Foto: Záber z filmu Statočný zlodej (1958) režiséra Jána Lacka/ Zdroj: Slovenský filmový ústav.

V Kine Lumière pokrstia monografiu o legendárnej slovenskej herečke Eve Krížikovej

Písmo: A- | A+

Slovenský filmový ústav vydáva publikáciu venovanú herečke Eva Krížikovej. Jej herecký kolega František Kovár ju pokrstí v Kine Lumière.

Eva Krížiková (1934 – 2020) patrí bezpochyby k najvýraznejším zjavom slovenského herectva so širokým záberom od divadla, cez film, rozhlas i televízie a najrôznejšie zábavné formáty. Na publikácii venovanej jej tvorbe sa podieľali traja autori, konkrétne divadelný historik a kritik Karol Mišovic a filmové teoretičky Jana Dudková a Renáta Lokšová.

Mišovic sa v publikácii venuje predovšetkým Krížikovej divadelnému herectvu, pohybujúcemu sa na pomedzí komiky a tragiky, Renáta Lokšová skúma jej najvýraznejšie filmové úlohy a Jana Dudková reflektuje Krížikovej pôsobenie v období krízy pôvodnej audiovizuálnej tvorby. Ich kolektívna monografia približuje špecifiká Krížikovej hereckej osobnosti a osobitosti, ale zároveň cez jej kariéru podáva plastické svedectvo o genéze slovenského dramatického umenia. Na pozadí Krížikovej umeleckej kariéry tak v knihe možno mapovať vývoj aj emancipáciu slovenského divadla, filmu, televízie i rozhlasu od úvodu päťdesiatych rokov minulého storočia až po prvé desaťročie nového milénia. „Pri charakterizácii filmových a televíznych rolí sa východiskom bádania a poznávania Krížikovej umeleckého profilu stali materiály zachované v archívoch STVR a SFÚ, pri približovaní jej javiskových osudov išlo o ťažšiu úlohu. Najmä pri analýze starších epoch bolo možné vychádzať jedine z dobových kritík, ikonografického materiálu či spomienok pamätníkov. Pri inscenáciách blížiacich sa časom premiéry k prelomu milénií už pomohli aj desiatky profesionálnych či aspoň technických audiovizuálnych záznamov nakrútených priamo v divadelných sálach, ktoré poskytujú nenahraditeľné svedectvo o konkrétnych výkonoch Evy Krížikovej,“ uvádza v úvode knihy Karol Mišovic.

Publikácia vychádza v roku nedožitého deväťdesiateho výročia narodenia Evy Krížikovej. Monografiu Eva Krížiková vydal Slovenský filmový ústav v edícii Camera obscura v spolupráci s Centrom vied o umení Slovenskej akadémie vied, v. v. i. Okrem troch štúdií obsahuje aj fotografie a súpis umeleckej (divadelnej, filmovej, televíznej i rozhlasovej) tvorby Evy Krížikovej. Publikáciu po prvýkrát verejnosti predstavia na slávnostnom krste v Kine Lumière vo štvrtok 17. októbra o 17.00 hod. za účasti autorov a ďalších hostí, knihu pokrstí herec František Kovár. Po krste sa premietne historická satira Štvorylka, ktorú v roku 1955 nakrútili Jozef Medveď a Karol Krška.

Autor:

Foto: Záber z filmu Statočný zlodej (1958) režiséra Jána Lacka/ Zdroj: Slovenský filmový ústav.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články