Záber z filmu Pochod (1966) režiséra Ivana Húšťavu. Foto: archív SFÚ

digitálne kino Čiernobiele tanečné podobenstvo

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky čiernobiely film Pochod (1966) Ivana Húšťavu je jedným z mála slovenských filmov, ktoré možno zaradiť do kategórie experimentálnych.

Medzi slovenskými krátkometrážnymi filmami nenájdeme veľa experimentálnych snímok – a ešte menej je tých, ktoré stavajú na takej výraznej choreografii, že ich môžeme označiť aj za tanečné. Pochod Ivana Húšťavu znesie obe označenia. Dokonca bol v roku 1967 uvedený na 4. ročníku Festivalu experimentálnych filmov v belgickom Knokke.

Pochod otvára silne štylizovaná scéna v parku, kde sa k sebe vinie niekoľko živých súsoší, mužsko-ženských dvojíc v baletných trikotoch (ženy sú celé v čiernom, muži sú od pása hore nahí) v dramatických až vášnivých pózach. Za nimi sa týči majestátny strom, na svietniku pod ním horia tri štíhle vysoké sviece. Ornamentálnu scénu sprevádza najskôr zľahka znepokojivá a vzápätí harmonická symfonická skladba s dominantnou husľovou linkou. Kým ľudské figúry kontrastujú s pozadím takmer až na hranici tmavých siluet, prírodu charakterizuje skôr šerosvit – košatosť stromu, florálny motív svietnika, trávnatá plocha ponúkajú kamere priestor pre maľovanie svetlom. Estétsku ouvertúru prudko ukončí ruka, ktorá sa zovrie v päsť – sviece zhasnú, zaznie bubon. Strih.

Čata a muž

Dvojice teraz stoja na popraskanej asfaltovej ceste, v celkom inej, takmer pustej krajine, nervózne prepínajú špičky na nohách, ruky im tepú ako srdcia. Po ceste sa k nim blíži čata mužov v čiernych trikotoch. Hudba je zrazu atonálna. Objaví sa nový prvok: grafická čiernobiela ruka, umelý ukazovateľ: smeru, cieľa, terču.

Napokon sa objaví hlavná postava – jednotlivec. Je to muž v strednom veku, sošný, s ostrými črtami a výrazným obočím, oblečený v bielom, len okolo krku má čiernu šatku. Je bosý a nesie biely slnečník. Nevedno, kam ide, ani odkiaľ prichádza, brodí sa v potoku, nájde v ňom budík s rozbitým ciferníkom, chvíľu sa zabáva tým, že pohybuje jeho ručičkami: dookola, potom späť.

Pochodujúca čata akoby na tento pohyb reagovala: urobí dva kroky vpred, jeden bokom, jeden vzad. Mužovi sa budík zunuje, odhodí ho a rozhojdá slnečník, ktorý má zavesený nad hlavou na konári stromu. Zdanlivo bezcieľne poskakuje po koľajniciach. Čata zatiaľ strojovo pokračuje v ceste. Muž sa napije z ozdobnej fľaše. Obloha je žiarivá a pod mrakom zároveň. Mieri na ňu návestidlo – mechanická ruka, no zrazu sa zhúpne a ukáže na muža. Živé ruky prudko tepú v symetrickej formácii. A muž v bielom poslušne kráča za čatou, váhavo opakuje jej rytmický pochodový krok. Napokon sa stane jej súčasťou, hoci spomedzi chlapov v čiernom stále vyčnieva a jeho ruky netepú, ale bezbranne sa chvejú. Zajatec? Obeť systému?

Záber z filmu Pochod (1966) režiséra Ivana Húšťavu. Foto: archív SFÚ
Záber z filmu Pochod (1966) režiséra Ivana Húšťavu. Foto: archív SFÚ

Kto je tento Človek?

O mužovi v bielom sa toho veľa nedozvieme. Je to clivý Pierot, s ktorým má spoločnú farebnosť? Alebo naopak bezstarostný „floutek“, hrabalovský „pábitel“? Udržiava vzdialené puto s básnikom Jeana Cocteaua (Krv básnika, 1932)? A má vlastne byť čím sympatický, má čím zaujať, okrem tej radostnej a možno pochabej vôle kráčať si slobodne vlastným smerom, pokojne aj bez cieľa? Anotácia k filmu vo výrobnom liste Pochod charakterizuje ako „krátky film o stretnutí Človeka s Mechanizmom“. Lenže kto je tento Človek, tento jednotlivec, ktorý sa nakoniec (pod vplyvom slabosti, samoty, alkoholu?) podvolí, a až v skupine, ktorá ho uväznila, začne clivo spomínať na slobodu, s akou sa túlal živou krajinou, a na ruky, ktoré nezvierali, ale sa pevne, láskyplne držali, na objímajúce sa dvojice, z ktorých každá zaujímala vlastnú, jedinečnú polohu? Je to bezstarostný šašo, tulák, pijan? Je to umelec?

Štylistické cvičenie aj unikátna tanečná filmová parabola

Pavel Branko je v článku Bilancia slovenského krátkeho filmu v denníku Pravda z 15. marca 1967 k Húšťavovmu tanečnému experimentu pomerne prísny. Charakterizuje ho ako „kultivované štylistické cvičenie, zavesené vo vzduchoprázdne abstraktizovaných vzťahov“. Navyše v ňom – ale aj v ďalších dvoch štylizovaných krátkych filmoch z roku 1966 – identifikuje „jednu z najkonštantnejších vlastností slovenskej krátkometrážnej tvorby, jej trudnomyseľnosť a dôstojne sa tváriacu vážnosť“. Branko sa, samozrejme, nemýli. Húšťavovo podobenstvo sa okrajovo blíži ku kafkovským nepreniknuteľným systémom (Proces, Zámok). No zároveň sa dotýka podobnej struny, akú bravúrne rozohral rok pred vznikom Pochodu Jan Němec vo svojom trpkom a absurdne vtipnom filme O slávnosti a hosťoch (1965).

Lenže v Pochode humor a nadhľad celkom chýbajú. Postava Človeka je skôr zloženou funkciou ľudských pnutí a túžob než nejakým archetypom a baletná čata je len jednou, veľmi zjednodušenou podobou totalitného systému. Preto sa dá povedať, že Pochod sa expresívnou choreografiou primkýna asi najviac k biomechanickej tradícii, ktorú v ruskom divadle rozvinul Vsevolod Mejerchoľd v prvom desaťročí 20. storočia. No napriek dôstojne sa tváriacej vážnosti i trochu banálnemu posolstvu však Pochod predstavuje unikátnu tanečnú filmovú parabolu, na ktorú až minulý rok nadviazal György Kristóf so svojím celovečerným tanečným filmom Zenit.

Záber z filmu Pochod (1966) režiséra Ivana Húšťavu. Foto: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmový festival inakosti 2026 Martin Klinčúch a Filip Koish vo filme Dva sršne. Foto: Continental film

Slovenské filmy na FFI 2026: Dva sršne, Chica Checa aj Suka

Jubilejný dvadsiaty ročník Filmového festivalu inakosti uvedie vo svojom programe dvadsiatku slovenských filmov. Festival sa koná od 18. do 24. novembra v bratislavských kinách Lumière a Edison Film Hub. Organizátori sa tešia z toho, že z osemdesiatich titulov v programe môže byť až štvrtina slovenských. „Výnimočné je aj to, že v rámci sekcie Slovenská sezóna uvedieme v distribučnej premiére a exkluzívnej predpremiére dva domáce celovečerné filmy,“ hovorí riaditeľka festivalu Zita Hosszúová. Raz treba dať deťom slobodu Po premiére v Karlových Varoch prichádza do slovenskej distribúcie od štvrtku 19. novembra česko-francúzsko-slovenská snímka Chica Checa režiséra Šimona Holého. Hlavnou postavou je poštárka, ktorej zomrie manžel a zostane sama. Zo zahraničia sa jej vráti syn, o ktorom si myslí, že pracuje v banke. Veci sa však majú trochu inak. „Chica Checa otvára niekoľko tém. Otvára vzťah matky a syna, otvára tému drag queens, ktorá je u nás stále ešte na okraji a nepoznaná, otvára aj tému života po päťdesiatke, keď človek zostane sám, takisto tému vidieckeho prostredia a klebiet“ hovorí slovenská koproducentka filmu Silvia Panáková. To, čo sa matka dozvie o synovi je pre ňu šokujúce a nevie to spracovať. Cestu k synovi však neprestane hľadať. „Pochopí, že raz jednoducho treba dať deťom slobodu,“ hovorí Panáková. „Režisér Šimon Holý vychádzal z vlastnej skúsenosti s mamou, takže dialógy vo filme nešuštia papierom....
Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie krátke snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho česko-francúzsko-slovenská komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Zobraziť všetky články