Mozgy, vráťte sa. Táto krajina nie je pre hlúpych

Nádielku istoty, že hudobné symboly sa nemenia celé desaťročia, si v bráne do dospelosti môže dovoliť každá maturitná trieda. Navždy sa zachová, já slyším nonstop, som zlý k ženám a you are the dancing queen spravidla na večierku roka nikdy nechýbajú. V súlade s popovým dedičstvom minulosti však maturanti zakaždým tu a teraz čelia otázke, čo ďalej so životom v krajine, kde do osemnástich vyrastali. Pálčivo aktuálne o tom vypovedá dokument Otázka budúcnosti.

Šuchorenie statusu

Začal sa školský rok, vstupujeme do atmosféry maturitného ročníka bratislavského 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici. Práve prebiehajú prípravy na stužkovú slávnosť. 

Študenti a študentky by si svoj sviatok chceli riadne užiť, ešte kým sa začnú pripravovať na priebežné maturitné testy, ale do učenia sa musia pustiť už v októbri. Preto si dátum stužkovej naplánovali na 30. september 2023. 

Zhodou okolností je to deň, keď sa na Slovensku konajú parlamentné voľby. Voľby, ktoré rozhodnú, akou cestou sa krajina bude v ďalších rokoch uberať.

Triedna zostava už dosiahla plnoletosť a v deň stužkovej pôjde voliť po prvý raz. Ráno všetci hodia obálku do urny, večer v oblekoch a róbach konečne pocítia ten našuchorený status dospelosti, po ktorom v kútiku duše túži aj najväčší rebel v ich veku. 

Možnosť zachytiť proces generačného uvažovania práve v tejto fáze vývoja bola pre režiséra Maroša Brázdu jedinečnou príležitosťou. Škola a študenti ho pustili medzi seba ako filmového tvorcu malého príbehu o veľkej slobode, kým on sám v ňom zároveň zastupoval úlohu otca. 

Spolu s manželkou prežívajú dôležitý zlom v živote syna, ktorý študuje v časoch, aké ešte nezažili: hneď za hranicami Slovenska je vojna a isté skupiny ľudí v spoločnosti ju nechcú vidieť, hoci práve ona v rozličných podobách útočí na ľudskú identitu, zneužíva slabiny demokracie a vlastne určuje chod sveta. Podarí sa ju vyhrať?

Prečítajte si aj rozhovor s režisérom filmu Marošom Brázdom.

S úctou k autoritám

Filmová kamera sprevádza študentov do volebných miestností, zdieľa s nimi vzrušujúce prípravy, sleduje ich v domácom prostredí, keď sa chystajú na slávnostnú prehliadku outfitov, v kaderníctve, u barbera či v rukách kozmetičky zdokonaľujúcej večerný mejkap. 

Ležérne typy krehkých odrastených ratolestí sa pred očami publika menia na distingvované mladé osobnosti. Prezentujú sa, hovoria vlastným jazykom, za seba, rovnocenne, no s úctou k autoritám, ktoré ich obklopujú. 

Gymnázium Bajkalská je elitná škola v zmysle, že jej prostredie si vyžaduje ambiciózne študijné typy. Je tiež dobré vedieť, že ide o rodiny strednej triedy, ktoré im sú schopné zabezpečiť materiálne a sociálne istoty na úrovni vyššieho štandardu. 

Dokument ukazuje, že do šikovných detí sa v tejto škole zďaleka neinvestujú iba peniaze. V reakciách učiteľov a profesorov cítiť otvorenosť, férový prístup a porozumenie pre potreby duší v rozlete. Vnímame empatiu, zmysel pre kolektív aj pochopenie pre individualitu, pre inakosť. 

Je napĺňajúce sledovať nadšenie pre štúdium, schopnosť diskutovať, vnímať kolektív a robiť v jeho mene niečo, čo perspektívne pozdvihuje ducha celej školy. 

Čo dáva vlasť

Režisér prirodzene a nekonfliktne otvára pred hrdinami príbehu problematické otázky a citlivo zaznamenáva ich intímne výpovede o tom, čo by v živote chceli dosiahnuť a aká nevyhnutná je pri tom sloboda myslenia a prejavu. 

Vo svojom zámere sa sústreďuje na zachytenie pocitov mladých ľudí, ktorí v podstate stoja pred nezávideniahodným rozhodnutím: kam ísť študovať, keď nechcú študovať doma, na Slovensku. Aké majú plány, sny, ambície a čo by chceli zmeniť? Aká je ich predstava o práci a kariére? 

Hoci na prvý pohľad pôsobia ako sebavedomé typy, ktoré plávajú životom zľahka, slobodne a bez existenčných problémov, pri odpovediach na režisérove otázky si divák uvedomuje ich frustráciu. Nedá sa prehliadnuť, že je priamym obrazom toho, čo im, básnicky povedané, ponúka vlasť. 

Okrem dojatia z toho, koľko zrelosti a rozumnosti sa v ich túžbe po sebarealizácii odráža, vychádza najavo aj nelichotivá pravda. Do večernej oslavy dospelosti sa síce zmestí opojná radosť z prvých exit pollov, ranné správy v nasledujúci deň však prinášajú vytriezvenie a volebný výsledok, ktorý drvivú väčšinu maturitnej triedy nepoteší. 

Študenti situáciu vyhodnocujú ako zlú. Potvrdilo sa im, že bude lepšie odísť študovať na univerzity do zahraničia. Odchádzajú, lebo si to môžu dovoliť? Či preto, že sa to slobodne dá? Alebo doma skutočne strácajú pôdu pod nohami?

Mizerná šermovačka

Generácie rodičov, ktorí maturovali v období totality, sa nikto nepýtal, či by chcela študovať v zahraničí. Oficiálna možnosť nebola, a ak áno, cesta smerovala nanajvýš na východ, aj to si vyžadovalo upísať sa štruktúram moci jednej strany a nechať sa politicky kádrovať. 

Potom prišiel prevrat, nastali desaťročia pokusov, omylov, viac či menej vedomých zlyhaní, počas ktorých to v programových vyhláseniach vlád chvíľami vyzeralo, že školstvo krajinu určite jedného dňa spasí. 

K dnešnému dňu je výsledok mizernejší než kedykoľvek predtým. Kvalitné vzdelanie sa stiahlo do ulít, univerzitné diplomy sa kupujú ako klobásy, dejepis sa nerešpektuje, učiteľský status čelí barbarstvu, spoločenská diskusia nenachádza prieniky a skutočný význam slov, ktoré ju určujú, zvierajú kŕče dlhodobej indispozície a neschopnosti nadväzovať zmysluplnú komunikáciu. 

Humanistické posolstvá sa stali nadávkami, krikľúni vygenerovali z pojmov zbrane hromadného ničenia, a hoci nimi v rôznych diskurzoch šermujú hlava-nehlava, intelektuálny potenciál spoločnosti zakrpatieva. Zlobu, závisť a zášť sa nepodarilo vykynožiť.

Je skvelé, že talentovaných, šikovných ľudí s túžbou rozvíjať sa na úrovni láka svet, že majú túžbu učiť sa cudzie jazyky a spoznávať nové kultúry. Ako ich však presvedčiť, aby sa do takéhoto ovzdušia vrátili? 

Priestor bez predsudkov

V súčasnosti študuje na zahraničných univerzitách zhruba 32-tisíc vysokoškolákov zo Slovenska, čo je dvadsať percent z ich celkového počtu. O odchode z krajiny zároveň uvažuje polovica mladých ľudí. Každý šiesty zostáva za hranicami natrvalo.

Čísla sú z roka na rok alarmujúcejšie a svedčia o tom, že spôsob fungovania krajiny ich nemotivuje. 

Účasť filmového štábu na stužkovej slávnosti nie je nostalgickým návratom do mladosti. Režisér dokumentu sa ako rodič pokúša vyrovnať s tým, že jeho syn odchádza do zahraničia rozčarovaný, bez vidiny šance zhodnotiť vedomosti a skúsenosti doma. A nie je v tom sám.

Nad situáciou v spoločnosti sa v dokumente zamýšľajú viacerí rodičia, učitelia, ale aj odborníci a vedci, potvrdzujúc nežičlivý stav. Napríklad sociológ Michal Vašečka si pri hodnotení pomáha klasickým známkovaním v škole: dospeli sme do štádia, že v našich nemocniciach budú operovať trojkári, lebo dvojkári odišli do Česka a jednotkári sú už dávno v Nemecku. 

Hoci overená forma hodnotenia vôbec nemusí vypovedať o skutočných kvalitách človeka, jedno je isté: opora rodiny a pôsobenie tunajších pedagógov sú pre budúcnosť mladých zásadnými ukazovateľmi. 

Dodajme však, že rovnako dôležitý je otvorený priestor na návrat do krajiny, ktorá vás prijme späť bez predsudkov a poskytne primerané podmienky. Nepostrádateľnú úlohu v tomto procese zohráva kultúra a umenie. A na to, maturanti, nezabudnite.

Lebo presne za touto zdanlivo jednoduchou rovnicou o toľkých známych sa skrýva nekončiaci boj za upevňovanie demokracie.