Grafika k filmu Času je málo a voda stúpa. Autorka: Zdenka Krejčová

S mučivými otázkami nechcel ostať sám. A nechcel, aby sme ostali sami s odpoveďami

Písmo: A- | A+

Kino Lumière si spomenie na Deža Ursinyho, uvedie jeho posledný film Času je málo a voda stúpa.

V máji tohto roka sme si pripomenuli 30. výročie úmrtia slovenského hudobníka, skladateľa, speváka a dokumentaristu Deža Ursinyho. Pri tejto príležitosti Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch pred pár dňami uviedol posledný Ursinyho film Času je málo a voda stúpa (1997), ktorý po jeho smrti dokončil režisér Ivo Brachtl. Po karlovarskej projekcii film uvedie aj Kino Lumière v nedeľu 20. júla o 20.00.

Dokumentárny film Deža Ursinyho a Iva Brachtla o dôstojnosti, treste smrti, svedomí, eutanázii, slobode, interrupcii, utrpení, samovražde, smrti a láske stojí na rozhovoroch, ktoré vedie Ursiny s viacerými osobnosťami z rôznych oblastí spoločenského pôsobenia. Vznikol v posledných rokoch Ursinyho života, keď zápasil s rakovinou a zaujímal sa o hraničné životné situácie.

Už v námete, ktorý zverejnil v roku 1992 v Kultúrnom živote, napísal, že „rád by som vyspovedal každého, kto k veci niečo povedať má a môže, ale aj takého, čo sa to nové o sebe práve pri spovedi dozvie, spolu s ním sa to dozvieme aj my o sebe. Znamená to obrátiť sa k ženám, čo sa rozhodli pre ´jednoduchšie riešenie´, ale aj k tým, ktorých motivácie sú odlišné, k mužom a ich podielu zodpovednosti za ne, k zdravotníkom, psychológom, právnikom a filozofom, k ľuďom svetským aj veriacim, bez ohľadu na vyznanie.“

Ako jemná sieť

Medzi spovedanými vo filme sú napríklad Ivan Laučík, Daniel Pastirčák, Karol Sidon, Rudolf Sloboda, Jozef Hašto, Anton Srholec, Josef Švejcar, Eduard Tomáš, Zdenka Krejčová, Daniela Hodrová či Daniela Fischerová a mnohí ďalší. Na filme sa podieľal aj Ursinyho životný súputník Ivan Štrpka, hudbu zložil a nahral Jaro Filip.

Času je málo a voda stúpa je „zvláštny celovečerný dokumentárny film. Živá, utvárajúca sa, chvíľami priama, chvíľami zase úprimne tápajúca meditácia. Zamyslenie, vnáranie sa, ponorenie utkané z mnohých rozhovorov ako jemná sieť,“ povedal v čase vzniku filmu Ivan Štrpka. „V strede toho všetkého je človek, ktorý tie dlhé dôverné rozhovory pred kamerou vyvoláva. Dežo Ursiny, muzikant, spevák, filmár dokumentarista – muž na vrchole svojich tvorivých síl aj na hranici vlastného života a smrti, muž odvážne zápasiaci s klinickou diagnózou, ktorá nedáva nádej. Celý rad mysliacich ľudí prijíma Dežovu výzvu na dôverný rozhovor a v dôvernom prostredí svojho domova či pracovne podstupuje s ním intímne, otvorené uvažovanie o veciach nášho života a smrti.“

Štrpka dopĺňa, že Dežo Ursiny je vo filme stále mimo záberu, no napriek tomu je po celý čas prítomný. „Ako zrkadlo, ktoré citlivo nekompromisne nastavuje svojim protagonistom – aby nezostal sám so svojimi mučivými otázkami. Aby oni nezostali sami so svojimi odpoveďami.“ Film tak odráža hlboký ľudský rozmer svojho tvorcu a zároveň nesie v sebe vzácne etické posolstvo.

Dežo Ursiny na obálke kompilačnej platne Neviditeľný spevák (2025),

Dežo Ursiny (4. 10. 1947 – 2. 5. 1995) je známy predovšetkým ako rockový hudobník, autor hudby, spevák a textár. Jeho hudobná tvorba bola súčasťou alternatívnej kultúry v období 60. až 90. rokov minulého storočia. Ursiny bol však v prvom rade dramaturg, scenárista a režisér dokumentárnych filmov. Vyštudoval odbor filmová a televízna dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a pôsobil ako dramaturg v Štúdiu krátkych filmov Slovenskej filmovej tvorby Koliba. Spolu s Marianom Urbanom nakrútil diela venované sociálno-etnografickej problematike ako Sanitrárovci (1980) a Gajdoš Antalík (1982). Neskôr sa vo svojich filmoch zaoberal humanisticky a existenciálne ladenými témami v hraničných životných situáciách, ktoré sa v mnohých aspektoch významne prelínali s jeho životným osudom ako O rakovine a nádeji (1991), Dům Matky Terezy (1993), Obrázky z výletu za plot blázince (1994) a Času je málo a voda stúpa.

Dežo Ursiny na obálke kompilačnej platne Neviditeľný spevák (2025).

Pokorný, sústredený, premýšľavý

Počas tvorby filmu vzniklo viac ako 38 hodín dokumentárneho materiálu, no pred definitívnym zostrihom filmu Dežo Ursiny zomrel a film dokončil jeho producent, kameraman, strihač a spolurežisér Ivo Brachtl s pomocou priateľov. Pri príležitosti 30. výročia úmrtia Ursinyho ho nedávno uviedol 59. medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch.

Na myšlienku, akým spôsobom pripomenúť osobu muzikanta a filmára Deža Ursinyho, od ktorého smrti tento rok uplynulo 30 rokov, ma priviedol človek, ktorého si nesmierne vážim, a síce publicista, spisovateľ a filmový kritik Pavel Klusák. Každoročne ma zásobuje veľmi zaujímavými myšlienkami, jednou z nich je práve Dežo Ursiny a jeho filmová kariéra,“ povedal o zaradení filmu do programu karlovarského festivalu jeho umelecký riaditeľ Karel Och. Film považuje za „pokorný, sústredený, premýšľavý“.

Film Času je málo a voda stúpa získal viacero ocenení. Cenu Igric´98 v oblasti filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby mu udelili za to, že jeho autori rozvinuli tému hraničných ľudských situácií formou osobných výpovedí o bytostných problémoch života a smrti. Získal aj Cenu slovenskej filmovej kritiky za dokumentárny videofilm. Cenu Nadání Josefa, Marie a Zdeňky Hlávkových za ochranu myšlienkového dedičstva národa mu udelili na 33. ročníku festivalu Academia film Olomouc. Film Času je málo a voda stúpa sa v Kine Lumière premietne aj ako súčasť prehliadky Šary Vary – oficiálne ozveny 59. MFF Karlove Vary.

Zdenka Krejčová vo filme Deža Ursinyho Času je málo a voda stúpa. Zdroj: Ivo Brachtl
Zdenka Krejčová vo filme Deža Ursinyho Času je málo a voda stúpa. Zdroj: Ivo Brachtl

Viac informácií o filme Času je málo a voda stúpa a vstupenky na projekciu nájdete TU.

Filmy Deža Ursinyho nájdete na stránke predajne Klapka.sk.

Grafika k filmu Času je málo a voda stúpa. Autorka: Zdenka Krejčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Pochod (1966) režiséra Ivana Húšťavu. Foto: archív SFÚ

digitálne kino Čiernobiele tanečné podobenstvo

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky čiernobiely film Pochod (1966) Ivana Húšťavu je jedným z mála slovenských filmov, ktoré možno zaradiť do kategórie experimentálnych. Medzi slovenskými krátkometrážnymi filmami nenájdeme veľa experimentálnych snímok – a ešte menej je tých, ktoré stavajú na takej výraznej choreografii, že ich môžeme označiť aj za tanečné. Pochod Ivana Húšťavu znesie obe označenia. Dokonca bol v roku 1967 uvedený na 4. ročníku Festivalu experimentálnych filmov v belgickom Knokke. Pochod otvára silne štylizovaná scéna v parku, kde sa k sebe vinie niekoľko živých súsoší, mužsko-ženských dvojíc v baletných trikotoch (ženy sú celé v čiernom, muži sú od pása hore nahí) v dramatických až vášnivých pózach. Za nimi sa týči majestátny strom, na svietniku pod ním horia tri štíhle vysoké sviece. Ornamentálnu scénu sprevádza najskôr zľahka znepokojivá a vzápätí harmonická symfonická skladba s dominantnou husľovou linkou. Kým ľudské figúry kontrastujú s pozadím takmer až na hranici tmavých siluet, prírodu charakterizuje skôr šerosvit – košatosť stromu, florálny motív svietnika, trávnatá plocha ponúkajú kamere priestor pre maľovanie svetlom. Estétsku ouvertúru prudko ukončí ruka, ktorá sa zovrie v päsť – sviece zhasnú, zaznie bubon....
David Lynch Rasťo Boroš. Foto: Miro Nôta

Zásadné filmy Rasťa Boroša

David Lynch je pre neho výnimočný tým, že priniesol do mainstreamu príbehy, ktoré nemajú jednu jedinú interpretáciu. A dostal surrealizmus do hlavného prúdu. Myslím, že najiluzívnejší film, aký som kedy videl a zásadne ma ovplyvnil, je Felliniho Osem a pol (1963). Ukázal mi, že film nie je imitovanie skutočnosti a napodobňovanie príbehov, ktoré sa stali v skutočnom svete, ale kreslenie obrazov svetlom a časom. A rovnako mi ukázal, že obrazy postavené na alogike snového automatizmu vedia reflektovať elementárne pravdy o našom svete oveľa vzrušujúcejšie a intenzívnejšie, aj keď nepriamo a nepríbehovo. Felliniho filmy pre mňa osobne zároveň patria ešte do starého sveta „slapstickovej“ filmovej reči. Vtedy sa príbehy rozprávali s nadhľadom ako zábavné historky postavené na nadsádzke a hre ako tvorivom princípe. V dnešných hyperrealistických časoch a popri viere vo film ako ilúziu skutočnosti je to už niečo dávno minulé. Pri filmoch Akiho Kaurismäkiho som sa najviac zamyslel nad tým, že film je živý organizmus. Existuje naprieč autormi a časom. Jeho autorský rukopis postavený na pastiši, vedomom citovaní autorov a žánrov, ktoré ho formovali, od Roberta Bressona cez Douglasa Sirka až po Jeana-Pierra Melvillea, od filmu noir cez melodrámu až po frašku, mi ukázal, že film je skôr ontologická otázka bytia tvorivého človeka vo vzťahu k filmu ako racionálna úvaha....
4 živly radosť Slávnosť v botanickej záhrade.

4 živly preskúmajú radosť, festival otvorí Slávnosť v botanickej záhrade

Radosť ako emócia, ktorú možno prežiť individuálne, ale aj kolektívne. Ide tiež o pocit, ktorý sa viaže k filmu a zážitku z neho. Radosť ako nosná téma letného filmového festivalu 4 živly, ktorý sa bude konať od 6. do 10. augusta už tradične v Banskej Štiavnici. „Témami festivalu sa snažíme reagovať na aktuálne dianie a RADOSŤ nie je výnimkou. V našom užšom výbere sa objavila už pred pár rokmi. Vlani sme si povedali, že viac netreba váhať a 4 živly môžu svoju dávku radosti priniesť vo svojom 27. ročníku,“ približuje pre Filmsk.sk PR manažér festivalu Peter Gašparík. „Samozrejme, tému sa snažíme obsiahnuť v jej komplexnosti a sme si vedomí, že aj radosť má tienisté stránky. Čo je radosťou pre jedného, môže byť starosťou pre ďalšieho. Škodoradosť je potom kapitolou samou o sebe... A téma absencie radosti v živote človeka tiež nebude v programe 4 živlov chýbať.“ Klasiky z archívu Festival, ktorý sa svojím konceptom unikátnej kolekcie filmov rôznych žánrov, druhov a veku líši od ostatných, otvorí Slávnosť v botanickej záhrade Ela Havettu z roku 1969. Premietať sa bude pod hviezdami v kultúrno-turistickom centre Hájovňa. Z obdobia okolo prelomového roku 1968 si diváci môžu pozrieť aj trezorový dokument Čas, ktorý žijeme (1968) od kolektívu Ivan Húšťava, Vlado Kubenko, Ladislav Kudelka, Otakar...
Zobraziť všetky články