Ema a smrtihlav má cenu za scenár, otvorí Cinematik

Písmo: A- | A+

Tvorcov snímky Ema a smrtihlav v hlavných úlohách s Alexandrou Borbély a Milanom Ondríkom ocenili počas víkendu v Srbsku. Ocenenie za najlepší scenár im v nedeľu večer udelila medzinárodná porota na siedmom ročníku Dunav Film Fest. Víťazov vyberala z ôsmich súťažných filmov. „Za toto ocenenie sme veľmi vďační. Je pre nás dôkazom, že téma nášho filmu – či sa dokážeme zachovať správne aj za tých najťažších okolností – je dôležitá a podstatná aj dnes. Ďakujem aj za Petra Krištúfka, ktorý nás pred pár rokmi opustil. Bol by šťastný. Ďakujeme,“ povedala režisérka a scenáristka filmu Iveta Grófová, ktorá autorský projekt Petra Krištúfka prevzala po jeho tragickej smrti.

Dej filmu Ema a smrtihlav sa odohráva v roku 1942. Vojnový slovenský štát stavia svoju identitu na nenávisti voči menšinám. Po vyhnaní Čechov odchádzajú prvé židovské transporty. Narastajúci nacionalizmus postihne aj maďarskú vdovu Mariku, ktorá príde o prácu v arizovanom krajčírskom salóne Ester Holanovej (Táňa Pauhofová) v centre Bratislavy. Do Biskupíc pri Dunaji (dnes Podunajské Biskupice) prichádzajú gardisti s jasným poslaním: „Zasiať slovenskú krv v tomto Maďarmi obývanom kúte slovenského pohraničia!. Marika sa snaží vzhľadom na svoj pôvod a skutočnosť, že ukrýva židovského chlapca Šimona (Nico Klimek), zostať v úzadí. Napriek tomu sa ocitne v centre pozornosti dvoch mužov. Nemeckého nacistického dôstojníka (Alexander E. Fennon) a slovenského kapitána Hlinkovej gardy Dušana (Milan Ondrík).

Film mal svetovú premiéru na MFF Karlove Vary a 10. 9. v slovenskej premiére otvorí devätnásty ročník MFF Cinematik. Novinka z producentskej dielne Zuzany Mistríkovej (PubRes) príde do slovenských kín 26. 9.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články