Z filmového diania archív - Filmsk.sk

Záber z filmu Hore je nebo, v doline som ja.

Stalo sa vo filme za týždeň 49/2025

Písmo: A^- | A⁺

Prehľad udalostí, ktoré sa v týždni 49/2025 stali v slovenskom filme alebo so slovenským filmom súvisia.

Ceny KAMERA 2025

Asociácia slovenských kameramanov (ASK) vyhlásila v utorok 2. decembra v bratislavskom Kine Lumière držiteľov a držiteľky ceny KAMERA 2025. Hlavnú cenu KAMERA 2025 v hranej tvorbe získal Tomáš Kotas za snímku Hore je nebo, v doline som ja. Cena za televízny seriál putovala Veronike Donutkovej za Molocha. Cena KAMERA 2025 za dokumentárny film patrí Michaele Hoškovej za snímku Pokiaľ ja žijem. Cenu za celoživotné dielo udelili Jozefovi Hardošovi. Všetkých držiteľov ceny KAMERA 2025 nájdete tu.

Theodor Pištěk (1932 – 2025)

Český kostýmový výtvarník, akademický maliar a scénograf Theodor Pištěk ml. zomrel 3. decembra vo veku 93 rokov. S režisérom Martinom Hollým spolupracoval na snímkach Kto odchádza v daždi (1974) a Soľ nad zlato (1982). Syn herca Theodora Pištěka spolupracoval s mnohými českými režisérmi, okrem iných s Františkom Vláčilom, Oldřichom Lipským, Václavom Vorlíčkom či Milošom Formanom. Za jeho Amadea (1984) získal Oscara.

V kinách je Potopa

Celovečerný debut režiséra Martina Gondu Potopa je od štvrtka 4. decembra v slovenských kinách. Ešte predtým absolvoval vypredané predpremiéry v šiestich mestách na východe Slovenska. Potopa rozpráva príbeh vysídľovania pri budovaní vodnej priehrady Starina v blízkosti Sniny. „Bolo pre nás mimoriadne dôležité uviesť film v špeciálnych predpremiérach práve na východe Slovenska – na miestach, kde sa príbeh odohráva a kde sme ho aj nakrúcali. Prišli na ne ľudia, ktorých sa táto ťažká historická udalosť priamo dotkla, a s nami aj s hercami diskutovali o svojich skúsenostiach. Ich srdečné prijatie a silné slová vďaky za to, že sme túto pre nich bolestivú tému spracovali presne a s rešpektom, boli pre nás veľkým zadosťučinením,“ povedala producentka filmu Katarína Krnáčová. Potopa mala svetovú premiéru v novembri na argentínskom festivale Film Potopa mal svetovú premiéru v novembri na argentínskom festivale Mar del Plata, odkiaľ si odniesol cenu SIGNIS.

Oľga Feldeková (1943 – 2025)

Spisovateľka, novinárka, glosátorka a dramaturgička Oľga Feldeková zomrela 6. decembra vo veku 82 rokov. Počas 80. rokov pôsobila ako scenáristka a dramaturgička Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Ako dramaturgička sa podpísala pod snímky Začiatok sezóny (r. Zoro Záhon, 1987), Sagarmatha (r. Ján Piroh, 1988) a Dávajte si pozor! (r. Jozef Slovák, Jozef Heriban, 1990). Menšiu úlohu stvárnila Oľga Feldeková vo filme Jána Zemana V rannej hmle (1990).

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...

Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...

Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...

Zobraziť všetky články