Nádielku istoty, že hudobné symboly sa nemenia celé desaťročia, si v bráne do dospelosti môže dovoliť každá maturitná trieda. Navždy sa zachová, já slyším nonstop, som zlý k ženám a you are the dancing queen spravidla na večierku roka nikdy nechýbajú. V súlade s popovým dedičstvom minulosti však maturanti zakaždým tu a teraz čelia otázke, čo ďalej so životom v krajine, kde do osemnástich vyrastali. Pálčivo aktuálne o tom vypovedá dokument Otázka budúcnosti. Šuchorenie statusu Začal sa školský rok, vstupujeme do atmosféry maturitného ročníka bratislavského 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici. Práve prebiehajú prípravy na stužkovú slávnosť.  Študenti a študentky by si svoj sviatok chceli riadne užiť, ešte kým sa začnú pripravovať na priebežné maturitné testy, ale do učenia sa musia pustiť už v októbri. Preto si dátum stužkovej naplánovali na 30. september 2023.  Zhodou okolností je to deň, keď sa na Slovensku konajú parlamentné voľby. Voľby, ktoré rozhodnú, akou cestou sa krajina bude v ďalších rokoch uberať. Triedna zostava už dosiahla plnoletosť a v deň stužkovej pôjde voliť po prvý raz. Ráno všetci hodia obálku do urny, večer v oblekoch a róbach konečne pocítia ten našuchorený status dospelosti, po ktorom v kútiku duše túži aj najväčší rebel v ich veku.  Možnosť zachytiť proces generačného uvažovania práve v tejto fáze vývoja bola pre režiséra...

Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky. Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave.  Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe. Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne...

Hneď po tom, ako Potroková absolvovala v roku 1955 štúdium fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, nastúpila do Štúdia vedecko-populárnych filmov Bratislava ako asistentka kamery (snímačka). Prvým filmom, na ktorom sa podieľala ešte ako Oľga Plačková, bolo Jablko poznania (1955) v réžii Vlastimila Herolda. Ako uvádza Renáta Šmatlákova v profile režisérky a výtvarníčky na portáli SK Cinema, od roku 1956 pracovala ako grafička, od roku 1964 ako výtvarníčka trikov v Štúdiu krátkych filmov. Od roku 1970 sa venovala animovanému filmu ako asistentka animátora, neskôr ako samostatná režisérka a animátorka. „Pre jej výtvarný rukopis je charakteristická kresba farebnými ceruzkami a pastelom, venovala sa aj papierikovej animácii,“ priblížila jej tvorbu Šmatláková. Oľga Potroková napísala scenár k televíznej rozprávke o dvoch chlapcoch a robotovi Srdce (1974) režiséra Jana Dudešeka a ako animátorka sa podieľala na seriáli Venček (1976) režiséra Vladimíra Lehkého. Ako režisérka, výtvarníčka aj animátorka sa podpísala pod televízny animovaný seriál Morské rozprávky (1972 – 1982), ktorý patrí k jej najvýznamnejším dielam. Autorkou námetu, scenára a dramaturgičkou bola Marianna Grznárová a rozprávky nahovoril Ladislav Chudík. Oľga Potroková nakrútila aj viacero krátkych televíznych animovaných filmov ako Najkrajšie ucho na svete (1970) o konflikte zajačích súrodencov s líškou, Myška Plyška (1971) o nespokojnej myške, Jakubkova košeľa (1983) o chlapcovi, ktorý si zašpinil košeľu, Biela Barborka (1984)...