako ten jarmočný. Heroldov Vynálezca sa očividne končí zázrakom. Koho však vidíme v poslednom zábere? Reálneho rojčivého vynálezcu? Prelud úradníkovej mysle? Alebo dušu, ktorá mieri do neba…?