Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Moja nová tvár a Šedá zóna ocenené na festivale Jeden svet

Písmo: A- | A+

Film Moja nová tvár režisérky Jarmily Štukovej si získal uznanie medzinárodnej poroty festivalu Jeden svet a v piatok 25. októbra si zo slávnostného ceremoniálu odniesol hlavné ocenenie. „Režisérka tohto odvážneho filmu rozpráva príbeh o prežití prostredníctvom intímneho a zručne vybudovaného portrétu svojej protagonistky a skúma temné a bolestivé dôsledky jedného z najstrašnejších zločinov, ktorý sa v poslednom čase šíri vo viacerých krajinách a často zostáva neohlásený. Film vysiela silné posolstvo, pretože ukazuje, že vytrvalosť a nádej môžu zvrátiť to, čo sa zdalo byť nezvratné,” uvádza medzinárodná porota, ktorá rozhodla o víťazoch sekcie Slovensko a Česko za ľudské práva. Porotu tento rok tvoria katalánska filmárka, filmová kritička a výskumníčka Anna Petrus, poľský režisér a producent Maciek Hamela a autorka víťazného filmu minulého ročníka – režisérka Viera Čákanyová. V sekcii Slovensko a Česko za ľudské práva o priazeň poroty uchádzalo osem slovenských a českých snímok.

Šedá zóna slovenskej režisérky Daniely Meressy Rusnokovej bola ocenená Špeciálnym uznaním v tejto sekcii a tiež Cenu DAFilms.sk. „Šedá zóna otvára dôležitú, ale zanedbávanú tému perinatálneho smútku a starostlivosti o predčasne narodené deti a ich rodičov. Tieto rodiny a najmä osamelé matky čelia mnohým výzvam, ktoré sú často znásobené nedostatkom systémovej podpory zo strany štátnych inštitúcií na Slovensku a potenciálne aj v iných krajinách. Premyslene zostrihaný film prináša mimoriadne úprimné a pôsobivé osobné posolstvo, reflektujúce širšie spoločenské problémy,” zdôvodňuje porota sekcie Slovensko a Česko za ľudské práva. „Našich kurátorov film oslovil intímnou a autentickou atmosférou rodinného príbehu, ktorý dovoľuje nazrieť za zavreté dvere rodín so znevýhodnenými deťmi, kde prebieha každodenný zápas o plnohodnotný život nielen detí, ale aj ich rodičov. Film našiel originálny umelecký spôsob, ako tieto spoločnosťou nevšímané dvere otvoriť a pozvať diváka ďalej. Zároveň tiež polemizuje s ideálmi spoločnosti orientovanej prioritne na výkon a stavia do popredia obyčajnú radosť z maličkostí a hodnoty vznikajúce zo vzťahov,” hovorí Dorota Zacharová, kurátorka DAFilms.sk. Víťazná snímka získa online distribúciu a digitálny marketing v hodnote 1,000 eur na filmovom portáli DAFilms.sk a tvorkyne filmu získali tiež balík kníh od hlavného mediálneho partnera Aktuality.sk, vrátane voucheru na mediálnu podporu v hodnote 5,000 eur.

Tento rok sa na festivale Jeden svet odovzdala aj špeciálna Cena REPowerEU za najlepšiu Kampaň za zmenu, ktorá bola vytvorená počas sprievodného podujatia Dni zmeny. Jeho cieľom je podporiť umelcov a umelkyne pri vytváraní diel, ktoré prinesú pozitívne zmeny v spoločnosti. Cenu REPowerEU získal film Svet stien od režisérky Lucie Kašovej. Kampaň za zmenu, ktorá k tomuto filmu vznikla, silne rezonuje s aktuálnymi výzvami klimatickej krízy a ľahostajnosťou voči budúcim generáciám.

Od 28. októbra do 3. novembra je dostupných online na webe Jedného sveta a na portáli DAFilms.sk 10 filmov.

Autor:

Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články