Krehké dobrodružstvo prvej lásky sa často odohráva na pozadí tínedžerskej revolty a mladíckeho vzdoru. Takýto obraz vystúpil do popredia v predstavách českého režiséra Zdeňka Jiráského, keď sa rozhodoval pre tému svojho nového filmu. Bolo to v čase, keď pandemické šialenstvo uzatvorilo ľudské vnútra pred možnosťou prirodzene sa prepájať s vonkajším svetom. Výsledkom je film Už ťa nemám rád z roku 2023, ktorý vznikol v česko-slovensko-rumunskej koprodukcii. Režisér zasadil príbeh dvoch tínedžerov Marka a Terezy do malého českého mestečka. Ich život poznačený nudou sprevádza túžba prežiť dobrodružstvo na prahu dospelosti. Marek má trinásť, nakrúca videá so sociálnou problematikou, a v očiach spolužiakov je práve preto outsiderom. Idylický vzťah s mamou naruší jej nová známosť, a tak Marek nemá chuť byť doma. Keď sa v ohrozenom období cíti najviac sám, do cesty mu vstúpi o rok mladšia Tereza. Hoci prichádza z celkom iného sociálneho zázemia, nájdu v sebe zaľúbenie. Ich tínedžerské hry sa však rýchlo vymknú spod kontroly a predstieraný únos dievčaťa vrcholí útekom z domova. Nasadnú do vlaku a čoskoro sa strácajú v labyrinte nekonečných možností slobody. Strach z neznámeho prináša stratu ilúzií. Marek sa chce vrátiť domov, Tereza nie. A cesta sa ešte zďaleka nekončí. „Koncept príbehu dvoch detí vychádza z tradície realizmu,“ hovorí o svojich motiváciách Zdeněk Jiráský, známy najmä svojím celovečerným debutom Poupata z roku 2011, za ktorý získal...

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo... ale to sem nepatrí. Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším...

O tom hovorí a to ukazuje prvý z aktuálnej kolekcie týždenníkov (TvF č. 19). Akoby udával tón neatraktívnej zmesi šotov nakrútených takmer výlučne v domácom prostredí. Jedinou výnimkou je číslo 21 s troma šotmi zo ZSSR, kde sa divák dozvie aj o veľkom úspechu sovietskych vedcov, ktorým sa po dlhoročnom úsilí podarilo skrížiť raž z ryžou a dorábať z toho chlieb... A na západe? Nič nového, celkom podľa Remarqua. Preto žiadne šoty. Filmovým spravodajcom nemožno uprieť, že ich filmový žurnál verne odrážal život vtedajšej spoločnosti: pripomínali výročia významných udalostí a oslavovali úspechy budovania socialistickej vlasti. Okrem už spomínaných pionierov to bolo oslobodenie Bratislavy, výročie mostární v Brezne (obe v č. 20), úspechy poľnohospodárov (č. 21), racionalizácia valcovania plechov vo Frídku-Místku (č. 24). Vo vyučovaní matematiky zaviedli ako moderný prvok novinku: množiny (č. 22). Ešte modernejším prvkom, ale v úplne inej oblasti, bola ovčia farma v Skalici (č. 23). Znie to až neuveriteľne: kontrola na monitoroch, automatické krmelce, pohyb pavilónov na koľajniciach. (Dnes po ovciach v Skalici ani chýru, ani slychu: na farme chovajú brojlery, mäsový simentál a teplokrvné kone...) Každú jar patrila Bratislava festivalu populárnych piesní Zlatá lýra. Filmový divák mal (a aj dnes vďaka televíznej repríze má) možnosť vypočuť si Karola Duchoňa s víťaznou piesňou 10. ročníka Zem pamätá (č. 25) aj Helenu Vondráčkovú a jej Malovaný džbánku...