Potopa Záber z filmu Potopa. Foto: Oliver Záhlava/Silverart
Písmo: A- | A+

Režisér Martin Gonda zaujal už svojím študentským filmom Pura Vida 2019), ktorý mal svetovú premiéru v sekcii Cinéfondation na festivale v Cannes. Po šiestich rokoch práce dokončil svoj hraný debut Potopa, ktorý sa takisto odohráva v prostredí Rusínov. Z áčkového festivalu v argentínskom Mar del Plata, kde mal svetovú premiéru, si odniesol cenu SIGNIS. Videlo ho už aj publikum na najväčšom indickom festivale IFFI Goa. Od 4. decembra prichádza aj do slovenských kín.

„Film Potopa vyrástol z prostredia rusínskej komunity a nakrútili sme ho v rusínčine. Citlivým spôsobom pripomína osudy ľudí, ktorých dediny museli ustúpiť výstavbe nádrže Starina a podobné príbehy poznajú rodiny po celom Slovensku, pri Liptovskej Mare, Oravskej priehrade či iných vodných dielach. Je to náš spôsob, ako im vrátiť hlas a pamäť,“hovorí producentka filmu Katarína Krnáčová zo spoločnosti Silverart. Film produkovala spolu s Tomášom Gičom.

„Počas vývoja bolo pre nás dôležité, aby bol film zrozumiteľný nielen pre domáce publikum a ľudí, ktorí proces vysídlenia zažili, ale aby príbeh pôsobil univerzálne a oslovil aj medzinárodných divákov. Účasť na prestížnych festivaloch potvrdzuje, že sa nám to podarilo. Tešíme sa, že po zahraničných premiérach na dvoch vzdialených kontinentoch film konečne uvidia aj diváci v slovenských kinách,“ dodáva Tomáš Gič.

Vyrovnať sa so stratou domova

Film Potopa rozpráva príbeh z Československa z roku 1980. Mara má 15 rokov a túži sa stať pilotkou a opustiť dedinský život. Jej otec Alexander, rusínsky roľník a vdovec, však trvá na tom, aby zostala doma a pokračovala v práci na rodnej pôde. Keď ich dolinu čaká zatopenie pre výstavbu vodnej nádrže Starina, obaja sa musia vyrovnať so stratou domova a rodinného dedičstva. Zároveň hľadajú cestu k vzájomnému zmiereniu uprostred zápasu medzi tradíciou, identitou a túžbou po slobode.

Režisér Martin Gonda čerpal inšpiráciu na film Potopa už keď pripravoval svoj absolventský film Pura Vida. „Počas rešeršov a obhliadok v regióne sa nám začali otvárať ďalšie témy. Najvýraznejšie na nás zapôsobil príbeh vysídlenia rusínskych obyvateľov zo siedmich rusínskych dedín z dôvodu výstavby vodnej nádrže Starina. Príbehy Rusínov, ktorých začal štát presídľovať, museli sa odsťahovať z krásnej prírody, z domov s veľkými pozemkami, do dvojizbových bytov, do betónovej rakvy. Niektorí tento prechod nezvládli a umreli, iní sa s tým zmierili ako s nevyhnutnosťou, pretože šlo o verejný záujem. Niektorí to dodnes vnímajú ako ťažkú krivdu. Domy sa búrali buldozérmi, vypínali im elektrinu, do obcí prestali chodiť autobusy, prestali tam dovážať potraviny. Tí, ktorí odmietali odísť, začali si sami vyrábať elektrinu vlastným dynamom v blízkom potoku,“ približoval v staršom rozhovore.

Tak ako na Pura Vida aj na potope spolupracoval so scenáristami Martinom Šusterom a Dominikou Udvorkovou. Za kamerou stál opäť Oliver Záhlava,  hudbu zložil Théophile Moussouni. Strihačom filmu je Paweł Laskowski, o zvuk sa postaral Ivan Ďurkech. Potopa vznikla v slovensko-česko-poľsko-belgickej koprodukcii. V snímke hrajú Sára Chripáková, Jozef Pantlikáš, Katarína Babejová, Vladimíra Štefániková, Michal Soltész, Vladimír Čema, Stanislav Pitoňák, Svetlana Škovranová či Jevgenij Libezňuk. V obsadení sa stretli neherci s profesionálnymi hercami a väčšina pochádza priamo z rusínskej komunity.

Príspevok do kolektívnej pamäti

„Vždy ma zaujímali miesta, kde kedysi pulzoval život a dnes sú prázdne. Ako chlapca ma fascinoval pocit, že aj miesto, kde žijem, je nestále a raz tu už nebude. So zánikom spoločenstiev a kultúry sú previazané aj moje spomienky. Potopa je pre mňa príspevkom do kolektívnej pamäti, malý dielik v skladačke toho, čo si chceme uchovať v spomienkach,“ povedal režisér Martin Gonda. Keď sa po rokoch vrátil do prostredia, kde sa film odohráva, krajina na neho silno zapôsobila. „Pôsobila ako krajina zakonzervovaná v čase, rozpadnuté cesty, hrdzavé mosty, prícestné kríže. Uvedomil som si, že za touto krajinou sa skrýva silný príbeh. V zatopení obcí som od začiatku videl metaforu konca sveta, zánik komunít, stratu identity, ale aj ľudskej dôstojnosti,“ dodáva režisér.

Potopa (r. Martin Gonda,Slovensko/Česko/Poľsko/Belgicko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 1 452 084 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 478 925 eur, Podpora z Fondu na podporu národnostných menšín: 5000 eur, vklad STVR: 100 000 eur,  podpora dotačného programu Košického samosprávneho kraja Terra Incognita 20 000 eur)
Distribučná premiéra: 4. decembra 2025

Autor:

Záber z filmu Potopa. Foto: Oliver Záhlava/Continental film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Peter Jaroš (22. 1. 1940 Hybe – 8. 11. 2026 Bratislava). Foto: Zuzana Mináčová/SFÚ

in memoriam Peter Jaroš (22. 1. 1940 – 8. 11. 2026)

Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov. Hybe, ktoré hýbe Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu. Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil...
Zobraziť všetky články