Febiofest ide za divákmi do regiónov

Písmo: A- | A+

Febiofest 2014 má za sebou bratislavskú časť, najbohatšiu na filmový program i sprievodné podujatia, a od 27. marca sa už presúva do ďalších slovenských miest. Postupne si programový výber z 21. MFF Febiofest môžu pozrieť diváci v Trenčíne, Košiciach, Martine, Banskej Bystrici, Trnave, Prievidzi, Kežmarku a Prešove.

V Košiciach sa festival skončil už 30. marca a v Trenčíne a Martine trval do 1. apríla. V Banskej Bystrici sa koná do 3. apríla a tamojší program sa sústreďuje na české a slovenské novinky z dokumentárnej tvorby. Diváci uvidia napríklad film Zuzana Michnová – Jsem slavná tak akorát (r. J. Němcová), venovaný známej českej speváčke, český dokument slovenskej režisérky Ivety Grófovej Blues pro sólo matky alebo snímku Patrika Lančariča HRANA – 4 filmy o Marekovi Brezovskom. V trnavskom programe Febiofestu (30. marec – 3. apríl) sa stretli zaujímavé domáce aj zahraničné novinky. K tým prvým patria slovenské dokumenty Prvá: Magda Husáková Lokvencová v réžii Zuzany Liovej či Felvidék – Horná zem Vladislavy Plančíkovej, v druhej skupine je napríklad oceňovaný film amerického režiséra Wesa Andersona Grandhotel Budapešť. Ten uvidia aj diváci v Kežmarku, kde sa festival uskutoční od 11. do 14. apríla v FK Iskra. Tamojšie publikum má možnosť vidieť aj film Hořící keř i dokument venovaný jeho režisérke Návrat Agnieszky H. (r. K. Krauze, J. Petrycki). Na filmovú verziu minisérie o Janovi Palachovi sa môžu tešiť i diváci v Prievidzi (8. – 11. apríl). A bohatá je ponuka Febiofestu v Prešove, ktorý je jeho poslednou zastávkou (13. – 17. apríl). Filmový klub Pocity tam okrem iného ponúkne Filmový kabinet deťom, ale aj výber zo slovenských a z českých dokumentov či zahraničných hraných snímok. V každom zo spomínaných mimobratislavských miest Febiofest uvedie ocenené tituly Súťaže krátkych filmov krajín V4.

Kompletný program 21. ročníka festivalu nájdete na www.febiofest.sk.

jar

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články