Záber z filmu Pozor, padá SNG! na ktorom vidno maľby v sklade
Písmo: A- | A+

(r. Jana Durajová, Lena Kušnieriková, 2023)

Do 14. 8. je film prístupný zdarma na DAFilms.sk

Dokumentárny film Leny Kušnierikovej a Jany Durajovej vznikal ako študentský projekt, no v dôsledku vleklej rekonštrukcie sa stal ich časozberným celovečerným debutom. Pozor padá SNG! sleduje riaditeľku Slovenskej národnej galérie Alexandru Kusú, jej otca, architekta a spoluautora víťazného návrhu rekonštrukcie Martina Kusého, a architekta Vladimíra Dedečka, autora návrhu modernej dostavby a premostenia SNG z rokov 1969 – 1979.

Kusá od začiatku tvrdí, že o sebe nerada rozpráva, pretože to považuje za nudné. Režisérkam sa ju však podarí zobraziť aj v zraniteľných polohách – keď hovorí nielen o sebe, ale hlavne o chorobe svojho otca, alebo keď s plačom číta Dedečkov list na rozlúčku. Pred kamerou nepôsobí nekomfortne – viackrát svojsky opíše situáciu cez hyberbolizujúcu analógiu či sarkazmus („Stavba je vojna“, „Verejné obstarávanie sú dve škaredé slová… ináč to bolo vymyslené ako dobrá vec, len… aj socializmus bol vymyslený ako dobrá vec“) a výrazným prvkom jej prejavu je roztržitý, hravý spôsob, akým sa pohybuje v priestoroch galérie, či už pri skúmaní škôd, podpise zmlúv alebo znovuotvorení.

Zdá sa, že pre ňu je rekonštrukcia SNG životným projektom, niečím, čo ju zamestnáva odkedy v roku 2010 nastúpila do funkcie, a to nielen v pracovnej rovine, ale aj v osobnej (aj prostredníctvom otcovej participácie na projekte a spoločného trávenia času doma). Núka sa otázka, či je Kusá naozaj jedinou osobou, na ktorej stojí a padá SNG, a či ďalší ľudia zainteresovaní na rekonštrukcii nie sú (alebo sa necítia byť) vynechaní. No miera jej zaangažovanosti a až nezdravej odovzdanosti hovorí viac o chode kultúrnych inštitúcií na Slovensku a o samotnom fungovaní a vnímaní kultúry ako o jej osobe. Inštitúcie totiž naozaj často stoja na individuálnom úsilí a často sú to jednotlivci a jednotlivkyne, ktorí a ktoré riešia – podobne ako Kusá – , všetko od podpisu zmlúv až po upchaté záchody či chýbajúce lepiace pásky.

No takýto modus operandi je neudržateľný: vyžaduje si obrovské množstvo času a energie, ktoré sa nedajú skĺbiť napríklad so starostlivosťou o blízkych, a nasadenie, suplujúce nezáujem vyšších štruktúr, je skôr varovaním než pozitívnym príkladom. Ak totiž na SNG a jej zbierkach nezáleží štátu, musí snahu o jej plnohodnotnú existenciu a uchovanie diel suplovať Kusá a zamestnanectvo SNG (čo pozostáva napríklad z kupovania zvlhčovačov a odvlhčovačov na optimalizáciu vlhkosti v skladových priestoroch). Takéto zúfalé provizórium je kontrapunktom k Dedečkovým oduševneným (a v kontexte dlhého čakania hrejivo naivným) slovám: „Na rekonštrukciu vám predsa musia dať peniaze, veď to je povinnosť vlády (…) veď vyhláste katastrofálny stav!

Záber z filmu Pozor, padá SNG! / Foto: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články