Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1965/1975: Premeny po desiatich rokoch v krátkom prehľade

Milan Černák

Písmo: A- | A+

Je Silvestra v roku 1965. Mladý muž, asi dvadsaťročný, si ešte popoludní zaskočí do kina – v žurnále sú akési „kravinky“, ale vtipné. Doslova: súboj kráv, rodeo v sudoch a ešte ktovie čo. S vyplazeným jazykom stihne – partnerka už čaká vyobliekaná – na Novej scéne Majakovského fantastickú satiru s najlepším hereckým obsadením.

Keď sa v prvé pracovné ráno nového roka 1975 mladý tridsiatnik zobudí, manželka už odišla na aktív slovenských robotníckych žien a má čo robiť, aby ich deväťročnú „iskričku“ vyparádil a v bielej košieľke odprevadil na stretnutie s predstaviteľmi strany a vlády…

Takú premenu zo dňa na deň človek nezažije. Ale televíznemu divákovi ju filmové týždenníky v nečakanom prestrihu desiatich rokov dostatočne ilustrujú. Na začiatku pomalé brieždenie (ešte nepomenovanej) pražskej jari a hneď na to rýchle, neodvratné uplatňovanie už pomenovanej normalizácie… To je obraz repertoáru v mesiaci júl.

Vysoké školy aj vyznamenaní spisovatelia

Ak si z ponuky vyberieme podľa tradičného kľúča, v prvej časti zaujme týždenník č. 51, venovaný kritickému pohľadu na problematiku vysokých škôl. Prírodovedecká fakulta UK má pracoviská na 21 miestach! Študenti musia viac behať, než sa učiť. A všetkým, aj z iných fakúlt v Bratislave, chýbajú študovne, jedálne a najmä vyhovujúce ubytovanie. Teplá voda je k dispozícii buď pre kuchyňu – alebo na sprchy! Naopak, pochvalu si zaslúžia diplomové práce, ktoré majú význam pre prax i časopis pražských vysokoškolákov Divoké víno.

Z druhej časti pripomeňme mená spisovateľov, ktorých vyznamenali za tvorbu v roku 1974: Ján Beňo, Ján Kákoš, Vojtech Mihálik, Vladimír Mináč, Milan Pišút, Andrej Plávka (č. 2).

Celý týždenník č. 3 je venovaný výročiu karpatsko-duklianskej operácie, ktorou sa začalo oslobodzovanie československého územia a šot v č. 5 výročiu vypálenia Kľaku a Ostrého Grúňa. V rovnakom čísle zaujme snímka o fortieli sklárov vo Valašskej Belej – kde je dnes jedinečný sklársky skanzen – a akoby symbolická bodka: fejtón o opravárovi starých hracích hodín.

Vtedy ešte nik netušil, že kým odbijú aj normalizácii, bude treba čakať pätnásť rokov…

FILMOVÉ TÝŽDENNÍKY NA TA3 – JÚL 2025

Týždeň vo filme č. 51 – 52/1965 – 5. 7. o 7:30 hod. a 6. 7. o 14:30 hod.

Týždeň vo filme č. 53/1965 a 1/1975  – 12. 7. o 7:30 hod. a 13. 7. o 14:30 hod.

Týždeň vo filme č. 2 – 3/1975 – 19. 7. o 7:30 hod. a 20. 7. o 14:30 hod.

Týždeň vo filme č. 4 – 5/1975 – 26. 7. o 7:30 hod. a 27. 7. o 14:30 hod

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články