Dalo by sa povedať, že filmy, ktoré sú mi blízke, ma buď veľmi silno zasiahli emočne – osobne, alebo mi premenili pohľad na film ako médium a na to, ako sa dá vytvárať. Niektoré z nich dokázali spraviť oboje zároveň, ako napríklad Strom na dreváky (1978) režiséra Ermanna Olmiho. Táto freska jednej komunity lombardských roľníkov z konca 19. storočia je monumentálna vo svojej jednoduchosti. Cit, s akým Olmi zbytočne nepsychologizuje svoje postavy a aj tak dosahuje prenikavú katarziu, ma vždy odzbrojí.
Najbližšie k podstate filmového média ma asi zatiaľ zaviedol katalánsky režisér Albert Serra, ktorý vo svojom debute Honor de Cavalleria (2006) uviedol do praxe neokázalú režijnú metódu založenú na strate kontroly, troch digitálnych kamerách a stovkách natočeného materiálu. Táto odvážna filmová adaptácia Dona Quijota mi otvorila obzory v chápaní filmového času, jeho plynutia, a ukázala, že ak sa film nebude snažiť pripodobniť literárnej predlohe, možno ju vystihne oveľa pravdivejšie. Ak chcete natočiť boj s veternými mlynmi, môže sa vám to podariť aj bez veterných mlynov.
Lily Avilés aj Martin Šulík
Potom sú tu ale filmy, ktoré sa zjavia odnikiaľ a zlomia vám srdce, a presne to mi spôsobil mexický Totem (2023) režisérky Lily Avilés. Tento nenápadný film som videl pred dvoma rokmi na festivale v Karlových Varoch a neubehol mesiac, aby som si naň aspoň raz nespomenul. Príbeh
