Záber z filmu Pozor, padá SNG! na ktorom vidno maľby v sklade
Písmo: A- | A+

(r. Jana Durajová, Lena Kušnieriková, 2023)

Do 14. 8. je film prístupný zdarma na DAFilms.sk

Dokumentárny film Leny Kušnierikovej a Jany Durajovej vznikal ako študentský projekt, no v dôsledku vleklej rekonštrukcie sa stal ich časozberným celovečerným debutom. Pozor padá SNG! sleduje riaditeľku Slovenskej národnej galérie Alexandru Kusú, jej otca, architekta a spoluautora víťazného návrhu rekonštrukcie Martina Kusého, a architekta Vladimíra Dedečka, autora návrhu modernej dostavby a premostenia SNG z rokov 1969 – 1979.

Kusá od začiatku tvrdí, že o sebe nerada rozpráva, pretože to považuje za nudné. Režisérkam sa ju však podarí zobraziť aj v zraniteľných polohách – keď hovorí nielen o sebe, ale hlavne o chorobe svojho otca, alebo keď s plačom číta Dedečkov list na rozlúčku. Pred kamerou nepôsobí nekomfortne – viackrát svojsky opíše situáciu cez hyberbolizujúcu analógiu či sarkazmus („Stavba je vojna“, „Verejné obstarávanie sú dve škaredé slová… ináč to bolo vymyslené ako dobrá vec, len… aj socializmus bol vymyslený ako dobrá vec“) a výrazným prvkom jej prejavu je roztržitý, hravý spôsob, akým sa pohybuje v priestoroch galérie, či už pri skúmaní škôd, podpise zmlúv alebo znovuotvorení.

Zdá sa, že pre ňu je rekonštrukcia SNG životným projektom, niečím, čo ju zamestnáva odkedy v roku 2010 nastúpila do funkcie, a to nielen v pracovnej rovine, ale aj v osobnej (aj prostredníctvom otcovej participácie na projekte a spoločného trávenia času doma). Núka sa otázka, či je Kusá naozaj jedinou osobou, na ktorej stojí a padá SNG, a či ďalší ľudia zainteresovaní na rekonštrukcii nie sú (alebo sa necítia byť) vynechaní. No miera jej zaangažovanosti a až nezdravej odovzdanosti hovorí viac o chode kultúrnych inštitúcií na Slovensku a o samotnom fungovaní a vnímaní kultúry ako o jej osobe. Inštitúcie totiž naozaj často stoja na individuálnom úsilí a často sú to jednotlivci a jednotlivkyne, ktorí a ktoré riešia – podobne ako Kusá – , všetko od podpisu zmlúv až po upchaté záchody či chýbajúce lepiace pásky.

No takýto modus operandi je neudržateľný: vyžaduje si obrovské množstvo času a energie, ktoré sa nedajú skĺbiť napríklad so starostlivosťou o blízkych, a nasadenie, suplujúce nezáujem vyšších štruktúr, je skôr varovaním než pozitívnym príkladom. Ak totiž na SNG a jej zbierkach nezáleží štátu, musí snahu o jej plnohodnotnú existenciu a uchovanie diel suplovať Kusá a zamestnanectvo SNG (čo pozostáva napríklad z kupovania zvlhčovačov a odvlhčovačov na optimalizáciu vlhkosti v skladových priestoroch). Takéto zúfalé provizórium je kontrapunktom k Dedečkovým oduševneným (a v kontexte dlhého čakania hrejivo naivným) slovám: „Na rekonštrukciu vám predsa musia dať peniaze, veď to je povinnosť vlády (…) veď vyhláste katastrofálny stav!

Záber z filmu Pozor, padá SNG! / Foto: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Slnko v sieti 2024 - Jiří Mádl a jeho víťazný film Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanous

Slnko v sieti apeluje na hodnoty, i keď Mikiho nominovalo

Bolo to jedno veľké „vlnybitie“, skonštatoval moderátor Bruno Ciberej, a mal pravdu. Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2024 ovládli česko-slovenské Vlny. Film režiséra Jiřího Mádla v silnej obojstrannej koprodukcii si zaslúžene odniesol vzácne sošky v deviatich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, réžie a scenára. Jedna z cien sa spojila s osobným vyznaním pre herca Mariána Bielika, legendárneho Fajola z určujúcej kultovky Slnko v sieti, ktorý vlani zomrel. Svoju sošku mu venovala jeho dcéra Katarína Štrbová Bieliková, keď stála na pódiu ako čerstvá držiteľka ocenenia za najlepšie kostýmy. V súvislosti s príbehom strhujúcej drámy Vlny o boji za slobodu v auguste 1968 vyjadrila vo svojich nástojčivých otázkach pálčivé problémy, ktoré v súčasnosti trápia našu krajinu. Práve filmy, ktoré na Slovensku vznikajú a sú nositeľom hodnotového posolstva o slobode, považuje  za inšpiráciu, ktorá nám v ťažkých časoch môže pomôcť. „Vlny sú o statočnosti ľudí, ktorí sa vzopreli voči mnohonásobne silnejšiemu nepriateľovi, a ktorí ostali konzistentní v postojoch, pretože sloboda bola pre nich najcennejšou hodnotou,“ povedala o odvahe ľudí z redakcie Československého rozhlasu počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Katarína Štrbová Bieliková, cena za najlepšie kostýmy vo filme Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanout V hrobovom tichu Paradoxne, 16. apríla 2025 sa ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti dial v sále Slovenského rozhlasu pod strechou verejnoprávnej STVR, ktorá sa od tohto podujatia alibisticky dištancovala. Napriek...
Herecká suita z filmu Jiřího Mádla Vlny. Foto: Wandal production

Slnko v sieti: 9 cien pre Vlny, 5 pre Emu a smrtihlava

Najlepším celovečerným hraným filmom roka 2024 sa na udeľovaní národných filmových cien Slnko v sieti stala česko-slovenská koprodukčná snímka Vlny (producenti Monika Kristl, Vlasta Kristl a Wanda Adamík Hrycová). Jej režisér Jiří Mádl si odniesol aj Slnko v sieti v kategórii réžia. Vlny celkovo získali 9 cien. Spolu mali 14 nominácií. O dve nominácie menej mala slovensko-česko-maďarská koprodukčná dráma Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Nakoniec získala 5 cien. Dve ceny si odniesol česko-slovensko-francúzsky animovaný film Keď život chutí (réžia Kristina Dufková, producenti Matej Chlupáček, Agata Novinski, Marc Faye), ktorý zvíťazil v kategórii animovaných filmov a získal tiež Slnko v sieti za hudbu (Michal Novinski). Najlepším dokumentom uplynulého roka bola podľa hlasovania členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie snímka Prezidentka (réžia Marek Šulík, producentka Barbara Janišová Feglová). Chýbajúca maskérka Okrem trojice hereckých ocenení pre Alexandru Borbély, Évu Bandor a Milana Ondríka si Ema a smrtihlav odniesla Slnko v sieti za scénografiu (Tomáš Svoboda, Miriam Struhárová) a najlepšie umelecké masky (Andrea Štrbová, Ivo Strangmüller, Tomáš Richter, Viktor Nagy). Po vyhlásení kategórie sa producentka Zuzana Mistríková ospravedlnila umeleckej maskérke Alici Dvorskej, že ju pri nahlásení nominovaných maskérov zaviedla uviesť do formulára, ktorý vypĺňala. Poprosila akadémiu, aby jej cenu udelili dodatočne, keďže sa na ocenenej kategórii podieľala rovnako ako ostatní štyria ocenení. Vlny bodovali aj v kategóriách scenár...
Miloslav Luther. Foto: Miro Nôta

rozhovor Miloslav Luther

„Televízia bola perfídnym nástrojom kultúrnej politiky totalitného štátu. Dnešná, zatiaľ ešte formálne verejnoprávna, ako sa zdá, k tomu zase smeruje,“ hovorí v rozhovore čerstvý držiteľ Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Z troch bratov bol v detstve asi ten najvzdorovitejší, ale duševnej potravy v kinách a knižniciach našiel vždy dosť. Koncom uvoľnených šesťdesiatych rokov sa mu začal plniť sen stať sa režisérom, medzitým ho však naplno dobehla realita normalizácie. A čo je horšie, táto pachuť sa mu dnes vracia. Režisér Miloslav Luther si vysoko cení jednotlivcov, ktorí sa napriek všetkému vytrvalo usilujú pripomínať morálne princípy spoločnosti a udržiavať európske humanistické tradície. Čo hovoríte na to, že odovzdávanie ocenení Slnko v sieti sa tento rok napokon v STVR vôbec nevysiela?  Dá sa povedať, že televízia si strieľa do vlastnej nohy. Nielenže oberie svojho kultivovaného diváka o autentický zážitok, ale – hoci je tradične koproducentom väčšiny slovenských filmov – ani nevyužije natoľko sledovaný vysielací čas na propagáciu domácej tvorby. Nechcem si domýšľať, čo sa tým hlavne sleduje, ale podľa mňa toto rozhodnutie neprospeje nikomu a ničomu. S akými pocitmi prijímate ocenenie? Rekapitulujete minulosť? Je to pre mňa motivujúce. Hoci som pri uvedení svojho posledného filmu Spiaci účet vyhlásil, že je naozaj posledným a končím ním svoju profesijnú dráhu, teraz som v dileme. Keď som doteraz...
Zobraziť všetky články