FIlm Karavan slovenskej režisérky Zuzany Kirchnerovej. Foto: nutprodukcia

Zo slovenskej produkcie do Cannes putuje Karavan

Písmo: A- | A+

Na prestížnom filmovom festivale sa tento rok v kategórii Istý pohľad predstaví aj film Karavan režisérky Zuzany Kirchnerovej.

David má mentálne postihnutie a jeho mama Ester sa oňho roky stará. Keď jej priatelia navrhnú cestu k moru, je to šanca príjemne sa odreagovať. David však zmenu prostredia neprijíma dobre, a tak sa situácia mení. Matka so synom nasadajú do karavanu a púšťajú sa na cestu naprieč Talianskom. S poetickým road movie Karavan zabojuje režisérka Zuzana Kirchnerová na filmovom festivale v Cannes. Prestížna prehliadka toho najlepšieho zo svetového filmového umenia sa tento rok koná od 13. do 24. mája.

Film Karavan vznikol v slovensko-taliansko-českej koprodukcii. V hlavných úlohách sa predstavia Aňa Geislerová a David Vodstrčil. Slovenským koproducentom je Jakub Viktorín a jeho spoločnosť nutprodukcia.

Návrat do konkurencie

Porote 78. ročníka filmového festivalu v Cannes bude predsedať herečka Juliette Binoche. Zlatú Palmu za celoživotné dielo si počas otváracieho ceremoniálu prevezme legendárny americký herec, režisér, producent a silný obhajca humanistickej spoločnosti Robert de Niro. V hlavnej kategórii tento rok súťažia filmy Wesa Andersona, Richarda Linklatera, Tarika Saleha, Sarly Simón či Joachima Triera.

Film režisérky Zuzany Kirchnerovej sa predstaví v sekcii Istý pohľad spolu s ďalšími pätnástimi filmami. Medzi nimi je napríklad aj americká dráma Eleanor the great ako režijný debut herečky Scarlett Johansson.

„Ľudia s postihnutím bývajú vo filmoch často zobrazení ako roztomilí, láskaví a trochu smiešni. Na základe mojej skúsenosti je tento pohľad veľmi limitujúci,“ povedala v roku 2021 režisérka Zuzana Kirchnerová pre časopis Film.sk. Práve v tom čase sa predstavila v Cannes v rámci programu L´Atelier s rozpracovaným projektom Karavan. Teraz sa na prestížnu medzinárodnú filmovú prehliadku vracia s hotovým filmom, ktorý sa bude premietať v inovatívnej sekcii Istý pohľad.

Túžba a vzdor

Vo filme odhaľuje rôzne podoby lásky v túžbe žiť vlastný, slobodný život. V príbehu sa inšipirovala vlastnou životnou situáciou: jej syn sa narodil s Downovým syndrómom a neskôr sa uňho vyvinul aj autizmus. Film nevníma ako čisto autobiografický, i keď spoločné črty s protagonistkou príbehu vidí v tom, že hoci syna miluje a chce ho chrániť, zároveň občas túži utiecť a vzdorovať úlohe matky postihnutého dieťaťa.

„Dlho som sa snažila uchopiť príbeh bez toho, aby som sa dala vtiahnuť do očakávaných bezpečných vôd sociálnej drámy, do pátosu citového vydierania,“ opisuje režisérka proces tvorby scenára. Usilovala sa ho vybudovať tak, aby sa falošnej poetizácii či idealizácii mentálneho postihnutia vyhla. Postavu Davida vníma po celý čas ako komplexnú osobnosť s pozitívnymi i negatívnymi rysmi.

V minulosti sa v sekcii Istý pohľad na festivale v Cannes objavil zo Slovenska debut scenáristu a režiséra Gyӧrgya Kristófa OUT a priniesol príbeh päťdesiatnika Ágostona, ktorý sa v zúfalej snahe nájsť si prácu a splniť si sen vydáva na cestu východnou Európou.

Autor:

Foto: nutprodukcia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články