Emil Fornay nakrúcal paradoxy života

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...

Nový rakúsko-slovenský film Perla režisérky Alexandry Makarovej, ktorý vznikol v koprodukcii HAILSTONE (SK), bude mať svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Rotterdam (IFFR) v hlavnej súťaži Tiger Competition. Makarová je absolventkou réžie a scenáristiky na Filmcollege Wien, nakrútila päť krátkometrážnych hraných filmov, a celovečerný debut Rozbi moje srdce (2016). Perla je jej druhým dlhometrážnym filmom. Ústrednou postavou je nadaná maliarka Perla (Rebeka Poláková), ktorá žije s rovnako talentovanou dcérou -hudobníčkou vo Viedni na začiatku 80. rokov. Telefonát však sprítomní prízraky z jej minulosti v komunistickom Československu a musí riskovať všetko, aby mohla pokračovať vo svojom živote.

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...