Záber z filmu Prezidentka (r. Marek Šulík) / Zdroj: Film Expanded

Čo si pripravila desaťdňová Ji.hlava? 28. MFDF Ji.hlava predstavuje program

Písmo: A- | A+

Už zajtra sa začne 28. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava (25.10. – 3.11.). Festival otvorí očakávaná svetová premiéra časozberného portrétu Zuzany Čaputovej Prezidentka v réžii Mareka Šulíka. Unikátny pohľad na vojnové obdobie na Slovensku ponúkne retrospektíva Máme svoj film! Obrazy Slovenského štátu. Tohtoročná Ji.hlava je výnimočná aj svojou dĺžkou –prvýkrát potrvá až 10 dní.

Očakávame, že to zmení dynamiku festivalu Zistili sme totiž, že je to neudržateľné – veľké rady pred kinosálami, ľudia sa nedostali na filmy, bol problém s ubytovaním,“ priblížil člen organizačného tímu René Kubášek. Vďaka predĺženiu sa bude môcť každý z filmov premietať aspoň dvakrát, niektoré tituly dokonca trikrát.

Otváracím filmom bude Prezidentka dokumentaristu a strihača Mareka Šulíka. „Koncept bol pokúsiť sa sledovať prezidentku a udalosti okolo nej, nevedeli sme však, čo všetko sa počas toho obdobia stane. Film nie je len dokumentárnym záznamom, má aj vlastný príbeh, ktorý stojí nad ním, a dúfam, že má aj presah, svoje univerzálne posolstvo,“ povedal na tlačovej konferencii festivalu Marek Šulík. „Film je vzácny nielen tým, aký blízky prístup mal Marek Šulík k slovenskej prezidentke Zuzane Čaputovej, ale aj tým, že je zároveň univerzálnym svedectvom o súčasnom svete.V čase, keď sa žena možno stane americkou prezidentkou, získava snímka ďalší rozmer a ukazuje, že slovenská spoločnosť je asi ešte viac rozdelená ako tá americká.Zblízka tu vidíme, čomu čelia ženy na kľúčových pozíciách systému stále ovládanom predovšetkým mužmi.Napriek všetkému je však snímka predovšetkým povzbudením k vlastnej integrite a viere v hodnoty,“ myslí si riaditeľ festivalu Marek Hovorka. (Film vstúpi počas festivalu do slovenskej distribúcie a 14. 11. príde aj do českých kín v distribúcii spoločnosti Aerofilms.)

Súťažná sekcia Opus bonum predstaví 13 filmov (vrátane spomínanej Prezidentky), okrem iného aj bieloruskú snímku Odysseus (r.   Nikita Lavretski), ktorá bude vzhľadom na svoju takmer 10-hodinovú dĺžku uvedená mimo súťaž. V sekcii První světla, určenej pre debuty alebo druhé filmy, sa v medzinárodnej premiére predstaví aj Šedá zóna režisérky Daniely Meressa Rusnokovej. „Zaradili sme ho do sekcie, pretože ho považujeme za výnimočný, formou, ale hlavne témou,“ približuje René Kubášek.

Do sekcie Opus bonum je zaradená aj slovenská koprodukčná snímka o fotografke Marii Tomanovej Svet medzi nami (r. Marie Dvořáková), ako aj film Stať sa obrysom, ktorej režisérkou je Miriam Bajtala, multidisciplinárna umelkyňa narodená na Slovensku a žijúca vo Viedni.

V súťažnej sekcii Česká radost sa nachádza azda najviac slovenských filmov – okrem snímok, ktoré na Slovensku už mali kinodistribúciu, v nej nájdeme aj najnovší film Zuzany Piussi Pachová stopa. Režisérka v ňom sleduje osudy ľudí, ktorí sa usilujú o obnovu nespravodlivého súdneho konania, a v nadväznosti na to sa pýta, či je metóda spočívajúca v preukázaní prítomnosti človeka na mieste činu na základe psom rozpoznaného pachu skutočne nestranná alebo ako je možné, že pachová stopa často stačí ako jediný dôkaz na odsúdenie podozrivých, hoci je vedecky spochybňovaná. Koproducentom filmu Vojnový spravodajca o práci českého novinára Martina Dorazína, ktorý prináša správy z vojnou zasiahnutých oblastí na Ukrajine, je slovenský dokumentarista Robert Kirchhoff. Lišajníky v réžii Ondřeja Vavrečku sú detailným pohľadom na tieto organizmy, ktoré na Zemi existujú už stovky miliónov rokov. Film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii (D1 film a VIRUSfilm). V sekcii Česká radosť bude uvedený aj už spomínaný Svet medzi nami (r. Marie Dvořáková). film Wishing on a Star (r. Peter Kerekes), ktorý po českej premiére zamieri aj do českej distribúcie, či dva slovenské debuty Vtáčnik (r. Eva Križková) a Pokiaľ ja žijem (r. Roman Ďuriš).

Súťažná sekcia Svědectví je výberom filmov, ktoré sú dôležité spracovávanými témami – politickými, spoločenskými alebo environmentálnymi. Tento rok predstaví 15 titulov, ktoré sa venujú témam dekolonizácie, postavenia žien, ale aj klimatickým zmenám, podmienkam práce a ochrany zvierat. Dokumerica (r. Pierre-François Didek) o ambicióznom fotografickom projekte Nixonovej vlády, ktorý prebiehal v rokoch 1972 až 1977.Cieľom bolo reflektovať zmeny životného prostredia a americký spôsob života. O desiatky rokov neskôr sa fotografi a fotografky k snímkam vracajú a reflektujú, v akom stave sa krajina nachádza teraz. Angažovaný dokument Lidé z plastu (r. Ziya Tong, Ben Addelman) poukazuje na chamtivosť ropných spoločností a škodlivosť plastov, ktoré sa už dnes nachádzajú v ľudských telách.

V sekcii Souhvězdí nájdu návštevníci a návštevníčky Ji.hlavy 26 dokumentárnych filmov, ktoré zaujali na svetových festivaloch. Medzi nimi napríklad Dahomey (r. Mati Diop) o vrátení vzácnych artefaktov z Paríža do dnešného Beninu (film je práve v slovenskej kinodistribúcii), alebo Osamocená odpoledne (r. Albert Serra), ktorý je sondou do rituálov toreadorskej hviezdy, ako aj samotného stretnutia človeka a zvieraťa v aréne. Sekcie Fascinace a Exprmntl.cz už tradične uvedú niekoľko desiatok krátkych filmov z Česka aj z celého sveta. „České experimenty sú nápadité, premýšľavé a imaginatívne: od jemných osobných, intímnych výpovedí cez strihové koláže, sociálno-kritické eseje až po štylizované výtvarné filmy,“ hovorí o súťažnej sekcii Exprmntl.cz jej dramaturgička Andrea Slováková.

Tohtoročné retrospektívne sekcie sú venované štyrom filmovým osobnostiam (Anne-Marie Miéville, Tsai Ming-liang, Vít Klusák a Filip Remunda) a dvom filmovým fenoménom – retrospektíva sekcie Fascinace mapuje predchodcov umelej inteligencie vo filmovej tvorbe a ďalšia pod názvom Máme svoj film! Obrazy Slovenského štátu uvedie 25 filmov z obdobia Slovenského štátu rokov 1939 – 1945. Dramaturgičkou sekcie je kurátorka, filmová historička a autorka knihy Máme svoj film! Slovenská filmová kultúra a propaganda 1939 – 1945 Petra Hanáková. „Kinematografia slovenského štátu je na Slovensku pomerne zmapovaná – aj preto, že objem filmov nie je veľký, ale málokedy je predmetom kritickej sebareflexie.Súvisí to ako s naším stále neprerokovaným vzťahom k vojnovej slovenskej štátnosti, tak s nedostatočným dištancovaním sa našej súčasnej štátnosti od fašistického obsahu tej prvej,“ hovorí Hanáková.

Tradične bohatý sprievodný program jihlavského festivalu sa aj tento rok skladá z rôznych formátov, okrem 4 masterclassov a VR zóny ho opäť tvorí aj program určený deťom (Ji.hlava dětem) a tínedžerom (Ji.hlava vibes), koncerty a DJ sety. Témami diskusného Inspiračního fóra budú les, imunita, vojna, technológie a voľný čas a konferencia Etika v dokumentárnom filme sa tento rok zameria na „Zodpovednosť za tému“. Súčasťou Industry programu, ktorý tento rok bude prebiehať od 29. 10. do 1. 11., bude aj slovenská producentka Monika Lošťáková, vybraná do projektu Emerging Producers 2025.

Kompletný program nájdete na webe MFDF Ji.hlava.

Autor:

Záber z filmu Prezidentka (r. Marek Šulík) / Zdroj: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články