Je leto roku 1974, v sálach nie je klimatizácia, tak potrebujete trochu schladiť. Vžite sa do roly návštevníka kina, ktorému pred každým premietaním filmu, čo si vybral, naservírujú desať minút propagandy. (Ak vám to evokuje v súčasnosti nanútené dlhé minúty reklám pred každým filmom v cineplexoch, uvažujete správne.) Pretože sa blížia oslavy tridsiateho výročia SNP, polovica týždenníkov v každom párnom čísle túto historickú udalosť pripomína Dá sa konštatovať, že spravodajcovia svoju úlohu dramaturgicky zvládli. Štyria rôzni autori (Mikuláš Fodor, Marcela Plítková, Rudolf Ferko a Igor Dobiš) v monotematických vydaniach oboznamujú diváka s jeho prípravami, priebehom i povstaleckého súčasnosťou kraja. Menej spokojní môžeme byť s realizáciou tohto projektu. Často opakované archívne zábery bojov, stereotypné spomienky účastníkov vyzdvihujúcich partizánskych veliteľov, najmä sovietskych, či patetická oslava súčasnosti v kraji, v ktorom „na nepoznanie sa zmenila tvár, kde bieda mala odveké právo“. Tú novú tvár reprezentovali závody v Žiari nad Hronom, Biotika v Slovenskej Ľupči, Podpolianske strojárne v Detve, nová škola v Nemeckej či hotel na Donovaloch. Vari najúspešnejšia bola Marcela Plítková (TvF č. 30) originálnou reportážou zo Sklabine, „prvého oslobodeného územia Československa v auguste 1944“. Tu 11. augusta založili prvý partizánsky štáb, vyhlásili Revolučný národný výbor a nad jeho sídlom vyvesili československú vlajku. Na to všetko spomínajú autentickí účastníci a svedkovia. Nie že by šlo o neznáme fakty, ale...
