Záber z filmu Organ režiséra Štefana Uhra. FOTO - SFÚ

V brazílskom São Paule sa premietnu slovenské filmy z obdobia československej novej vlny

Písmo: A- | A+

V brazílskom meste São Paulo sa v termíne od 21. mája do 1. júna uskutoční prehliadka Zakázaný československý svet, ktorá ponúkne päť slovenských filmov z obdobia československej novej vlny. Prehliadka je zostavená z titulov, ktoré dodnes s úspechom reprezentujú našu krajinu na podujatiach s klasickým filmom v zahraničí. Jej zámerom je prezentácia slovenskej kultúry a umenia v Brazílii.

Prehliadka Zakázaný československý svet sa koná v São Paule vo Filmotéke Brasileira a brazílskym divákom prináša slovenské a české diela z obdobia rozmachu našej kinematografie. Dramaturgovia prehliadky uvádzajú, že „československá kinematografia je samostatnou kapitolou v explózii nových filmov 60. rokov 20. storočia. Na začiatku desaťročia sa medzi Prahou a Bratislavou sformovala nová generácia režisérov s kolekciou inovatívnych filmov, ktoré rýchlo upútali pozornosť celého sveta. Vo fenoméne, ktorý sa označuje ako ´zázrak československého filmu´, sa na medzinárodnej filmovej mape objavili režiséri ako Štefan Uher, Miloš Forman, Jaromil Jireš, Juraj Jakubisko, Věra Chytilová, Evald Schorm, Jan Neměc a mnohí ďalší.“

Záber z filmu Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ
Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ

Päť filmov

Slovenskú kinematografiu v kolekcii dvadsiatich dvoch titulov bude reprezentovať päť filmov. Dráma z obdobia vojnovej Slovenskej republiky Organ (1964) Štefana Uhra a tiež satirická tragikomédia pranierujúca malomeštiacke prežitky, pokrytectvo a intrigánstvo Prípad Barnabáš Kos (1964) Petra Solana. Uvedený bude aj psychologický príbeh o chorobe jednotlivca a spoločnosti 322 (1969) Dušana Hanáka, mozaikovité podobenstvo o ľuďoch, ktorí prežívajú vo svete len vďaka svojmu bláznovstvu Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska a film o ľuďoch hľadajúcich svoje miesto vo svete  po 1. svetovej vojne Ľalie poľné (1972) Ela Havettu. Okrem slovenských snímok prehliadka uvedie aj české filmy, medzi nimi napríklad klasické diela ako Sedmikrásky (1966) Věry Chytilovej, Hoří, má panenko (1967) Miloša Formana, O slavnosti a hostech (1965) Jana Němca, Spalovač mrtvol (1968) Juraja Herza, Ucho (1969) Karla Kachyňu, Žert (1968) Jaromila Jireša a mnohé ďalšie.

Pozitívny ohlas

Prehliadka Zakázaný československý svet sa v tejto podobe konala už vlani na jeseň v Porto Alegre vo Filmotéke Capitólio. „Veľmi pozitívny ohlas a záujem o filmovú prehliadku československých filmov v Porto Alegre nás priviedol k myšlienke zopakovať tento úspešný cyklus archívnych filmov tento rok vo Filmotéke Brasileira v São Paule,“ hovorí Viliam Rosenberg, radca-minister z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Brazílii. „Je to pre nás veľká výzva. Filmotéka Brasileira v São Paule patrí medzi najvýznamnejšie filmotéky v Brazílii. São Paulo je nielen finančným a obchodným centrom Brazílie, ale zároveň aj mesto s najväčšou a najrozmanitejšou kultúrnou ponukou v Brazílii. Veríme, že projekt československých trezorových filmov zaujme divákov v São Paule a po Porto Alegre to bude ďalšia významná prezentácia slovenského umenia a kultúry v Brazílii.“

Každý rok v podobnom čase

Prvotný záujem usporiadať prehliadku „zakázaných“ filmov z obdobia československej novej vlny prejavili dramaturgovia z Filmotéky Capitólio v Porto Alegre. Viliam Rosenberg pripomína, že „hlavným cieľom našich filmových prehliadok je prezentácia slovenskej kultúry a umenia v geograficky pre nás vzdialenej krajine. Napriek tejto vzdialenosti bolo potešujúce zistiť, že brazílske publikum pozná mnohých slovenských režisérov a ich filmy, čo sa ukázalo na vypredaných sálach počas konania festivalu a na záujme nadviazať pravidelnú spoluprácu so SFÚ pri prezentácii našej kinematografie.“

Podľa Rosenberga „radi by sme s filmotékou Capitólio nadviazali trvalú a pravidelnú spoluprácu pri prezentácii slovenského filmu, aby sme vytvorili každoročne sa opakujúci festival, viac-menej v rovnakom časovom období. Samozrejme, každý rok s inou témou festivalu. V roku 2024 to bola téma ´Zakázaný československý svet´ a tento rok sme už so Slovenským filmovým ústavom začali pripravovať prehliadku filmu pod názvom ´Hrdinky československého filmu´. Hľadáme vhodné tituly, kde by hlavnou postavou bola žena.“

Viac informácií o prehliadke Zakázaný československý svet v São Paule nájdete na:

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články