Alica Bedáriková Cannes

Pripravovaný film Alice Bednárikovej Attention Whores sa dostal do Cannes

Písmo: A- | A+

Slovenská režisérka a scenáristka Alica Bednáriková sa ako prvá Slovenku zapojí do prestížneho programu La Résidence, ktorý organizuje festival v Cannes. V rámci programu strávi šesť mesiacov v Paríži. Bude tu pracovať na svojom debute Attention Whores.

Prestížny rezidenčný program Cinéfondation – La Résidence každoročne hostí len niekoľko najnádejnejších filmových tvorcov z celého sveta. Okrem slovenskej režisérky tento rok privíta päticu filmárov a filmárok z Argentíny, Ukrajiny, Brazílie, Iránu a Juhoafrickej republiky. „Je pre mňa veľkou cťou byť prvou slovenskou režisérkou, ktorá sa zúčastní tohto programu. Náš film sa venuje citlivej téme intímnych vzťahov medzi učiteľmi a študentkami na strednej škole. Možnosť vyvíjať projekt v rámci La Résidence a následne ho prezentovať na pitchingu v Cannes je pre mňa aj pre film nesmierne dôležitou podporou,“ povedala Bednáriková.

Jej pripravovaný film Attention Whores vzniká v koprodukcii spoločností nutprodukcia (Slovensko) a nutprodukce (Česko). Produkujú ho Valeria Borkovcová, Tomáš Hrubý a Jakub Viktorín. Projekt je momentálne v štádiu vývoja a hľadá koprodukčných a finančných partnerov.

Attention Whores je tragikomédia o dospievaní dvoch šestnásťročných kamarátok z elitného gymnázia. Uzavrú nebezpečnú stávku, kto zvedie nového telocvikára. To, čo sa začína ako nevinná hra, sa postupne mení na temnú, absurdnú a bolestne úprimnú výpoveď o dospievaní a o tenkej hranici medzi mocou a bezmocnosťou.

Alica Bednáriková patrí medzi výrazné mladé autorské hlasy slovenskej kinematografie. Upozornila na seba už krátkymi študentskými filmami Nuda (2021), za ktorý získala cenu Igric a Chlieb náš každodenný (2022), ktorý uviedli aj na festivale v Cannes.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články