Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Moja nová tvár a Šedá zóna ocenené na festivale Jeden svet

Písmo: A- | A+

Film Moja nová tvár režisérky Jarmily Štukovej si získal uznanie medzinárodnej poroty festivalu Jeden svet a v piatok 25. októbra si zo slávnostného ceremoniálu odniesol hlavné ocenenie. „Režisérka tohto odvážneho filmu rozpráva príbeh o prežití prostredníctvom intímneho a zručne vybudovaného portrétu svojej protagonistky a skúma temné a bolestivé dôsledky jedného z najstrašnejších zločinov, ktorý sa v poslednom čase šíri vo viacerých krajinách a často zostáva neohlásený. Film vysiela silné posolstvo, pretože ukazuje, že vytrvalosť a nádej môžu zvrátiť to, čo sa zdalo byť nezvratné,” uvádza medzinárodná porota, ktorá rozhodla o víťazoch sekcie Slovensko a Česko za ľudské práva. Porotu tento rok tvoria katalánska filmárka, filmová kritička a výskumníčka Anna Petrus, poľský režisér a producent Maciek Hamela a autorka víťazného filmu minulého ročníka – režisérka Viera Čákanyová. V sekcii Slovensko a Česko za ľudské práva o priazeň poroty uchádzalo osem slovenských a českých snímok.

Šedá zóna slovenskej režisérky Daniely Meressy Rusnokovej bola ocenená Špeciálnym uznaním v tejto sekcii a tiež Cenu DAFilms.sk. „Šedá zóna otvára dôležitú, ale zanedbávanú tému perinatálneho smútku a starostlivosti o predčasne narodené deti a ich rodičov. Tieto rodiny a najmä osamelé matky čelia mnohým výzvam, ktoré sú často znásobené nedostatkom systémovej podpory zo strany štátnych inštitúcií na Slovensku a potenciálne aj v iných krajinách. Premyslene zostrihaný film prináša mimoriadne úprimné a pôsobivé osobné posolstvo, reflektujúce širšie spoločenské problémy,” zdôvodňuje porota sekcie Slovensko a Česko za ľudské práva. „Našich kurátorov film oslovil intímnou a autentickou atmosférou rodinného príbehu, ktorý dovoľuje nazrieť za zavreté dvere rodín so znevýhodnenými deťmi, kde prebieha každodenný zápas o plnohodnotný život nielen detí, ale aj ich rodičov. Film našiel originálny umelecký spôsob, ako tieto spoločnosťou nevšímané dvere otvoriť a pozvať diváka ďalej. Zároveň tiež polemizuje s ideálmi spoločnosti orientovanej prioritne na výkon a stavia do popredia obyčajnú radosť z maličkostí a hodnoty vznikajúce zo vzťahov,” hovorí Dorota Zacharová, kurátorka DAFilms.sk. Víťazná snímka získa online distribúciu a digitálny marketing v hodnote 1,000 eur na filmovom portáli DAFilms.sk a tvorkyne filmu získali tiež balík kníh od hlavného mediálneho partnera Aktuality.sk, vrátane voucheru na mediálnu podporu v hodnote 5,000 eur.

Tento rok sa na festivale Jeden svet odovzdala aj špeciálna Cena REPowerEU za najlepšiu Kampaň za zmenu, ktorá bola vytvorená počas sprievodného podujatia Dni zmeny. Jeho cieľom je podporiť umelcov a umelkyne pri vytváraní diel, ktoré prinesú pozitívne zmeny v spoločnosti. Cenu REPowerEU získal film Svet stien od režisérky Lucie Kašovej. Kampaň za zmenu, ktorá k tomuto filmu vznikla, silne rezonuje s aktuálnymi výzvami klimatickej krízy a ľahostajnosťou voči budúcim generáciám.

Od 28. októbra do 3. novembra je dostupných online na webe Jedného sveta a na portáli DAFilms.sk 10 filmov.

Autor:

Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Neposlušné koliesko (r. Vladimír Pikalík) / Zdroj: SFÚ

Digitálne kino: Ten vie to a ten zas tamto

Vladimír Pikalík (1928 – 2000) začal pracovať pre Slovenskú filmovú tvorbu až v roku 1979, keď mal vyše 50 rokov. V tom čase mal už za sebou nielen dráhu sústružníka a neskôr technického úradníka v považskobystrických strojárňach, ale aj bohatú kariéru filmového amatéra zameriavajúceho sa na etnografický, cestopisný, no predovšetkým bábkový animovaný film. Prvú kameru si Vladimír Pikalík podľa vlastných slov kúpil z druhej ruky od kamaráta ako tridsaťročný v roku 1959. V rovnakom roku rozbehol svoju činnosť aj amatérsky filmový klub pri Dome kultúry ROH Považských strojární. Jedným z jeho najaktívnejších členov bol práve Pikalík a jeho filmy získali množstvo ocenení na prehliadkach amatérskeho filmu. Podľa Denisy Jašovej, ktorá filmárskemu pôsobeniu Vladimíra Pikalíka venovala kapitolu vo svojej dizertačnej práci, prelom v tvorbe tohto autora „nastal okolo roku 1975, keď vytvoril Elixír – vizuálne pôsobivý bábkový film podľa novely Alphonsa Daudeta o mníchoch, ktorí namiesto elixíru života, ktorý hľadali, vynašli alkohol. Vtedy sa v časopise Film a divadlo č. 49 objavil článok, v ktorom sa Pikalíkova tvorba dáva do súvislosti so založením inštitúcie bábkového filmu na domácej pôde“. Po následných úspechoch Pikalíkových filmov – a to aj na medzinárodnej úrovni, keďže jeho film Masky a srdce podľa Jašovej zistení zastupoval v roku 1978 Československo aj na prehliadke Medzinárodnej únie neprofesionálneho filmu (UNICA) –...
Záber z filmu Most na tú stranu / Foto: Margita Skoumalová / Zdroj: Slovenský filmový ústav

Vladislav Pavlovič

Rodák z Bratislavy pochádzal z maďarsko-slovenského prostredia. Základnú školu absolvoval v Galante. Neskôr študoval na biskupskom gymnáziu v neďalekej Trnave, kam po Viedenskej arbitráži prešiel z Bratislavy pre nedostatok finančných prostriedkov. Pavlovičovi rodičia pochádzali zo Starej Turej; otec vyrastal v rodine hlásnika a hrobára, matka pochádzala z roľníckeho prostredia. Otec sa neskôr stal zamestnancom na Okresnom súde v Galante. Vysokoškolské štúdium Vladislav Pavlovič začínal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde spolu s ďalšími študentmi založil vysokoškolský divadelný krúžok Akademické divadlo. Keď sa jeho otec dostal do väzenia, školu prerušil a vrátil sa k matke a sestre do Trnavy. Spolu s ním sa do Trnavy presunul aj divadelný krúžok. Počas rokov 1944 až 1945 v ňom stvárnil množstvo postáv, za všetky spomeňme Poludnického v Stodolovej Maríne Havranovej alebo Tonka v Čapkovej Matke. Po oslobodení sa v roku 1946 stal členom činohry Slovenského národného divadla, pokračoval v štúdiu práva (1947 – 1951) a súčasne sa zapísal na dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1951 a 1952 pracoval ako režisér v SND a následne v rokoch 1952 – 1954 vo Vojenskom umeleckom súbore. V roku 1954 sa zamestnal v Štúdiu krátkych filmov, kde sa začal venovať réžii dokumentov. Neskôr, v roku 1958, sa jeho tvorba presunula k réžii hraných filmov. V marci 1951 sa oženil s Ľubou Bakovou, speváčkou, redaktorkou,...
Zobraziť všetky články