Krátke, animované, slovenské – do kín ide Kovbojsko

Písmo: A- | A+

Keď na žilinskej Fest Anči získa slovenský „animák“ D Award, znamená to preň otvorené dvere do kinodistribúcie. Naposledy sme tak na plátne mohli vidieť snímku Veroniky Kocourkovej Ako vzniká tornádo, ktorá cenu vyhrala v roku 2014 a na konci toho istého roku ju začali premietať ako predfilm k nórskemu rodinnému titulu Magické striebro – hľadanie kúzelného rohu (r. Arne Lindtner Næss). „Udelením tohto ocenenia chceme podporiť mladých tvorcov a pomôcť propagácii ich krátkych animovaných filmov,“ uviedla vtedy Eva Ujlakyová z distribučnej spoločnosti Film Europe. Tá teraz dostáva do kín vlaňajšieho nositeľa Anča D Award – film Kovbojsko Dávida Štumpfa. „Podľa pravidiel divokého západu má byť každý zlodej potrestaný. Ale keď sa šerifovi pokazí kôň, je ťažké predvídať, či spravodlivosť ostane spravodlivosťou,“ tak znie stručná anotácia päťminútovej snímky, ktorá sa bude v kinách premietať od 12. mája pred francúzskym celovečerným titulom Ďaleko od ľudí (r. David Oelhoff en). Dávid Štumpf je bývalý študent Ateliéru animovanej tvorby FTF VŠMU v Bratislave, v súčasnosti poslucháč Katedry animovanej tvorby FAMU v Prahe. Podieľa sa aj na animácii a kompozitingu seriálu Drobci (r. Vanda Raýmanová a Michal Struss) a spolu s Michaelou Mihályiovou pracuje na krátkom animovanom filme Koniec, v ktorom sa „z biblickej legendy o Noemovej arche stane ironické rozprávanie o fungovaní sveta“. Mimochodom, od 3. do 5. mája sa v rámci festivalu Anifilm v Třeboni uskutoční podujatie Visegrad Animation Forum, kde sa bude projekt Koniec prezentovať v kategórii krátkych filmov a tvorcovia sa tak budú zároveň uchádzať o fi nančnú podporu 2 000 eur na ďalší vývoj.

dan

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články