Dejiny kinematografie vo veľkom filme

Písmo: A- | A+

Slovenské kiná uvádzajú ojedinelý projekt venovaný dejinám kinematografie –pätnásťhodinový dokument s názvom Príbeh filmu: Odysea. Nakrútil ho írsky filmový kritik a režisér Mark Cousins, ktorý najprv na túto tému napísal knihu. V slovenských kinách sa Príbeh filmu premieta na etapy, po epizódach, ktoré mapujú vývoj kinematografie od jej vzniku.

Lektorský úvod pre slovenské uvádzanie projektu pripravil filmový teoretik Martin Ciel. Zaoberá sa Cousins aj českou a slovenskou tvorbou? „Takmer vôbec, z postkomunistických európskych krajín sa tu spomína hlavne poľská kinematografia,“ hovorí Ciel. Má však viacero dôvodov, prečo projekt považuje za jedinečný a kvalitný. „Vysoká miera presnosti, dôslednosti, informačnej nasýtenosti a zároveň zábavnosti. A v neposlednom rade fascinujúca práca s archívnymi materiálmi. S porovnateľným projektom som sa ešte nestretol a obávam sa, že sa ani tak skoro nestretneme. Nemyslím, že sa v dohľadnom čase nájde taký erudovaný autor, ktorý by s takou láskou k filmu strávil šesť rokov nakrúcaním jedného projektu.“

V závere svojho Príbehu filmu ponúka Cousins aj pohľad na budúcnosť kinematografie. S čím si ju teda spája? „Filmy Roya Andersona a Alexandra Sokurova sú pre Cousinsa príkladom budúcnosti filmu, pretože ho chápe ako významný, inovatívny umelecký druh s vlastnou špecifickou estetikou. Ale v seriáli sa v žiadnom prípade nevyhýba ani tomu, čo zjednodušene nazývame komerčnou, zábavnou či mainstreamovou kinematografiou,“ hovorí Martin Ciel.

dan

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články