Obchod na korze Záber z filmu Obchod na korze. Foto: Národní filmový archiv Praha

Obchod na korze, Pán Nikto proti Putinovi a ďalšie oscarové filmy v Kine Lumière

Písmo: A- | A+

Šesťdesiate výročie udelenia Oscara filmu režisérov Jána Kadára a Elmara Klosa Obchod na korze (1965) si pripomenie aj Kino Lumière. Oscarovú snímku v hlavných úlohách s Jozefom Kronerom a Idou Kamińskou uvedie vo štvrtok 23. apríla a v utorok 28. apríla. Ešte v apríli kino premietne aj krátke filmy tento rok nominované na Oscara. V máji potom na projekciu oscarového dokumentu Pán Nikto proti Putinovi prídu aj jeho českí koproducenti a prinesú sošku Oscara.

„V roku 1962, osemnásť rokov po tom, ako Kadár utiekol z tábora a prišiel o takmer celú svoju rodinu, dokázal už so spriaznenými dušami napísať taký scenár, kde túžba po pomste nebola na prvom mieste. Štyridsiatnik Kadár už nemal v sebe dravosť mladosti, čo dúfa, že naruby prevráti filmový svet. Omnoho viac mu záležalo na tom, aby pomocou filmu porozumel tomu, čo prežil, čím sám prešiel, čím prešli iní ľudia. V Obchode na korzechcel porozumieť aj tomu, prečo museli zomrieť jeho rodičia,“ píše v monografii Ján Kadár filmový historik Václav Macek.

Téma, že Slováci kolaborovali, bola tabu

Obchod na korze sa najskôr doma nestretol s celkom pozitívnym prijatím. A to, že sa dostal do oscarového súboja bola tak trochu náhoda. Ako vysvetľuje filozof Egon Gál v bonusovej dokrútke DVDblu-ray vydania Obchodu na korze, na obdobie, v ktorom sa film odohráva, nechceli spomínať ani kolaboranti, ani Židia. „Ľudia, ktorí to zažili, chceli zabudnúť,“ hovorí Gál. . „Téma, že Slováci kolaborovali, bola tabu.

Dvere do sveta Obchodu na korze nepriamo otvoril významný britský divadelný kritik Kenneth Tynan. Napísal veľkú recenziu pre britský The Observer a neskôr o Obchode na korze písal aj v reportáži pre The New Yorker. Emotívnymi postrehmi o najdojímavejšom filme o antisemitizme, aký kedy vznikol, po ktorom vám tečú slzy aj cestou z kina, presvedčil najskôr kompetentných, aby film vybrali na festival československých filmov do Londýna, kde ho pôvodne neplánovali uviesť.

Potom Československo snímku prihlásilo do Cannes. Obchod na korze sa tu uchádzal o Zlatú palmu a výkony Jozefa Kronera a Idy Kamińskej ocenil festival Zvláštnym uznaním. A potom, v roku 1966, prišiel Oscar v kategórii cudzojazyčných filmov. O rok neskôr sa Obchod na korze uchádzal o Oscara ešte raz. Ida Kamińská získala oscarovú naomináciu v kategórii herečiek v hlavnej úlohe. Cenu si nakoniec odniesla Elizabeth Taylor za snímku Kto sa bojí Virginie Woolfovej (r. Mike Nichols).

Soška Oscara na vlastné oči

Kino Lumière uvedie vo štvrtok 23. apríla a v utorok 28. apríla aj kolekciu piatich krátkych animovaných filmov nominovaných na Oscara pod hlavičkou Oscar Shorts 2026: animované kraťasy. V pondelok 27. apríla premietne zase krátke hrané filmy nominované tento rok na Oscara. Viac o krátkych oscarových filmoch si môžete prečítať v texte Kveta Hečka.

Šancu vidieť na vlastné oči sošku Oscara budú mať návštevníci Kina Lumière 5. mája. Prinesú ju so sebou českí koproducenti dokumentárneho filmu Pán Nikto proti Putinovi (r. David Borenstein, Pavel Talankin) Alžběta Karásková a Radovan Síbrt. Dánsko-český dokument získal okrem Oscara aj cenu BAFTA a zvláštnu cenu z festivalu Sundance.

Film je príbehom učiteľa Pavla Talakina. Na základnej škole kdesi na Sibíri sa s láskou venuje deťom nielen počas výučby, ale organizuje aj ich voľnočasové aktivity. Po tom, ako Rusko rozpúta vojnu na Ukrajine a propaganda sa stáva čoraz výraznejšou súčasťou celého vzdelávacieho procesu, musí Talakin urobiť dôležité rozhodnutie, či chce pracovať v systéme postavenom na klamstvách a násilí.

Autor:

Záber z filmu Obchod na korze. Foto: archív SFÚ/Národní filmový archiv Praha

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články