Záber z filmu Lapilli (r. Paula Ďurinová) / Zdroj: guča films
Písmo: A- | A+

Dokumentárna esej Lapilli režisérky Pauly Ďurinovej, ktorý produkovala spoločnosť guča films, bude uvedená na Medzinárodnom festivale dokumentárneho a animovaného filmu Dok Leipzig v sekcii Camera Lucida, zameranej na dokumenty spochybňujúce kinematografické konvencie.

Lapilli funguje asociatívnym a abstraktným spôsobom. Ďurinovou získané minerály majú zároveň v sebe niečo veľmi konkrétne: stlačené, vylomené a zlomené, ostrohranné, skorodované či jemne leštené. V jednom momente sa režisérka prirovnáva ku kameňu oddelenému od skaly, spýtavo a bez orientácie sa necháva unášať: ‚Už necítim zem.‘ Lapilli nenechá nikoho na pochybách, že pocity bolesti a bezmocnosti môžu byť útočiskom pre väčšiu silu, ale aj veľmi zvláštnu poéziu a krásu. Súhra s organickou experimentálnou zvukovou kulisou otvára intímny, takmer univerzálny zážitok,“ píše kurátorka Carolin Weidner v synopse k filmu.

Na festivale sa v sekcii Divácka sútaž predstaví aj najnovší film dokumentaristu Petra Kerekesa s názvom Wishing on a Star. Kurátorka Carolin Weidner o Kerekesovi píše: „Vždy vyzdvihuje komický potenciál príbehu a zároveň s ohromujúcou pálčivosťou poukazuje na komplikované konflikty: majetnícke postavy matiek a neprítomných otcov, osamelosť vo vzťahu a strach zo zmeny. Wishing on a Star je okúzľujúcou konzultáciou, ktorá smelo konfrontuje veľké otázky života.“

V sekcii Panorama: Central and Eastern Europe bude premietaná slovensko-česká koprodukcia Tá druhá (r. Marie-Magdalena Kochová) o osemnásťročnej Johane, ktorá svojim rodičom pomáha so starostlivosťou o mladšiu sestru Rozálku, ktorá má autizmus. V medzinárodnej súťaži animovaných filmov sa predstaví Hurikán (r. Ján Saska), ktorý koprodukovala slovenská spoločnosť Artichoke. Animovaný dlhometrážny film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) bude uvedený v sekcii Young Eyes, ktorá je určená deťom od 12 rokov.

Viac informácii o konkrétnych dňoch projekcií nájdete na webe DOK Leipzig.

DOK Lepizig sa koná 28. 10. – 3. 11. 2024.

Autor:

Záber z filmu Lapilli (r. Paula Ďurinová) / Zdroj: guča films

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Zuzany Piussi Pachová stopa. Foto: Filmtopia

Nový film Zuzany Piussi sleduje pachovú stopu

Slová páchateľ a páchnuť majú identický slovný základ. Vyplýva z toho priamy dôkaz pred súdom? Podľa nového dokumentu Zuzany Piussi to v našich končinách znamená viac ako v ostatnom civilizovanom svete, kde sa pachová identifikácia osôb v pojednávaní pred súdom nepripúšťa. Film Pachová stopa prichádza do slovenských kín 6. februára 2025.  Dlhodobé pochybnosti V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa bežnou súčasťou policajnej aj súdnej praxe stala pachová stopa identifikovaná psom. Vo vtedajšom Československu metódu prevzali zo Sovietskeho zväzu, kde ju aj pôvodne uviedli do praxe. Následne bola rozpracovaná v tajnej službe východného Nemecka.  Na základe tejto skúsenosti z minulosti môže byť v Českej republike aj na Slovensku človek dodnes uznaný za vinného a odsúdený na základe pachovej identifikácie. Hoci sa tento dôkaz berie ako nepriamy, prax je podľa režisérky Zuzany Piussi iná.  Vo svojom dokumente si kladie otázku, či je pes na rozdiel od človeka skutočne nestranný. Odhaľuje osobné príbehy ľudí odsúdených na základe tejto metódy, ktorá sa v odborných kruhoch podľa jej informácií dlhodobo spochybňuje.  Veľa prípadov Autorka dokumentov ako Nemoc tretej moci, Ukradnutý štát či Očista pracuje tentoraz so skúsenosťou, že sovietska metóda pachovej stopy využíva nespornú citlivosť a schopnosť psov identifikovať určité látky aj v stopovom množstve. V mnohých prípadoch má svoju relevanciu, problém však nastáva, keď sa v justícii povýši do...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Slnko v sieti 2024: 14 nominácií pre Vlny, 12 pre Emu a smrtihlava

Slovenská filmová a televízna akadémia zverejnila nominácie na Slnko v sieti za rok 2024. O nomináciách rozhodli v hlasovaní jej členky a členovia. Česko-slovenská historická dráma Vlny režiséra Jiřího Mádla získala 14 nominácií, o dve nominácie menej má dráma z druhej svetovej vojny režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Sedem nominácií získala vojnová dráma režiséra Miloslava Luthera Spiaci účet. Všetky tri snímky sú nominované aj na cenu za najlepší hraný film. Na Slnko v sieti za réžiu sú nominovaní Iveta Grófová, Jiří Mádl a Peter Kerekes za dokument Wishing on a Star. Snímka má celkovo štyri nominácie. V kategórii dokumentárnych filmov jej konkurujú Architektúra ČSSR 58 – 89 (r. Jan Zajíček) a Prezidentka (r. Marek Šulík). Slnko v sieti za najlepšiu animovanú snímku môže získať buď celovečerný koprodukčný film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) alebo jedna z krátkych snímok Ahoj leto (r. Martin Smatana, Veronika Zacharová) a Free the Chickens (r. Matúš Vizár). V kategórii najlepší filmový scenár je nominovaná štvorica filmov. O sošku sa uchádzajú Iveta Grófová a Peter Krištúfek (in memoriam)  s Emou a smrtihlavom, Jiří Mádl (Vlny), Peter Kerekes (Wishing on a Star) a Petr Jarchovský (Keď život chutí ). Keď život chutí má aj tretiu nomináciu – za hudbu (Michal Novinski. Tri nominácie má tiež Smršť režiséra Petra Bebjaka, po dve nominácie získali...
Záber z filmu ČERNÁK. Foto: PubRes

recenzia ČERNÁK

Vravím si, že ak mainstreamové diváctvo dospeje k takejto interpretácii pokračovania príbehu o mafiánskom bosovi, režisérovi Jakubovi Kronerovi a scenáristovi Mirovi Šifrovi sa podarilo nájsť správnu odpoveď na kritiku voči filmovému portrétovaniu skutočného zločinca v čase, keď žiada o podmienečné prepustenie. V recenzii prvej časti MIKI som filmu vyčítala nekonzistentné stvárnenie skutočného protagonistu a epizodické rozprávanie, ktoré ilustrovalo známe fakty zo života Mikuláša Černáka. Je potešujúce, že druhá časť ČERNÁK na tieto neduhy trpí v oveľa menšej miere. Bez ohľadu na kritické výhrady sa MIKI stal rekordérom návštevnosti roka 2024 – pozrelo si ho 390-tisíc divákov a diváčok. Ponechajme bokom, že ak by išlo o gangsterku o fiktívnom mafiánovi a nie o príbeh inšpirovaný skutočnými osobami a udalosťami, dozaista by nevyvolala toľko kontroverzie a sotva by vzbudila taký záujem publika. A vynechajme tiež úvahu o tom, či je rozdelenie filmu na dve časti a zároveň spracovanie vo forme minisérie producentskou stratégiou, ktorá ctí princíp hodnoty za peniaze, alebo ide o maximálnu exploatáciou jedinej látky. Druhý diel totiž prichádza do kín v čase rastúcej spoločensko-politickej nestability. A v recepčnom poli nachádza diváctvo scitlivené na obraz bezvládia, chaosu a prerastania politickej moci organizovaným zločinom. Hoci sa viaže na obdobie spred vyše dvadsiatich rokov, rezonuje s dnešnou realitou a nedôverou v štát. Ak dokáže žánrovou formou demaskovať ich korene, nezaškodí sa tejto kolektívnej (seba)reflexii podrobiť...
Zobraziť všetky články