V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky čiernobiely film Pochod (1966) Ivana Húšťavu je jedným z mála slovenských filmov, ktoré možno zaradiť do kategórie experimentálnych.
Medzi slovenskými krátkometrážnymi filmami nenájdeme veľa experimentálnych snímok – a ešte menej je tých, ktoré stavajú na takej výraznej choreografii, že ich môžeme označiť aj za tanečné. Pochod Ivana Húšťavu znesie obe označenia. Dokonca bol v roku 1967 uvedený na 4. ročníku Festivalu experimentálnych filmov v belgickom Knokke.
Pochod otvára silne štylizovaná scéna v parku, kde sa k sebe vinie niekoľko živých súsoší, mužsko-ženských dvojíc v baletných trikotoch (ženy sú celé v čiernom, muži sú od pása hore nahí) v dramatických až vášnivých pózach. Za nimi sa týči majestátny strom, na svietniku pod ním horia tri štíhle vysoké sviece. Ornamentálnu scénu sprevádza najskôr zľahka znepokojivá a vzápätí harmonická symfonická skladba s dominantnou husľovou linkou. Kým ľudské figúry kontrastujú s pozadím takmer až na hranici tmavých siluet, prírodu charakterizuje skôr šerosvit – košatosť stromu, florálny motív svietnika, trávnatá plocha ponúkajú kamere priestor pre maľovanie svetlom. Estétsku ouvertúru prudko ukončí ruka, ktorá sa zovrie v päsť – sviece zhasnú, zaznie bubon. Strih.
Čata a muž
Dvojice teraz stoja na popraskanej asfaltovej ceste, v celkom inej, takmer pustej krajine, nervózne prepínajú špičky na nohách, ruky im tepú ako srdcia. Po ceste sa k nim blíži čata mužov v čiernych trikotoch. Hudba je zrazu atonálna. Objaví sa nový prvok: grafická čiernobiela ruka, umelý ukazovateľ: smeru, cieľa, terču.
Napokon sa objaví hlavná postava – jednotlivec. Je to muž v strednom veku, sošný, s ostrými črtami a výrazným obočím, oblečený v bielom, len okolo krku má čiernu šatku. Je bosý a nesie biely slnečník. Nevedno, kam ide, ani odkiaľ prichádza, brodí sa v potoku, nájde v ňom budík s rozbitým ciferníkom, chvíľu sa zabáva tým, že pohybuje jeho ručičkami: dookola, potom späť.
Pochodujúca čata akoby na tento pohyb reagovala: urobí dva kroky vpred, jeden bokom, jeden vzad. Mužovi sa budík zunuje, odhodí ho a rozhojdá slnečník, ktorý má zavesený nad hlavou na konári stromu. Zdanlivo bezcieľne poskakuje po koľajniciach. Čata zatiaľ strojovo pokračuje v ceste. Muž sa napije z ozdobnej fľaše. Obloha je žiarivá a pod mrakom zároveň. Mieri na ňu návestidlo – mechanická ruka, no zrazu sa zhúpne a ukáže na muža. Živé ruky prudko tepú v symetrickej formácii. A muž v bielom poslušne kráča za čatou, váhavo opakuje jej rytmický pochodový krok. Napokon sa stane jej súčasťou, hoci spomedzi chlapov v čiernom stále vyčnieva a jeho ruky netepú, ale bezbranne sa chvejú. Zajatec? Obeť systému?
Kto je tento Človek?
O mužovi v bielom sa toho veľa nedozvieme. Je to clivý Pierot, s ktorým má spoločnú farebnosť? Alebo naopak bezstarostný „floutek“, hrabalovský „pábitel“? Udržiava vzdialené puto s básnikom Jeana Cocteaua (Krv básnika, 1932)? A má vlastne byť čím sympatický, má čím zaujať, okrem tej radostnej a možno pochabej vôle kráčať si slobodne vlastným smerom, pokojne aj bez cieľa? Anotácia k filmu vo výrobnom liste Pochod charakterizuje ako „krátky film o stretnutí Človeka s Mechanizmom“. Lenže kto je tento Človek, tento jednotlivec, ktorý sa nakoniec (pod vplyvom slabosti, samoty, alkoholu?) podvolí, a až v skupine, ktorá ho uväznila, začne clivo spomínať na slobodu, s akou sa túlal živou krajinou, a na ruky, ktoré nezvierali, ale sa pevne, láskyplne držali, na objímajúce sa dvojice, z ktorých každá zaujímala vlastnú, jedinečnú polohu? Je to bezstarostný šašo, tulák, pijan? Je to umelec?
Štylistické cvičenie aj unikátna tanečná filmová parabola
Pavel Branko je v článku Bilancia slovenského krátkeho filmu v denníku Pravda z 15. marca 1967 k Húšťavovmu tanečnému experimentu pomerne prísny. Charakterizuje ho ako „kultivované štylistické cvičenie, zavesené vo vzduchoprázdne abstraktizovaných vzťahov“. Navyše v ňom – ale aj v ďalších dvoch štylizovaných krátkych filmoch z roku 1966 – identifikuje „jednu z najkonštantnejších vlastností slovenskej krátkometrážnej tvorby, jej trudnomyseľnosť a dôstojne sa tváriacu vážnosť“. Branko sa, samozrejme, nemýli. Húšťavovo podobenstvo sa okrajovo blíži ku kafkovským nepreniknuteľným systémom (Proces, Zámok). No zároveň sa dotýka podobnej struny, akú bravúrne rozohral rok pred vznikom Pochodu Jan Němec vo svojom trpkom a absurdne vtipnom filme O slávnosti a hosťoch (1965).
Lenže v Pochode humor a nadhľad celkom chýbajú. Postava Človeka je skôr zloženou funkciou ľudských pnutí a túžob než nejakým archetypom a baletná čata je len jednou, veľmi zjednodušenou podobou totalitného systému. Preto sa dá povedať, že Pochod sa expresívnou choreografiou primkýna asi najviac k biomechanickej tradícii, ktorú v ruskom divadle rozvinul Vsevolod Mejerchoľd v prvom desaťročí 20. storočia. No napriek dôstojne sa tváriacej vážnosti i trochu banálnemu posolstvu však Pochod predstavuje unikátnu tanečnú filmovú parabolu, na ktorú až minulý rok nadviazal György Kristóf so svojím celovečerným tanečným filmom Zenit.
