Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Písmo: A- | A+

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania.

Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie.

Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri jednoduchej každodennej práci. V sústredení na miestne komunity, menšiny, vylúčené skupiny. Vo filme je to o prítomnosti „malého a obyčajného“ hrdinu/hrdinky, ktorý/á nie je súčasťou veľkého príbehu. Ponúka svoj každodenný život so všetkým, čo k nemu patrí. To je presne to, čo som teraz objavila vo filmoch

Dokonalé dni Wima Wendersa, Minulé životy Celine Song, alebo v Najhorší človek na svete Joachima Triera a taktiež v komornom a tichom 3-iron Kim Ki-duka. Nebola by som úprimná, keby som do zoznamu svojich zásadných filmov nezaradila Zónu záujmu Jonathana Glazera. Pracovala som na ňom ako grafická dizajnérka a bola to pre mňa absolútne formujúca skúsenosť. Dostala som šancu byť súčasťou filmu, ktorý priniesol nový, silný vhľad do diskusie nielen o holokauste, ale aj o samotnej ľudskej podstate. Neviem, či má súčasný film silu ovplyvniť názory spoločnosti, ale ak áno, tak tento by to mohol byť.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Ružové sny. Foto: archív SFÚ/Miroslav Polák

nový pohľad Ružové sny

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme Ružovými snami (r. Dušan Hanák, 1976). Legendárny film Dušana Hanáka pripomína dodnes neprekonaný rasizmus. Johanu a Jakuba spája láska, imaginatívnosť a generačná trauma opačných brehov rovnakej rieky. Rieky obmývajúcej slovenské reálie. Práve generačná trauma pôsobí na našich dvoch protagonistov ako magnet – k jedného pólu priťahuje, od druhého vzďaľuje. Ružové sny Dušana Hanáka majú takmer päťdesiat rokov. Striasli sme odvtedy zo seba predsudky, pred ktorými tento pár tak snovo a trpezlivo utekal? Jakub je jedináčik z dobre situovanej rodiny strednej vrstvy v čase, keď mala pracovná trieda z pohľadu štátu spoločenskú a hodnotovú prevahu. Jakub prebral kariérnu štafetu od svojho otca a okrem toho, že je poštárom, je aj pilierom dediny. Ak by išiel do komunálnych volieb, možno by aj vyhral. Jeho matka je predavačkou a rovnako je pravidelne v kontakte s celou obcou. Johanka pochádza z rómskej rodiny s tradičnými hodnotami, ktorá rovnako ako tá Jakubova nesúhlasí s ich partnerstvom. Obidvaja však aj napriek tomu v láske zotrvávajú. Jakub zažije kolaps, Johana pred rodinou ujde. Ich láska však nie je ako hocijaká iná, odhliadnuc od spoločenských a rasových okolností. Vydrží všetko, len vyblednutie ružových snov nie. Retrospektívne filmové recenzie alebo...
Zobraziť všetky články