Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966
Písmo: A- | A+

Boli to časy, keď futbal hrali herci a diváci sa na tom dobre zabávali. Labuda, Dančiak, Krajíček, Kukura… Ich súpermi boli novinári (ich mená neboli v širokej verejnosti také populárne), tak si – pre ešte väčšiu zábavu – pozvali za rozhodcu českého herca Karla Effu. Štadión Slovana bol plný, ako keď (už na novom) nedávno hostila reprezentácia Nemecko!

Ale boli to časy, keď aj na najväčších sídliskách chýbali potrebné služby aj detské ihriská, sociálne vybavenie bolo úplne nedostatočné a na každodenné potreby sa čakalo pred obchodmi v dlhých radoch.

To všetko sa z týždenníka č. 42 dozvie divák, ktorý bude mať záujem práve pri vybaľovaní dobrôt z čižmy na Mikuláša, Santa Clausa či Deda Mráza a môže si to porovnávať… (odporúčam najmä tým posledným).

V ďalších vydaniach žurnálovej kolekcie pokračujú tvorcovia v zabehanej praxi osvedčenej pred päťdesiatimi rokmi.

Politicky aktuálna reportáž: vietnamská delegácia v Bratislave (č. 44), ústredné oslavy Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (č. 46 aj s monotémou v č. 48).

Spoločensky preferovaná téma: ako hospodárne zaobchádzať s drevnou surovinou (č. 43) či oslava Dňa baníkov a hutníkov (v č. 49).

Július Bártfay, Sergej Bondarčuk aj Krátky život

Bohatšie (ako obvykle) sú v kolekcii zastúpené šoty zo sféry umenia a kultúry, viaceré zaujmú aj súčasného diváka. Tu je ich výpočet (v chronologickom poradí, bez prejudikovania ich významového vzťahu k súčasnosti). Sochárka Klára Pataki a jej diela (43), talianska sopranistka Graciella Sciutti na BHS (44), sochár Július Bártfay 85-ročný (46). V č. 47 sú to hneď tri snímky: sovietsky režisér Sergej Bondarčuk na premiére svojho filmu v Bratislave, reportáž z nakrúcania slovensko-poľského koprodukčného filmu Krátky život (r. Zbigniew Kuźmiński, 1976) a národná cena SSR pre Karola Plicku. No a napokon v č. 49 je výstava sovietskeho sochára-monumentalistu Jevgenija Vučetiča v Bratislave a námestník ministra Pavol Koyš hovorí o slovenskej kultúre.

Presne pred päťdesiatimi rokmi dali do prevádzky novú polikliniku v bratislavskom Ružinove a dokončili prvý úsek autostrády Bratislava – Malacky (č. 46). Vtedajšiu (veľmi oklieštenú) predstavu o diaľničnej sieti na Slovensku poskytla výstava (č. 49) – konfrontácia so súčasnou realitou stojí za to.

FILMOVÉ TÝŽDENNÍKY NA TA3 – DECEMBER 2025

Týždeň vo filme č. 42 – 43/1975 – 6. 12. o 7.30 hod. a 7. 12. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 44 – 45/1975 – 13. 12. o 7.30 hod. a 14. 12. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 46 – 47/1975 – 20. 12. o 7.30 hod. a 21. 12. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 48 – 49/1975 – 27. 12. o 7.30 hod. a 28. 12. o 14.30 hod

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články