Záber z filmu Lapilli (r. Paula Ďurinová) / Zdroj: guča films
Písmo: A- | A+

Dokumentárna esej Lapilli režisérky Pauly Ďurinovej, ktorý produkovala spoločnosť guča films, bude uvedená na Medzinárodnom festivale dokumentárneho a animovaného filmu Dok Leipzig v sekcii Camera Lucida, zameranej na dokumenty spochybňujúce kinematografické konvencie.

Lapilli funguje asociatívnym a abstraktným spôsobom. Ďurinovou získané minerály majú zároveň v sebe niečo veľmi konkrétne: stlačené, vylomené a zlomené, ostrohranné, skorodované či jemne leštené. V jednom momente sa režisérka prirovnáva ku kameňu oddelenému od skaly, spýtavo a bez orientácie sa necháva unášať: ‚Už necítim zem.‘ Lapilli nenechá nikoho na pochybách, že pocity bolesti a bezmocnosti môžu byť útočiskom pre väčšiu silu, ale aj veľmi zvláštnu poéziu a krásu. Súhra s organickou experimentálnou zvukovou kulisou otvára intímny, takmer univerzálny zážitok,“ píše kurátorka Carolin Weidner v synopse k filmu.

Na festivale sa v sekcii Divácka sútaž predstaví aj najnovší film dokumentaristu Petra Kerekesa s názvom Wishing on a Star. Kurátorka Carolin Weidner o Kerekesovi píše: „Vždy vyzdvihuje komický potenciál príbehu a zároveň s ohromujúcou pálčivosťou poukazuje na komplikované konflikty: majetnícke postavy matiek a neprítomných otcov, osamelosť vo vzťahu a strach zo zmeny. Wishing on a Star je okúzľujúcou konzultáciou, ktorá smelo konfrontuje veľké otázky života.“

V sekcii Panorama: Central and Eastern Europe bude premietaná slovensko-česká koprodukcia Tá druhá (r. Marie-Magdalena Kochová) o osemnásťročnej Johane, ktorá svojim rodičom pomáha so starostlivosťou o mladšiu sestru Rozálku, ktorá má autizmus. V medzinárodnej súťaži animovaných filmov sa predstaví Hurikán (r. Ján Saska), ktorý koprodukovala slovenská spoločnosť Artichoke. Animovaný dlhometrážny film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) bude uvedený v sekcii Young Eyes, ktorá je určená deťom od 12 rokov.

Viac informácii o konkrétnych dňoch projekcií nájdete na webe DOK Leipzig.

DOK Lepizig sa koná 28. 10. – 3. 11. 2024.

Autor:

Záber z filmu Lapilli (r. Paula Ďurinová) / Zdroj: guča films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články