Potopa Záber z filmu Potopa. Foto: Oliver Záhlava/Silverart
Písmo: A- | A+

Režisér Martin Gonda zaujal už svojím študentským filmom Pura Vida 2019), ktorý mal svetovú premiéru v sekcii Cinéfondation na festivale v Cannes. Po šiestich rokoch práce dokončil svoj hraný debut Potopa, ktorý sa takisto odohráva v prostredí Rusínov. Z áčkového festivalu v argentínskom Mar del Plata, kde mal svetovú premiéru, si odniesol cenu SIGNIS. Videlo ho už aj publikum na najväčšom indickom festivale IFFI Goa. Od 4. decembra prichádza aj do slovenských kín.

Film Potopa vyrástol z prostredia rusínskej komunity a nakrútili sme ho v rusínčine. Citlivým spôsobom pripomína osudy ľudí, ktorých dediny museli ustúpiť výstavbe nádrže Starina a podobné príbehy poznajú rodiny po celom Slovensku, pri Liptovskej Mare, Oravskej priehrade či iných vodných dielach. Je to náš spôsob, ako im vrátiť hlas a pamäť,“hovorí producentka filmu Katarína Krnáčová zo spoločnosti Silverart. Film produkovala spolu s Tomášom Gičom.

Počas vývoja bolo pre nás dôležité, aby bol film zrozumiteľný nielen pre domáce publikum a ľudí, ktorí proces vysídlenia zažili, ale aby príbeh pôsobil univerzálne a oslovil aj medzinárodných divákov. Účasť na prestížnych festivaloch potvrdzuje, že sa nám to podarilo. Tešíme sa, že po zahraničných premiérach na dvoch vzdialených kontinentoch film konečne uvidia aj diváci v slovenských kinách,“ dodáva Tomáš Gič.

Vyrovnať sa so stratou domova

Film Potopa rozpráva príbeh z Československa z roku 1980. Mara má 15 rokov a túži sa stať pilotkou a opustiť dedinský život. Jej otec Alexander, rusínsky roľník a vdovec, však trvá na tom, aby zostala doma a pokračovala v práci na rodnej pôde. Keď ich dolinu čaká zatopenie pre výstavbu vodnej nádrže Starina, obaja sa musia vyrovnať so stratou domova a rodinného dedičstva. Zároveň hľadajú cestu k vzájomnému zmiereniu uprostred zápasu medzi tradíciou, identitou a túžbou po slobode.

Režisér Martin Gonda čerpal inšpiráciu na film Potopa už keď pripravoval svoj absolventský film Pura Vida. „Počas rešeršov a obhliadok v regióne sa nám začali otvárať ďalšie témy. Najvýraznejšie na nás zapôsobil príbeh vysídlenia rusínskych obyvateľov zo siedmich rusínskych dedín z dôvodu výstavby vodnej nádrže Starina. Príbehy Rusínov, ktorých začal štát presídľovať, museli sa odsťahovať z krásnej prírody, z domov s veľkými pozemkami, do dvojizbových bytov, do betónovej rakvy. Niektorí tento prechod nezvládli a umreli, iní sa s tým zmierili ako s nevyhnutnosťou, pretože šlo o verejný záujem. Niektorí to dodnes vnímajú ako ťažkú krivdu. Domy sa búrali buldozérmi, vypínali im elektrinu, do obcí prestali chodiť autobusy, prestali tam dovážať potraviny. Tí, ktorí odmietali odísť, začali si sami vyrábať elektrinu vlastným dynamom v blízkom potoku,“ približoval v staršom rozhovore.

Tak ako na Pura Vida aj na potope spolupracoval so scenáristami Martinom Šusterom a Dominikou Udvorkovou. Za kamerou stál opäť Oliver Záhlava,  hudbu zložil Théophile Moussouni. Strihačom filmu je Paweł Laskowski, o zvuk sa postaral Ivan Ďurkech. Potopa vznikla v slovensko-česko-poľsko-belgickej koprodukcii. V snímke hrajú Sára Chripáková, Jozef Pantlikáš, Katarína Babejová, Vladimíra Štefániková, Michal Soltész, Vladimír Čema, Stanislav Pitoňák, Svetlana Škovranová či Jevgenij Libezňuk. V obsadení sa stretli neherci s profesionálnymi hercami a väčšina pochádza priamo z rusínskej komunity.

Príspevok do kolektívnej pamäti

Vždy ma zaujímali miesta, kde kedysi pulzoval život a dnes sú prázdne. Ako chlapca ma fascinoval pocit, že aj miesto, kde žijem, je nestále a raz tu už nebude. So zánikom spoločenstiev a kultúry sú previazané aj moje spomienky. Potopa je pre mňa príspevkom do kolektívnej pamäti, malý dielik v skladačke toho, čo si chceme uchovať v spomienkach,“ povedal režisér Martin Gonda. Keď sa po rokoch vrátil do prostredia, kde sa film odohráva, krajina na neho silno zapôsobila. „Pôsobila ako krajina zakonzervovaná v čase, rozpadnuté cesty, hrdzavé mosty, prícestné kríže. Uvedomil som si, že za touto krajinou sa skrýva silný príbeh. V zatopení obcí som od začiatku videl metaforu konca sveta, zánik komunít, stratu identity, ale aj ľudskej dôstojnosti,“ dodáva režisér.

Potopa (r. Martin Gonda,Slovensko/Česko/Poľsko/Belgicko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 1 452 084 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 478 925 eur, Podpora z Fondu na podporu národnostných menšín: 5000 eur, vklad STVR: 100 000 eur,  podpora dotačného programu Košického samosprávneho kraja Terra Incognita 20 000 eur)
Distribučná premiéra: 4. decembra 2025

Autor:

Záber z filmu Potopa. Foto: Oliver Záhlava/Continental film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články