Chcel vedieť viac. Pýtal sa, až kým nemal pocit, že získal odpovede na svoje otázky. Z rozprávania Dušana Hanáka, vyznaní zahraničných i domácich historikov a filmárov, aj bohatého pôvodného obrazového materiálu skomponoval režisér a scenárista Róbert Šulák hodinový dokument Návraty k Obrazom starého sveta (2024). V pondelok 27. apríla ho uvedie Kino Lumière. Následne premietne aj samotné Obrazy starého sveta. Oba filmy sú tiež dostupné na spoločnom blu-ray nosiči, ktorý vydal Slovenský filmový ústav. Ako vôbec prišiel Hanákov unikátny dokumentárny film na svet? Na aké tvorivé i spoločenské prekážky jeho autor v čase tuhej normalizácie narážal? Aké ústupky vyžadovali súdruhovia od autora, aby sa film dostal z trezora, kam ho preventívne zatvorili ešte pred premiérou? Spomienky režiséra najlepšieho slovenského dokumentu 20. storočia ponúkajú jedinečný pohľad do zákulisia jeho vzniku. To, čo sa odohrávalo za scénou, pripomína napínavý dramatický príbeh. Prečo je tam toľko škaredých ľudí? Na začiatku tvorivého dobrodružstva boli fotografie Martina Martinčeka, ktoré zakúpila Československá televízia Bratislava. Nevedela si s nimi rady, tak oslovila normalizátormi zakázaného režiséra. Scenára, ktorý Hanák ponúkol, sa ale súdruhovia zľakli. Našiel sa predsa len jeden odvážny, a tak sa mohlo začať nakrúcať. Z Martinčekových fotografií si vybral piatich hrdinov, k nim pridal ďalších päť svojráznych postáv, ktorých objavil sám režisér. Mimochodom, jedným z nich bol aj vnuk Pavla...

Zuzana Gindl-Tatárová v polovici 80. rokov vstúpila do sveta filmu tvorivou spoluprácou so Štefanom Uhrom ako spoluscenáristka jeho filmu o Božene Slančíkovej Timrave Šiesta veta (1986). Dramaturgicky spolupracovala na filmoch ako Správca skanzenu, Sedím na konári a je mi dobre,  Let asfaltového holuba alebo Neha, neskôr Kandidát, Čiara či Slúžka. Desiatkam ďalších filmov pomohla na svet ako národná zástupkyňa v európskom fonde na podporu kinematografie Eurimages. Pedagogicky pôsobila na FTF VŠMU a jej tzv. „veľkým seminárom“ prešla drvivá väčšina aktívnych filmárov a filmárok strednej a mladšej generácie. Bola aj prodekankou FTF VŠMU pre zahraničie a dvakrát bola vymenovaná za členku Rady AVF (2011 a 2021.) V rokoch 2002 – 2007 viedla Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu, kde založila národné filmové ceny Slnko v sieti. Tento rok si sama prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Viackrát si povedala, že k cinefilstvu si sa dostala už ako päťročná, keď teba a tvojho brata stará mama vodievala do bratislavského kina Čas. Aké boli tvoje najranejšie filmové zážitky a čo z nich v tebe zostalo dodnes? Mojimi hrdinami boli vtedy Zikmund a Hanzelka a ich úžasná Tatra, alebo Frigo na mašine... Boli to odvážni a nezávislí hrdinovia. No babička nás nevodila len do kina Čas. Pravidelne sme chodili aj na detské predstavenia do „blchárne“, ako sme volali kino Mladosť. Bolo...