Záber z filmu Jej telo

VOD: Ropáci, Jej telo

Písmo: A- | A+

Ropáci (r. Jan Svěrák, 1988)
– dostupné na Dafims.sk

Streamovací portál DAFilms.sk nedávno sprístupnil absolventský film Jana Svěráka Ropáci, ktorý v roku 1989 získal študentského Oscara za najlepší zahraničný film. Svěrák v ňom využíva postupy expedičného a prírodovedného dokumentárneho filmu i efektné postupy bábkového filmu na predstavenie nového živočíšneho druhu, ropáka bahnomilného, ktorý sa objavil v silne znečistenom prostredí uhoľných revírov na severe Čiech. Skupina filmárov a vedcov sa vydáva na výpravu k povrchovej uhoľnej bani, ktorej svojrázny strážca s pozoruhodne komickým idiolektom ich zasväcuje do životného štýlu tohto podivuhodného tvora: živí sa totiž fosílnymi palivami, olejnatými splodinami, prípadne polyetylénom a dýcha oxid uhoľnatý. Svěrákov mockument pracuje nielen s humorom, ale aj s napätím typickým pre žánrové filmy. Nechýba v ňom tajomstvo, riziko, pocit ohrozenia, ale i motívy dojímavej záchrany. Ropákom sa v čase ich vzniku podarilo vtipnou a inovatívnou formou upozorniť na problémy znečisťovania životného prostredia, ktoré sú aktuálne aj dnes, hoci v mnohých krajinách sa od ťažby uhlia už upustilo.

Jej telo (r. Natálie Císařovská, 2023)
– dostupné na Dafims.sk

Príbeh krátkeho života mladučkej šampiónky v skoku do vody, ktorá sa po vážnom zranení krčnej chrbtice uplatnila v pornopriemysle, no telo ju krátko na to opäť „zradilo“, nakrútila podľa skutočných udalostí česká režisérka Natálie Císařovská. Ako absolventka histórie a zároveň dokumentárnej tvorby pristúpila vo svojom hranom debute k životnému príbehu Andrey Absolonovej tvorivou metódou, ktorá v sebe spája princípy oral history (svedectvo Andreinej sestry) a odstup, ktorý je vlastný množstvu dokumentárnych filmov. Snímka Jej telo v sebe nenesie žiadne prvky exploatačných filmov, hlavnú postavu zbytočne nesexualizuje, ani sa po vzore množstva životopisných hraných filmov nesnaží fikčným spôsobom dotvárať, čím presne bolo rozhodnutie Andrey Absolonovej stať sa pornoherečkou motivované. Dokonca sa nesnaží domýšľať si, ako mladá žena svoj kariérny prerod prežívala. Jej telo má atribúty módneho retrofilmu, s presne zvolenými priestormi aj kostýmami. Upúta však aj spôsobom snímania, či už prostredníctvom sugestívnych detailov, alebo, naopak, chladných a odťažitých celkov.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Tak ďaleko tak blízko Záber z filmu Kapitán Dabač. Foto: archív SFÚ

V Berlíne premietnu slovenské a české klasiky

Zámerom prehliadky klasického slovenského a českého filmu v Berlíne pod názvom Tak ďaleko, tak blízko! je prostredníctvom kurátorského výberu priblížiť tamojšiemu publiku kinematografie oboch krajín. Prehliadka, ktorá zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ) ponúkne šesť významných diel slovenskej kinematografie, sa začala 4. júla a potrvá do 6. septembra v berlínskom Zeughauskine. Ako prvý slovenský film uvedie v nedeľu 12. júla komédiu Jána Lacka Šťastie príde v nedeľu (1958). „Filmové tradície Českej a Slovenskej republiky patria medzi najvplyvnejšie filmové kultúry v Európe. V nemecky hovoriacich krajinách sú však prekvapivo málo známe. Z pohľadu Berlína sa zdajú byť na dosah ruky, no ich estetická rozmanitosť, dlhoročné historické skúsenosti a kultúrne vplyvy pôsobia dojmom, akoby boli vzdialené,“ uvádzajú berlínsku prehliadku Tak ďaleko, tak blízko! jej kurátori Ralph Eue, Brigitte Mayr a Michael Omasta. Prehliadka podľa ich slov prezentuje kľúčové trendy, témy a prelomové momenty v českej a slovenskej kinematografii. Od vzniku Československej republiky až po súčasnosť. Chce upriamiť pozornosť na diela, ktoré vynikajú osobitou estetickou citlivosťou a umožňujú komplexnejšie chápať miesto filmu v danom politickom a spoločenskom kontexte. Záber z filmu Šťastie príde v nedeľu. Foto: archív SFÚ Východiskom pre dramaturgiu podujatia bola „prehliadka slovenského filmu na Filmovom festivale v Cottbuse v roku 2021 nazvaná Spotlight: Slovensko, ktorú som vtedy zostavil spolu s programovým...
Ivan Rajniak vo filme Ďaleko je do neba. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš

Ivan Rajniak

Ivan Rajniak patril medzi najvýznamnejších slovenských divadelných, filmových a televíznych hercov druhej polovice 20. storočia. Narodil sa pred 90 rokmi, 10. júla 1931 v obci Hybe na Liptove, v prostredí, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho vzťah k slovenskému vidieku, tradíciám a obyčajným ľuďom. Tieto skúsenosti neskôr prirodzene pretavil do svojich mnohých hereckých postáv, ktoré pôsobili prirodzene, úprimne a presvedčivo. Po skončení stredoškolského štúdia sa rozhodol venovať herectvu profesionálne. Preto si vybral štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po absolvovaní školy začal svoju profesionálnu kariéru v Štátnom divadle v Košiciach. Pôsobil tam približne desať rokov. Už počas tohto obdobia si získal uznanie ako herec s veľkým talentom. V roku 1966 sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobil až do konca svojho života. Na javisku vytvoril desiatky významných postáv v dielach slovenských i svetových autorov. Vynikal prirodzeným prejavom, výrazným hlasom a schopnosťou preniknúť do psychiky postáv. Dokázal presvedčivo stvárniť jednoduchých dedinčanov, robotníkov, otcov rodín, ale aj historické či dramatické osobnosti. Veľkú popularitu mu priniesla tiež filmová a televízna tvorba. Pred kamerou pôsobil mimoriadne prirodzene. Jeho civilný herecký prejav bol divákom veľmi blízky. Jeho postavy boli dôveryhodné a zapamätateľné práve preto, že do nich vkladal vlastnú skúsenosť, cit a pochopenie...
Art Film 2026 Záber z filmu Miništranti. Foto: Aurum Film/Zuzanna Woinska

ohlasy 32. IFF Art Film

 „Len hip-hopom svet nezmeníme!“ tvrdí jeden z protagonistov poľského filmu Miništranti. Snímka režiséra Piotra Domalewského patrila v súťaži FIPRESCI na 32. IFF Art Film Košice (19. – 25. júna. 2026) k mojim favoritom. Nakoniec si z festivalu odniesla Cenu divákov. Miništranti Miništranti nie sú po formálnej stránke nejako výnimočným filmom. V záplave klasicky festivalovej produkcie zameranej na neveselšie stránky života však priniesli svetielko nádeje, že svet nemusí byť až taký „skazený“. Ponúkli osviežujúci detský pohľad na realitu okolo nás, perspektívu ešte nepoznačenú relativizáciou hodnôt. Viera v dobro a spravodlivosť je hlavnou hnacou silou štvorice protagonistov Miništrantov, ktorí narážajú na nepoctivosť a chamtivosť cirkevných hodnostárov. A poctiví nie sú ani všetci tí, ktorým pomôžu. Snímke, v ktorej sa malí hrdinovia konaním dobra pokúšajú zmeniť svet a pomôcť ľuďom v núdzi, dominujú autentické výkony štvorice mladých chlapcov okorenené vtipnými rapovými vložkami. Humor vo filme Miništranti často vychádza aj z kontrastu piety a detskej bezprostrednosti. Vypredaná projekcia filmu Miništranti. Foto: IFF Art Film/Lukáš Klimek Musíme prežiť Svetielko nádeje do témy klimatickej zmeny prináša zase dokumentárny film slovenského režiséra a producenta Tomáša Krupu Musíme prežiť. Keď začal pred siedmimi rokmi vznikať, klimatická kríza bola top témou. Postupom času ju vytlačili „aktuálnejšie“ hrozby, to však neznamená, že sa ju podarilo vyriešiť. Krupa nakrúcal v Mongolsku, Grónsku, Austrálii a Amerike. Na...
Zobraziť všetky články