Slovenské kontexty v Grazi

V štajerskom Grazi sa už osemnásty raz uskutočnil rakúsky národný filmový festival Diagonale (18. – 23. marec). Po premietaniach, neraz premiérových, vo zväčša naplnených kinosálach diváci diskutovali s tvorcami o témach a kvalite uvedených diel. Odbornú časť sprevádzali ďalšie okrúhle stoly, prezentácie, rozhovory i polemiky – tentoraz so zameraním na scenár na pozadí jedného z najpozoruhodnejších dokumentárnych titulov Das grosse Museum, na perspektívy mladého rakúskeho filmu, na zvýšené potreby politických dokumentov a na lokálnu a celoštátnu podporu kinematografie, ktorej vážne ohrozenie predstavovalo predovšetkým zníženie rozpočtu televízie ORF na filmové projekty o jednu tretinu. Tvorcovia však boj nevzdávajú, účinne to tlmočili ihneď pri otvorení festivalu filmovou anketou osobností, ktoré skratkovito a veľmi úderne približovali vážnosť ich situácie návštevníkom.

Dodatočné diskusie a početné ozveny zaiste vyvolávajú aj oceňované tituly, najmä za hranú tvorbu. Der letzte Tanz režiséra Houchanga Allahyariho má predsa len príliš sentimentálny pôdorys. Medzi dokumentmi porota uprednostnila harmonizujúci Those who go Those who stay od Ruth Beckermann pred sugestívnejšími kriticko-historickými titulmi. Okrem experimentálnej inovatívnej tvorby, kde bol neprehliadnuteľný film bratislav­skej rodáčky Miriam Bajtala Kritische Räume brauchen Zuneigung, zaujme čestné uznanie za krátkometrážny titul Sola pre mladú rodáčku z Košíc, absolventku réžie a scenáristiky na viedenskej Filmcollege Alexandru Makarovú, ktorá patrí k našim pozoruhodným talentom posledných desaťročí. A aj pozornosť, akú organizátori venovali osobnosti a už archívnym filmom nielen hollywoodskeho herca a režiséra Petra Lorreho, rodáka z Ružomberka.

Viliam Jablonický (kritik, publicista)

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Na vlnách odvahy

Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami a vďaka dôslednej práci s rozsiahlym rozhlasovým archívom prináša autentické výpovede pamätníkov. „Rozhlas bol vplyvným médiom, počúvali ho všetci, bol vlastne vtedajším Facebookom či Instagramom. Napriek tomu, že mocenský dohľad bol všadeprítomný, práve tu sa našla skupina ľudí, ktorí v  jednom z ikonických momentov našej novodobej histórie preukázali odvahu čeliť obrovskému nátlaku a postavili sa armáde, čo viedlo k pamätnému vysielaniu v čase, keď už Prahou prechádzali tanky,“ približuje príbeh režisér a scenárista Jiří Mádl, ktorý na filme pracoval desať rokov. Aj keď sovietska invázia bola námetom pre filmárov už viackrát, téme rozhlasového odboja sa podľa režiséra nikto bližšie nevenoval. „Rozhlas bol pritom jednou z najdôležitejších inštitúcií, ktorú bolo vtedy treba umlčať,“ dodáva Mádl. Vlny sú aj jeho poctou práci vtedajších redaktorov. „Pani Věra Šťovíčková bola pre mňa základným pilierom, otvorila dvere k ostatným postavám. A odhalila aj niečo, čo nebolo známe. V učebniciach sa to neučí a my s touto takmer zabudnutou informáciou vo filme pracujeme," naznačuje prísľub nečakanej zápletky. Spolu s kameramanom Martinom Žiaranom použitím najnovších filmových technológií vybudovali výpravný film. „Je to dychberúci zážitok. Spolu našli doteraz nezverejnené archívne zábery z roku 1968 a vďaka digitalizácii a vizuálnym efektom ich zapracovali do filmu tak, že...
Vlastimil Herold

Vlastimil Herold

Prvým zo zakladateľov bol osamelý nadšenec Viktor Kubal so svojimi animátorskými pokusmi a prvým, vtedy ešte neozvučeným, krátkym slovenským animovaným filmom Studňa lásky (1944). Druhým bol Bohdan Slavík, zakladateľ Oddelenia triku a grafu (1951) na pôde Štúdia populárno-vedeckého filmu. Práve tam vyrástla generácia animátorov, ktorých pre animovaný film nadchol prvý profesionálny animátor Vlastimil Herold. Prvý film štátneho štúdia Pingvin (1964) nakrútil ďalší zo štvorice, Ivan Popovič, spolu s bratom Vladimírom. Vlastimil Herold sa narodil v roku 1924 v Nižnom Hrabovci v českej rodine. Po vzniku Slovenského štátu však museli Slovensko opustiť. Po presídlení do Čiech študoval na vojenskom gymnáziu a neskôr na strojníckej priemyslovke. Počas vojny navštevoval aj večerné kurzy kreslenia u maliara Vojtěcha Tittelbacha, čo zásadne ovplyvnilo jeho budúcu kariéru. Na Slovensko sa vrátil v 50. rokoch do Oddelenia triku a grafu. Spolu s manželkou, grafičkou Libušou Černou, prišiel ako „hotový animátor“ z populárneho českého animačného štúdia Bratři v triku. V rokoch 1955 – 1956 v Oddelení triku a grafu napísal a režíroval štyri reklamy, ktoré predstavujú prechod medzi „úžitkovou“ animáciou trikárov a svojbytným naratívnym filmom. Vedenie slovenského filmového podniku však animovaným filmom neprialo, keďže mohli vznikať len nad rámec trikárskej pracovnej agendy, teda vo voľnom čase trikárov. Herolda a Černú to vyčerpávalo...
Zobraziť všetky články