Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966
Písmo: A- | A+

Boli to časy, keď futbal hrali herci a diváci sa na tom dobre zabávali. Labuda, Dančiak, Krajíček, Kukura… Ich súpermi boli novinári (ich mená neboli v širokej verejnosti také populárne), tak si – pre ešte väčšiu zábavu – pozvali za rozhodcu českého herca Karla Effu. Štadión Slovana bol plný, ako keď (už na novom) nedávno hostila reprezentácia Nemecko!

Ale boli to časy, keď aj na najväčších sídliskách chýbali potrebné služby aj detské ihriská, sociálne vybavenie bolo úplne nedostatočné a na každodenné potreby sa čakalo pred obchodmi v dlhých radoch.

To všetko sa z týždenníka č. 42 dozvie divák, ktorý bude mať záujem práve pri vybaľovaní dobrôt z čižmy na Mikuláša, Santa Clausa či Deda Mráza a môže si to porovnávať… (odporúčam najmä tým posledným).

V ďalších vydaniach žurnálovej kolekcie pokračujú tvorcovia v zabehanej praxi osvedčenej pred päťdesiatimi rokmi.

Politicky aktuálna reportáž: vietnamská delegácia v Bratislave (č. 44), ústredné oslavy Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (č. 46 aj s monotémou v č. 48).

Spoločensky preferovaná téma: ako hospodárne zaobchádzať s drevnou surovinou (č. 43) či oslava Dňa baníkov a hutníkov (v č. 49).

Július Bártfay, Sergej Bondarčuk aj Krátky život

Bohatšie (ako obvykle) sú v kolekcii zastúpené šoty zo sféry umenia a kultúry, viaceré zaujmú aj súčasného diváka. Tu je ich výpočet (v chronologickom poradí, bez prejudikovania ich významového vzťahu k súčasnosti). Sochárka Klára Pataki a jej diela (43), talianska sopranistka Graciella Sciutti na BHS (44), sochár Július Bártfay 85-ročný (46). V č. 47 sú to hneď tri snímky: sovietsky režisér Sergej Bondarčuk na premiére svojho filmu v Bratislave, reportáž z nakrúcania slovensko-poľského koprodukčného filmu Krátky život (r. Zbigniew Kuźmiński, 1976) a národná cena SSR pre Karola Plicku. No a napokon v č. 49 je výstava sovietskeho sochára-monumentalistu Jevgenija Vučetiča v Bratislave a námestník ministra Pavol Koyš hovorí o slovenskej kultúre.

Presne pred päťdesiatimi rokmi dali do prevádzky novú polikliniku v bratislavskom Ružinove a dokončili prvý úsek autostrády Bratislava – Malacky (č. 46). Vtedajšiu (veľmi oklieštenú) predstavu o diaľničnej sieti na Slovensku poskytla výstava (č. 49) – konfrontácia so súčasnou realitou stojí za to.

FILMOVÉ TÝŽDENNÍKY NA TA3 – DECEMBER 2025

Týždeň vo filme č. 42 – 43/1975 – 6. 12. o 7.30 hod. a 7. 12. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 44 – 45/1975 – 13. 12. o 7.30 hod. a 14. 12. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 46 – 47/1975 – 20. 12. o 7.30 hod. a 21. 12. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 48 – 49/1975 – 27. 12. o 7.30 hod. a 28. 12. o 14.30 hod

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články