Sú filmy, ktoré vo mne zostávajú ako ozveny. Nejde o jednotlivé obrazy či scény, ale o celé svety, ktoré tieto diela vytvorili.
Tri čiernobiele filmy, ku ktorým sa opakovane vraciam. Tri filmy, ktoré formujú každý detail mojej mysle, keď pracujem na scenári svojho filmu Palác mysle, snovej výpravy do podvedomia a jeho tajomstiev. Tieto filmy sú ako úlomky dávnych sľubov, niečo, čo je potrebné odhaľovať znova a znova, aby som sa s nimi bol schopný vyrovnať.
Sedem samurajov, film Akira Kurosawu. Toširó Mifune – jeho tvár ako mapa skúšok a odvahy, jeho pohyby ako silueta zhmotnenej drsnosti. Kurosawa ma naučil, že odvaha nie je len vo veľkých činoch, ale aj v odhodlaní čeliť vetru, dažďu, svetu, ktorý nie vždy poskytne úkryt. Tento film, v ktorom sa odvaha prelína s nevyhnutnosťou, mi stále rezonuje v mysli – vietor, ktorý preniká každou scénou, akoby pohltil ducha postáv a vtiahol ich do osudu, ktorý nemôžu ovládnuť. Ako postavy samurajov, aj my stojíme v niečom, čo nás presahuje, ale zároveň nás definuje tým, ako s tým zápasíme.
Siedma pečať. Ingmar Bergman a jeho ikonické stretnutie človeka so Smrťou. Šachová partia, kde každý pohyb figúrky nie je len pohybom – je to rozhodnutie, vyhlásenie, že ešte stále existuje vôľa postaviť sa pred absolútnu istotu. Bergman vytvoril svet, kde Smrť nie je len prízrak; stala sa takmer ľudskou postavou, ktorá paradoxne neodsudzuje ani neľutuje. Tento svet je priam magicky realistický, plný otázok, na ktoré rytier odpovede nenájde, a možno práve preto pretrváva. Táto Bergmanova schopnosť prepliesť obyčajné s nadpozemským je to, čo ma fascinuje – dokázal preniesť Smrť na ľudskú úroveň a ukázať, že ľudské aj nadpozemské sú súčasťou toho istého sveta.
A potom je tu Drak sa vracia. Grečnerov film, ktorý predstavuje slovenskú krajinu bez prikrášlenia. Na plátne ožíva krása slovenskej prírody, ktorá vie byť prívetivá aj nemilosrdná, zrkadlí samu povahu ľudí, ktorí ju obývajú. V tomto filme je príroda drsná, ale nie ľahostajná. Drak, outsider, ktorý sa nikdy skutočne nestal súčasťou spoločenstva, sa stáva jej súčasťou len preto, že zapadá do divokosti a krutosti tejto krajiny. Hudba Ilju Zeljenku dopĺňa každú scénu pocitom, že sa tu odohráva niečo mimo našej kontroly, niečo, čo nám pripomína, že sila nie je vždy vo vnútri človeka, ale v prírode okolo neho, ktorá ho formuje a definuje.
Tieto tri filmy sú základné kamene môjho vkusu – tri archetypy, ktoré sa spojili v jednom pohľade na svet, v ktorom žijem a tvorím. Sú ako nepísaný zákon, ktorý si nesiem do svojho filmu Palác mysle, ktorým skúmam sny a podvedomé symboly, ktoré nás ovládajú. Vraciam sa k nim, aby som si pripomenul, ako mi tieto príbehy dávajú odpovede na otázky, ktoré si ešte len musím položiť. A aj keď ich odpovede môžu byť odlišné, každý film vo mne zanecháva rovnaký pocit – pocit, že pravé príbehy nie sú len o tom, čo vidíme, ale aj o tom, čo cítime hlboko vnútri, kde sa spájajú realita a sny.